Táňa Pauhofová: Vydržím a ustojím veľa

, 26.09.2020 06:00
Herečka Táňa Pauhofová v novom filme Bábovky.
Táňa Pauhofová ako manažérka Renata v novom filme Bábovky. Autor:

Hoci v Čechách si Táňu Pauhofovú pre farbu vlasov občas pomýlia s Vicou Kerekes, pre Slovákov je nezameniteľná. V týchto dňoch zavítal na plátna kín český film Bábovky, v ktorom hrá jednu zo siedmich kľúčových postáv. A ak do nášho kultúrneho diania prudko nezasiahne pandémia, v novembri sa s ňou stretneme na filmových plátnach v slovenskom filme Známi neznámi.

Na doskách Slovenského národného divadla hrá náročnejšie úlohy, a občas potrebuje tú "mrchavú ťažobu“ aj vyvážiť menej vážnymi vecami. Okrem televíznych divákov sa s ňou stretávajú aj budúci herci na katedre herectva divadelnej fakulty VŠMU, kde vyučuje.

Renata, ktorú stvárňujete v novom filme Bábovky, je ambiciózna manažérka. Aké to bolo, keď ste sa obliekli do jej kože?

Vlastne smutné a osamelé, aj keď ma to nesmierne bavilo. Renata pôsobí tak trošku ako stroj, je zameraná na výkon a celú svoju hodnotu vkladá do práce. Svoju rodinu vníma ako samozrejmosť, nie je neľudská, len sa v tvrdom svete biznisu naučila žiť inak, a tak sa jej priority trošku poprehadzovali. Teoreticky vieme všetci, že takéto rozhodnutie nie je beh na dlhé trate a môže mať fatálne následky. Aj to, že zdravé vzťahy a budovanie zázemia sú neoddeliteľnou súčasťou šťastného a naplneného života. Bohužiaľ, často je takáto skúsenosť neprenosná, človek musí tvrdo naraziť sám, aby si niektoré veci uvedomil. Niekomu ale možnosť pozrieť sa na to zvonku môže aspoň trošku pomôcť. A mňa veľmi bavilo pozrieť sa na svet aj z Renatinho pohľadu. Aj keď to teda nebol pohľad veselý.

Táňa Pauhofová a Ondřej Vetchý v novom českom...
Táňa Pauhofová a Ondřej Vetchý v novom českom filme Bábovky. Autor: CinemArt SK

Podľa Radky Třeštíkovej, autorky knihy a spoluautorky scenára, boli postavy obsadené tak, aby hercom typovo nesedeli. Vy ste už ale manažérku hrali vo filme Po čom muži túžia. V čom bol rozdiel?

Áno, každému z hercov naši tvorcovia prichystali malú "výzvu“, čo je skvelé. Nie je manažérka ako manažérka, Leona bola líderkou v mužskom svete, ponechala si však ženskosť, empatiu, bola to tímová hráčka, jemná bytosť, ktorá nezabúdala žiť svoj život aj mimo pracovnej sféry. Renata je iná, tvrdá a prísna na seba aj najbližších. Až príliš.

Bola to zároveň aj druhá spolupráca s režisérom Rudom Havlíkom. Vyzerá to, že ste už zohraný tím.

Myslím si, že úplne. Ruda je láskavý človek, filmový nadšenec. Má rád svoj tím, svoju prácu, je schopný na pľaci vytvoriť atmosféru pohody a radosti, aj keď téma nie je vždy iba veselá. Robí to, lebo ho to baví a chce, aby to bavilo všetkých v jeho tíme a následne aj divákov, ktorí si film pozrú. A myslím, že sa mu to darí.

Rovnako ste už pracovali aj s Ondrejom Vetchým. Čím je pre vás ako herecký partner a človek zaujímavý?

S Ondrom som sa stretla prvýkrát vo filme Ďurka Nvotu Kruté radosti, kde mi hral ocka. No a po devätnástich rokoch sme sa pekne krásne prepracovali na manželov. Kruté radosti sú pre mňa jedným z najkrajších profesijných aj ľudských stretnutí, bolo to magické natáčanie… S Ondrášom sme si vybudovali veľmi blízky vzťah, ktorý trvá dodnes. Mám ho rada a veľmi ho herecky obdivujem. Je to komplikovaná, ale absolútne fascinujúca a vzácna bytosť.

Čo vás na filmovaní Báboviek najviac bavilo?

Tím ľudí a možnosť vyskúšať si zase niečo nové. Objavovať, skúmať a zažiť si – to ma najviac baví.

A ako sa vám nakrúcalo v Thajsku?

Najparádnejšie dobrodružstvo. Len škoda, že to trvalo tak krátko. Ale o to to bolo intenzívnejšie.

Keď má niekto ambície, vzbudzuje najmä v našom geografickom priestore u ostatných nesympatie. Čím to podľa vás je?

Myslím si, že nesympatia môže byť v priamej úmere k tomu, čo je človek svojej ambícii ochotný obetovať. Zdravá ambícia je obdivuhodná, keď však človek vlastnou ambíciou valcuje cesty ostatných v zmysle "po mne potopa“, to asi veľmi na adoráciu nie je.

Vychovávali vás k tomu, aby ste boli cieľavedomá? Alebo sa s tým podľa vás ľudia už narodia?

Bola som vedená k tomu, aby som bola schopná cieľ si nastaviť a zodpovedne a čestne k nemu kráčať. Odpoveď na vašu otázku nepoznám, myslím si, že to, akí sme, je výsledkom kombinácie genetickej výbavy, výchovy, sociálneho prostredia a následnej sebavýchovy, resp. našich rozhodnutí. Neviem, či sa dá cieľavedomosť zredukovať iba na genetickú výbavu, tak ako farba vlasov…

Veríte v determinizmus? Máme predurčené, čo sa stane alebo sme si strojcami svojho šťastia alebo osudu?

Nie nie, žiaden fatalista nie som.

V reálnom živote, rada máte nad vecami moc, kontrolu? Alebo nechávate všetko plynúť a poddávate sa tomu?

Teoreticky by som veľmi rada mala všetko pod kontrolou, pretože mi to vytvára pocit bezpečia. Ale, samozrejme, že nemám. A vďakabohu za to, život prináša oveľa zaujímavejšie veci, ako by som si mohla sama pre seba vymyslieť. Takže denne balansujem na hrane bezpečia a poddávania sa, resp. prijímania mimo svojej komfortnej zóny.

Hovoríte o sebe, že ste introvert. V čom sa to najviac prejavuje?

V miere vnútorného uvoľnenia a realizovania sa v prostredí, kde je veľa ľudí. V intenzite a veľkosti môjho vnútorného sveta v kontrapunkte s tým, čo vysielam von. A som plachá. Veľmi.

Do akej miery máte vo svojej práci slobodu?

Úplne a vôbec. Ale to sa ťažko vysvetľuje.

A v živote?

Moja práca je súčasťou môjho života a sú pomerne významne prepojené, takže platí to, čo som povedala.

Táňa Pauhofová

Mnohé tváre známej herečky.

Fotogaléria
Herečka Táňa
		Pauhofová s kolegom
		Ondřejom...
Herec Tomáš
		Měcháček a herečka Táňa Pauhofová.
+16Herečka
		Táňa Pauhofová s kolegom
		Ondřejom...

Ako reagujete, keď vás niekto do niečoho núti? Respektíve, ste vstave, keď si môžete dovoliť, aby vás nikto už do ničoho nenútil?

Ja na to, aby som bola "nútená“, nikoho iného nepotrebujem, najlepšie to dokážem sama. Tlak vytvára protitlak, takže ak sa o to niekto zvonku pokúsi, bez toho, aby som chápala zmysel, nedopadne to veľmi dobre. Svojmu tlaku sa ale poddávam ľahko. Na tom ešte musím popracovať.

Pre vás vraj mala mama vymyslenú inú kariéru… Čo by sa podľa vás stalo, keby ste išli jej cestou?

Netuším. A ani to nie je dôležité, keďže som na tej ceste, na ktorej som. Mám čo robiť, aby som preskúmala a pochopila tú cestu, čo mám, nie aby som ešte uvažovala nad tým, čo by bolo keby… Lebo to je aj tak jedno.

Viackrát ste sa vyjadrili, že ste chceli byť patologička alebo plastická chirurgička. Kde sa toto vo vás vzalo? Viete si dnes vysvetliť, čo vás k tomu viedlo?

Nepokúšam sa to zatiaľ vysvetliť. Prirodzene ma to zaujímalo, ťahalo k tomu, prebádať aj túto oblasť života. Chcela som pomáhať a mala som pocit, že v tejto sfére by to pre mňa bolo veľmi zaujímavé.

Čo napokon zavážilo, že ste sa dali na hereckú dráhu?

Klasický postpubertálny vzdor. Nariadené bolo právo, herectvo ako seriózne povolanie neprichádzalo do úvahy. No a nech sa páči. Okrem toho ma to veľmi bavilo, len som sa na nejaký čas stotožnila s myšlienkou, že študovať treba niečo naozaj seriózne. Preto bola voľbou medicína. Keď prišlo na lámanie chleba, išla som prirodzene tam, kde mi to bolo najbližšie.

Máte za sebou dlhý zoznam filmových, televíznych a divadelných úloh. Historické i dramatické úlohy, politicky korektné aj nekorektné postavy, ale aj úplne odľahčené žánre. Máte nejaký vzorec na to, čo vezmete? Napríklad, že si poviete, tento rok som už mala tri drámy, chcelo by to nejakú komédiu…

Vyvažujem. Silnou a významnou súčasťou môjho života je SND, priestor, kde môžem najintenzívnejšie rásť a tvoriť. Nemám veľa jednoduchých a ľahkých postáv. Pre zachovanie aspoň domnelej harmónie a psychického zdravia človek musí tú "mrchavú ťažobu“ niečím občas odľahčiť. A robí mu to veľmi dobre. Stále ale platí zásadné pravidlo – vyberať si môžem vždy iba z ponúknutého. A nech to pre veľa ľudí pôsobí akokoľvek nepochopiteľne alebo absurdne, ja vždy viem, aký má daná voľba pre mňa zmysel. A to je to najdôležitejšie.

Vo svojom vnútri ste skôr komediant alebo tragéd? Alebo podľa situácie?

Tragikomik.

Ktoré úlohy vás aktuálne čakajú?

V ideálnom prípade sa nám podarí naskúšať a odpremiérovať inscenáciu Chaos v réžii skvelej Eniko Eszenyi, okrem Báboviek sa teším na premiéru Muža so zajačími ušami Martina Šulíka, a filmu Známi neznámi podľa skvelého talianskeho filmu Úplní cudzinci, mala by som ísť točiť jeden projekt do Čiech a začína sa nám škola, takže sa najviac teším na našich nových študentov. To je ten ideálny prípad, ale ako nám uplynulé mesiace ukázali – človek sa môže tešiť a chystať a všetko môže byť potom diametrálne inak. Naša práca potrebuje blízkosť, otvorenosť, divákov, zdieľanie… A to je to, čo sa v kritickej situácii škrtá ako prvé. Takže uvidíme, čo vlastne z toho všetkého vôbec bude realizovateľné.

Známi neznámi vstupujú do kín koncom novembra, nakrúcalo sa teraz v lete. Videli ste taliansku verziu, prípadne francúzsku či nemeckú, kým ste išli na pľac?

Pred rokmi som videla taliansku verziu v letnom kine pri Dunaji a ohromne sa mi páčila, ostatné verzie som zatiaľ nevidela. Scenár je vynikajúci a režisérka Zuzka presne vedela, čo a ako chce točiť, takže stačilo byť vnímavý k materiálu, ktorý sme mali. Nebola snaha nič kopírovať, ale ani ísť proti výbornému námetu.

Režisérka Zuzana Marianková je vo filme debutantka. Aká to bola spolupráca?

So Zuzkou sme sa pracovne stretli už predtým, je to múdra a láskavá mladá žena. Na pľaci sa stretol skvelý tím, a tak ma zas tento film presvedčil o tom, že keď si ľudia navzájom prajú, podporujú sa a kooperujú, môžu sa diať aj zázraky.

Film je o odhaľovaní tajomstiev, ktoré si hlavní hrdinovia ukrývajú v mobilných telefónoch. Dali by ste sa nahovoriť na niečo také aj v skutočnosti?

Nemyslím, rešpektujem súkromie ostatných a do "tajomstiev“, ktoré majú, mi nič nie je. Ak sa o ne chcú podeliť, som tu aj s pochopením. Inak si so svojimi "tajomstvami“ musí poradiť každý sám. Veľakrát túžime poznať "pravdu“, akurát na ňu často vôbec nie sme pripravení a to môže narobiť viac škody ako úžitku. Fungujem na princípe dôvery a tú sklamať nechcem, je vzácna.

Kto bol vo filme vaším hereckým partnerom a ako ste si sadli?

Vzhľadom na koncept tohto filmu sme si hereckými partnermi všetci siedmi. A myslím, že to fungovalo výborne.

Práve je v kinách film Šarlatán v réžii Agnieszky Hollandovej. Videli ste ho? Ako sa vám pozdáva?

Ešte nie, ale nesmierne sa na tento film teším. Rovnako ako na Služobníkov Ivana Ostrochovského alebo Správu od Petra Bebjaka. Som presvedčená, že to budú silné divácke zážitky.

Ako si spomínate na vašu spoluprácu spred ôsmich rokov, keď vás obsadila do úlohy právničky Burešovej vo filme o Janovi Palachovi Horiaci ker?

Bol to jeden z najväčších profesijných aj ľudských darov, aké som mohla dostať.

Ako – alebo kam – vás posunula vás táto skúsenosť?

Kam? Sem, kde momentálne som.

Veľa filmov nakrúcate v Českej republike a stále vás volajú na ďalšie spolupráce. Niektoré české kolegyne nemôžu vystáť "Sloveny“, ktoré im berú prácu. Dávajú vám to niekedy otvorene najavo? Aj sa vás to niekedy dotkne?

Mám pocit, že túto fámu vytvárajú viac bulvárne médiá, ako sú zrkadlom reality. Nič také od svojich českých kolegýň nepoznám. Naopak, medzi českými herečkami mám veľa blízkych priateliek a podporujeme sa navzájom. Lenže pozitívne záležitosti sú pre bulvárnych informátorov málo lákavé, tak vymýšľajú umelé kauzy, ktorými iba vlievajú medzi ľudí zmätok a vyvolávajú pocit škodoradosti alebo uspokojenia medzi nezrelými a utrápenými čitateľmi.

Ako sa vyrovnávate s negatívnymi emóciami? Viete nasadiť hrošiu kožu?

Nie, žiadnu hrošiu kožu ani nepriestrelný štít nemám. Vydržím a ustojím veľmi veľa, to ale neznamená, že ma nedokáže vnútro bolieť tak, že mám pocit, že sa zlomím. Ale prijímam to. Držím, čakám, snažím sa porozumieť a mať so sebou trpezlivosť.

Väčšina hercov si jarnú karanténu, keď zostali doma, pochvaľuje. Aj vy?

Nepochvaľujem, skôr som sa snažila z nastolenej situácie vyťažiť maximum pozitívneho a to sa mi, myslím, podarilo. Ale to, že to nakoniec malo na mňa veľmi pozitívny vplyv, neznamená, že vzniknutej situácii blahorečím.

Nemali ste pretlak emócií?

Vôbec nie. Práve upokojenie emócií a spomalenie tempa, vydýchnutie a pomalé nadýchnutie vnímam ako to najradostnejšie na celom "uzavretom“ období.

Neliezli ste si so svojimi blízkymi na nervy? Prípadne sama sebe?

Naopak, byť sama so sebou a so svojimi blízkymi je pre mňa absolútna vzácnosť, ktorú si patrične užívam. Ale chápem, že to nemusí každý vnímať rovnako.

Teraz už ste pravdepodobne v plnom kolotoči. Dokážete vypnúť?

Už dlho sa to učím, a myslím, že to už aj dokážem aplikovať. Zásadný je pre mňa spánok a vytváranie si pozitívnych zážitkov.

Vie sa o vás, že milujete knihy. Kedy beriete do ruky knižku? Máte na to vôbec čas?

S knihou som stále, každý deň. Čítam, kde len môžem. A keď nemôžem čítať, počúvam audioknihy alebo prednášky. Upokojuje ma to.

Máte tip na dobrú knihu?

Mám veľa skvelých tipov na knihy – ktorákoľvek z vydavateľstva Absynt, Afonso Cruz a jeho Kokoschkova loutka, nový Kundera, Pohřbený obr od Kazua Ishigura, Všetky poviedky Clarice Lispectorovej, knihy Steffansona, Olgy Tokarczukovej, Ali Rachmanovovej, Eleny Ferrante, Donbas od Tomasa Forroa, Svatyne Dominiky Madro, Joel Dicker a jeho Kniha o Baltimorských, Zdroj od Ayn Rand, rozhovory s Ivanom Štúrom, hocičo od Ericha Froma, Luciferuv efekt Philipa Zimbarda, Nie si ako iné matky od Angeliky Schrobsdorffovej, Transformace emoční bolesti v psychoterapii Ladislava Timulaka a takto by som mohla pokračovať ďalšie tri dni a stále by nebolo dosť. Krásne čítanie!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Známi neznámi #Táňa Pauhofová #rozhovor #Bábovky
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku