Dokumentarista Jaro Vojtek: Človek neoklame, čo z neho vyžaruje

, 17.10.2020 07:00

Zakladateľa Človeka v ohrození, fotografa a novinára Andreja Bána spája s filmárom Jarom Vojtekom dlhoročné priateľstvo. Keby ho nebolo, asi by nový dokument Raj na zemi nikdy nevznikol.

Andrej Bán totiž Jara Vojteka aj s jeho kamerou vpustil do svojej 13. komnaty a obnažil svoje najcitlivejšie miesta. Popri ceste do hlbín vnútra putujú aj po Iraku, Pakistane a Gruzínsku a odkrývajú príbehy niekoľkých utečencov. S Jarom Vojtekom sme sa porozprávali o tomto pôsobivom dokumente, ale aj o tom, ako prekonal vlastnú krízu a prečo dáva na VŠMU budúcim filmárom čítať Mitanu či Kunderu.

V dokumente Raj na zemi odkrývate osobný život Andreja Bána. Ešte sa s vami rozpráva?

Áno. My sme si už na začiatku dohodli mantinely. Povedal, čo je ochotný pustiť, o čom je ochotný rozprávať. Seba dá ako na tácke, ale niektoré veci boli preňho tabu, ako napríklad mená jeho priateliek. Nechcel do toho zaťahovať nikoho iného.

Je to zaujímavý pohľad do duše človeka, ktorého práca je pre Slovensko aj pre Európu významná. Sprevádzali ste ho na jeho cestách v rokoch 2015 až 2018. Dozvedeli ste sa o ňom niečo, čo ste ešte nevedeli?

Tie cesty boli zaujímavé v tom, že som sa dozvedel, v akých kritických situáciách sa pohybuje. Niekto si len pozrie fotku, prečíta článok a myslí si, že je to výlet. Ale na tých cestách sa mu stanú aj zdravotné problémy, ktoré musí prekonať a je pritom niekde v Iraku… Videl som, aký je odhodlaný robiť svoju prácu.

Raj na zemi (2019),
		r. Jaro
		Vojtek
Raj na zemi (2019), r.
		Jaro
		Vojtek
+6Raj na zemi (2019), r.
		Jaro
		Vojtek

Práve tie momenty vo filme, keď je v Iraku, má silné bolesti a vy ho stále nakrúcate, sú už ako keby na hrane. Sám vám hovorí, že on by vás nenakrúcal, keby vám bolo takto zle… Boli situácie v strižni, kedy ste si hovorili, či ste neprekročili hranice?

V dokumentárnom filme existuje nepísaná norma, čo sa týka etiky a morálky. Každý tvorca to má v sebe nastavené. U mňa je to tak, že tieto intímne veci použijem preto, lebo to prospeje téme. Nie je to atrakcia sama osebe – aha, pozrite, prichytil som Andreja v bolestiach. Je to v mene toho, aby ľudia videli, že aj v takých bolestiach dokáže ten rozhovor urobiť. Idem do toho v rámci vyššieho princípu danej témy. Ale je to moja večná dilema. A ja si aj vo filme priznávam, že mi bolo nepríjemné ho natáčať. Snažil som sa to odhaliť a priznať, či by to robil aj on. On jednoznačne hovorí, že nie. Ale vlastne som chcel takúto otázku vo filme položiť.

Tým, že ste to z filmu nevystrihli, ste si teda nastavili sám sebe zrkadlo. A aj ste sa odkryli.

Áno. V jednom momente sa Andrej pýta: Prečo vy dokumentaristi nevyjdete spoza kamier? Tak som si povedal dobre, priznám sa. V niektorých situáciách som cez náš vzájomný rozhovor sprítomnený. A nie je to jednoduché. Je ľahšie byť za kamerou ako pred ňou. To je jednoznačné.

Raj na zemi (2019), r. Jaro Vojtek
Raj na zemi (2019), r. Jaro Vojtek Autor: MPhilms

Raj na zemi sa začína tým, že Andrej Bán u vás prespáva. Je v ťažkej depresii a nemá miesto, kde by sa cítil dobre. Preto sa pohybuje medzi piatimi kamarátmi a vždy u niekoho zotrváva. Vy ste ho nakrúcali. Vtedy vznikol aj nápad nakrútiť Raj na zemi?

Andrej niekedy ku mne prišiel a potreboval prespať a rozprávať sa. Ja som vytiahol kameru a prišlo mi zaujímavé zaznamenávať jeho pocity. Totiž on keď rozpráva na kameru alebo do nejakej takejto búdky, tak mu to pomáha. Takže materiál vznikal ako jeho terapia. Vôbec som nemal pocit, že to zužitkujem. Toto sa dialo asi rok a pol, takéto videopsychoterapie. Potom prišla migračná kríza, začali sa tu rôzne pnutia. Zaujímalo ma, kto sú tí ľudia, čo sem prichádzajú, prečo a odkiaľ sem chodia. Prišlo mi to ako najlepšie riešenie, pretaviť tento problém cez Andreja. Navyše, ešte som nevidel film o fotografovi, ktorý by popri práci odhalil aj seba. Je zaujímavé, s čím všetkým Andrej bojuje, aby priniesol kvalitnú fotku.

Dokument hovorí o náročných témach, ale je tam svetielko nádeje, dokonca happy end, ak sa to tak dá nazvať. Vždy sa snažíte nájsť toto posolstvo?

Programovo sa snažím, aby aj v tých najťažších filmoch, aj pri tých najťažších témach, zaznela nádej. Lebo to je jediné, čo nás – teda mňa osobne – posúva dopredu. Myslím si, že zo všetkého je nejaké východisko. Ako tvorca nemôžem určovať, aké má byť to východisko, ale snažím sa nechať otvorené dvere. Mám rád, keď vo filme je pozitívne posolstvo. Aj keď sa k nemu prebojujeme cez ťažké problémy.

Čo bola vaša téma v tomto filme, s ktorou ste sa ako tvorca identifikovali?

Kládol som si otázku, čo je to domov, aké sú hodnoty domova. Lebo Andrej si mohol nájsť privát, tie štyri steny, a tam byť, ale on domov hľadal mentálne a citovo. Preňho je domov o vzťahoch ako takých, že sa má komu vyžalovať po všetkých skúsenostiach, keď sa vráti zo sveta. A oproti tomu bol typ ľudí, ktorí rodinu majú, majú vzťahy, ale nemajú fyzicky domov, tie štyri steny, kde by pozitívne emócie rodiny mohli uložiť. To sa mi zdalo ako zaujímavý kontrapunkt, čo je dôležité, čo hľadáme, otázka domova.

Jaro Vojtek v roku 2010 s cenou Igric za film...
Jaro Vojtek v roku 2010 s cenou Igric za film Hranica. Autor: Robert Huttner

A čo ste si vy týmto filmom riešili? Keď už sme pri tom obnažovaní…

V podstate som pochopil, že domov môžeme mať takmer na hocijakých miestach, keď sú vzťahy dobré. Domov či zázemie je o dobrých vzťahoch, kde človek môže byť sám sebou, nemusí sa na nič hrať, keď to táto spoločnosť niekedy vyžaduje. Pochopil som, že je dôležité mať silné zázemie, stavia to človeka na nohy, má istotu, že sa nestratí. Hocičo ťažké môže prísť, ale je tu niekto, kto ťa podrží, keď to poviem pateticky. A je dôležité, aby sa človek prehrýzol ďalej a išiel ďalej. A vo vzťahoch je aj nádej.

S kamerou ste sa pozreli aj do psychiatrickej liečebne. Aký to bol pre vás pohľad?

Myslím si, že veľa ľudí by potrebovalo psychiatrickú liečebňu. Nemyslím to v zlom. Ale žijeme takú hektickú a ťažkú dobu, že je dôležité zaoberať sa sebou, tými tlakmi, ktoré spoločnosť prináša. V našej krajine je to ešte ako keby tabu. Keď si niekto bol oddýchnuť na psychiatrii, je zaškatuľkovaný ako blázon. Pritom je to normálny akt, ako keď máte chrípku, covid či nádchu. Len je to duševná choroba.

Veľa ľudí sa lieči, ale málokto to prizná. Aj v tom možno vidieť odvahu Andreja Bána.

To je práve zmysel intimity, o ktorej sme sa rozprávali. Je to intímne, ale chceme tým zanechať odkaz. Je normálne ísť do psychiatrickej liečebne alebo k psychiatrovi a hovoriť mu o svojich stavoch. Ako si dáme ibalgin, keď nás bolí hlava, tak ideme za psychiatrom, keď nám je ťažko.

V povolaniach, kde je človek dlhodobo vystavený nešťastiu iných, nie je ťažké dopracovať sa k vlastnej kríze. Vy sa ako držíte?

Priznám sa, už som mal tvorivo-osobnostnú krízu. Človek roky nakrúca veci, ktoré ho zaujímajú, a má snahu zušľachtiť priestor okolo seba, rozprávať o pozitívnych veciach. Ale keď vidí, že svet sa stále niekam rúti a jeho výkriky do tmy si nikto nevšíma… V jednom okamihu som vypol a začal sa pýtať, aký to má zmysel. Kto si to všimne? Ale myslím si, že údel umelca je stále rozprávať o nadnesenom alebo rojkovskom svete, prinášať nadreálne témy. Bojoval som s tým možno takisto ako Andrej v tom filme. Ale ja som nastavený tak, že keď nerozumiem nejakému spoločenskému javu, zoberiem kameru a nakrúcam, aby som to pochopil. A film mi vlastne dá odpoveď. Takže tá snaha ma ľudsky a vedomostne posúva ďalej a nakrútim ďalší a ďalší film.

Ktorý film vás vytiahol z krízy? Čo vám dalo silu?

Ten film je ešte len na papieri, ale na budúci rok ho nakrúcame. Bude to celovečerný hraný film, dostali sme naň peniaze a to mi dodalo novú chuť niečo robiť. Človek má cez hraný film šancu vypovedať čosi viac, v tom je ako keby luxusnejší. Ráno sa človek zobudí a herci mu zahrajú plač, radosť, čo chce… V dokumentárnom filme to je drina. Keď sa snažíte zachytiť autentické reakcie, musíte na ne čakať, pracovať s tým človekom, a je to nesmierne vyčerpávajúce.

Kde je pre vás v hranom filme tá autenticita dokumentu?

V príbehu a v téme. Často sa mi stáva, že v dokumente nie je možné natočiť nejakú tému, lebo niekto nechce dať takú výpoveď, a pritom viem, že tá téma existuje. V hranom filme je oslobodzujúce, že si ho môžem rovno aj napísať. Postavy sú reálne, len sú zahrané hercami. Tá živná pôda je autentická, akurát sa mi ju nepodarilo dostať do dokumentárnych filmov.

Jaro Vojtek
Jaro Vojtek Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Keď režírujete hercov, aký máte prístup?

Medzi hercami je také nepopulárne heslo – hraj civilne. Ale robím to tak, že hercov si typovo obhliadam, ako sa správajú v súkromí. Nechodím sa na nich iba pozerať do divadla, chcem zistiť, aký ten človek je. A tak ich oslovujem. Podľa toho, čo majú v očiach, vo vizáži. Človek neoklame, čo z neho sála.

A akej téme sa vo filme budete venovať?

Námet vznikol dávno, keď som končil školu. Nakrúcal som v dedinke Litmanová, kde sa zjavovala Panna Mária. Boli tam zvláštne vzťahy. Bola to téma, ktorá sa mi vtedy nedala natočiť a je aktuálna doteraz. Kladiem si otázku, či veriaci vedia naozaj tak obetavo žiť, ako to hlásajú. A znova na základe autentických skúseností, v autentickom priestore.

Ako sa vyvíja váš prístup v tvorbe od začiatkov dodnes? Vidíte v nej sám posun? Zmenili ste sa v niečom?

Je zaujímavé takto sa na seba pozrieť… Mám pocit, že na začiatku som išiel viac po sociálnych veciach, po otázke inakosti života detí, teraz ma viac zaujíma duševné zdravie v našich vzťahoch alebo nejaký väčší zmysel existencie ako takej. Čo robíme, prečo sme tu. V tomto veku a po všetkých tých filmoch ako keby ma viac zaujímalo duševné zdravie spoločnosti. A po tom sa snažím pátrať… Asi ma nakopla aj tvorivá a osobnostná kríza, ktorú som mal, lebo veď päťdesiatka na krku. Človek si nejakým spôsobom hodnotí, čo spravil a nespravil. Keď spravil, tak ako to spravil. To asi prichádza bežne s vekom, že sa zamýšľame, kam ideme. Tieto témy teraz u mňa viac rezonujú. Kedysi to boli problémy detských domovov, sociálne, spoločenské štruktúry, teraz mi ide viac o duševnú kondíciu našej spoločnosti.

Stále učíte na VŠMU? Čo vám to dáva?

Sebareflexiu. Keď človek niečo niekomu hovorí, musí sám seba počúvať a stále sa reštartuje, či dobre hovorí, či dobre rozmýšľa. Je to dobrá rekonštrukcia vnútra. Tým, že stále rozmýšľam nad témami, ktoré prinášajú študenti, udržiavam svoju myseľ v kondícii. Je to obohacujúce, prinášajú témy, ktoré keď som bol ja študent, tak neexistovali alebo som sa nimi zaoberal inak. Je to taká kniha, ktorá sa nedá kúpiť, len ju človek zažije.

V čom je generácia, ktorú učíte, iná?

To je veľmi ťažké definovať… Je to generácia takého nijakého zriadenia. Nezažili ani socializmus, ktorý sme my zažili, ani silný kapitalizmus, ktorý sa snažíme budovať. Je to generácia, ktorá je voľne pohodená, ktorá akoby ťažko hľadá hodnoty, ťažko sa o ne vie oprieť a niečo na nich stavať. Nemajú hodnotový systém, aký sme kedysi mali, teda aspoň ja, vďaka spisovateľom alebo filozofom. V dnešnej dobe sa všetko spochybňuje, všetko sa dá obrátiť na druhú stranu. Preto si myslím, že mentálne sú trocha zmätení. Snažia sa niečo uchopiť, ale niekedy je im ťažko nájsť pravdu, ktorá je dôležitá. Za socializmu sme mali jasného, uchopiteľného nepriateľa. Po revolúcii sme chceli vybudovať dobrú spoločnosť. Ale oni sa ani nemajú voči čomu vymedziť. Všetko je to také hoaxové, všetky články, noviny, knihy musia byť atraktívne. Majú málo priestoru na rozvíjanie a uvedomenie si vnútorného pokoja.

Učíte ich zušľachťovať?

Snaha tu je. Niekde sa to možno aj odzrkadlí. Ale snažím sa ich nabádať k čítaniu kníh od spisovateľov ako Sloboda, Mitana, Kundera, ktorí zažívali zápas s niečím a snažili sa nachádzať nejaké životné hodnoty. Aby pochopili širšie súvislosti, čo sme prežili, čo spolu s nimi môžu prežívať aj oni. Okrem literatúry ich zušľachťujem aj klasickými filmami od autorov, ako je Tarkovskij, ktoré rozprávajú o duchovnom svete a morálnych hodnotách. Možno je to patetické, ale ja si myslím, že to treba tak pomenovať. Potom z toho základu môžu čerpať a zaoberať sa novými témami a fenoménmi spoločnosti. Okrem toho, ani ja sa nevyznám v témach ako napríklad gender, spoločne s nimi zápasíme.

Nedávno sme spolu hovorili o premiére filmu Raj na zemi a spomenuli ste, že viacnásobné odkladanie premiéry bolo pre vás mučivé. V čom to bolo najťažšie?

Základný princíp je, že filmár nakrúti film, a ten ide do kín. Je to správa, s ktorou sa chce podeliť. Je to mučivé v tom, že tri-štyri roky niečo pripravujete, nakrúcate, bojujete s postavami a potom to ide ako keby do šuplíka. To musel byť hrozný pocit filmárov v 60. rokoch, keď dávali filmy do trezorov a nikto ich nevidel. Je to príšerný pocit prázdnoty. Ako nenaplnený vzťah.

Ľudia zo „živej“ kultúry prežívali a prežívajú koronakrízu veľmi ťažko. Vaše projekty sú dlhodobejšie. Pocítili ste aj vy nejaké zastavenie vo svojej tvorbe?

Mal som šťastie, že počas najväčších zákazov som bol vo fáze postprodukcie. Bol som v strižni so strihačom, s jedným človekom. Takže mňa osobne sa to nejako nedotklo. Ale veľmi som bol zarazený z toho, keď ľudia posielali umelcov k lopatám a pýtali sa, či ich vôbec potrebujeme. To som veľmi ťažko znášal. Veď herci v roku 1989 išli s kožou na trh a snažili sa spoločnosť dostať na vyššie hodnoty, princípy. Umelci sú barometrom spoločnosti, či ešte žijeme v demokratickej krajine, alebo nie. Je veľmi dôležité mať takýto barometer a umelci ho v sebe majú. A zrazu sú nepotrební? Je neférové takto ich hádzať cez palubu. Koľkokrát spoločnosti pomohli, aby sme boli slobodnejší, pravdivejší.

Praktická otázka na záver – čo ste počas tej jarnej pauzy postrihali?

Dokončievam dokumentárny film s pracovným názvom Sedem dní, ale možno sa bude volať Turnus. Je o Slovákoch, ktorí za prácou chodia do zahraničia, aby uživili rodinu. Je tam príbeh matiek, ktoré robia v Rakúsku opatrovateľky, potom príbeh kamionistu a tretí je príbeh partie, ktorá chodí robiť sadrokartóny do Nemecka. V tej snahe zarobiť peniaze pre rodinu sa im rozpadajú rodinné vzťahy. Odcudzujú sa od detí, od partnerov a prežívajú život mimo rodín.

Kedy pôjde tento film medzi divákov?

Určite už nechcem zažívať odklady, tak keď pominie korona. Nesúrim tak na premiéru, čas tomuto dokumentu neubližuje. Tá téma tu stále bude, stále bude aktuálny. Predpokladám, že na jar by mohol ísť von, keď všetko pominie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Raj na zemi #Jaro Vojtek #dokument #Andrej Bán
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku