Je o smutno-smiešnych problémoch dospievajúcich detí a ich skoro dospelých rodičov a jej autorom je taliansky filmár Luca Guadagnino, jeden z najzaujímavejších svetových autorov súčasného filmu. Vidieť ju môžete na HBO.
Aký vlastne som?
Príbeh sa plazí ako tok všedných dní na jednej vojenskej americkej základni v Taliansku. Komplikovaní hrdinovia tu čelia prostým problémom. V každodennom dotyku so svetom potvrdzujú svoju jedinečnosť, hľadajú identitu bez ohľadu na to, či majú štrnásť, alebo štyridsať. Túžia, aj preto sa navzájom zraňujú.
Nejde však o ťaživú drámu, Guadagnino zobrazuje život so všetkými nuansami a výborne vyvažuje jeho tragickú i komickú polohu. S nadhľadom nás sprevádza bizarnou mozaikou vnútorných svetov svojich zmätených postavičiek. Na bande tínedžerov – do ktorej hlavný hrdina série nováčik Fraser nezapadá – sa odráža vplyv hypersexualizovanej kultúry so všetkými úskaliami. Svet praje nehanebným a odolným a zdá sa, že nová generácia už vytušila, že pocity sa pred ostatnými skrývajú v zadnom vrecku nohavíc. Ich rodičia, vojaci a vojačky, tiež chybujú, sú zraniteľní rovnako ako ich deti.
Motívov je niekoľko, od búrania rodových stereotypov cez problematizovanie liberálnej výchovy až po úvahy o hraniciach sebarealizácie. Kde sa končí moja sloboda a začína sa sloboda tých, ktorým na mne záleží?
Názov odkazuje, že vo svete tohto seriálu nie je nikto dokonalý. Pred divákom šikovne utajené pohnútky vrhajú postavy do neznámych situácií. V dotyku so svojou zraniteľnosťou tak spoznávajú sami seba.
Od prvého záberu je Guadagnino verný observačnej metóde a intuitívnej réžii. V expozícii pozorujeme uhrančivého tínedžera Frasera, ktorý so svojimi dvomi matkami práve priletel z New Yorku a potrebuje sa opiť. Okamžite je jasné, že emocionálne nestabilný, no bystrý chlapec má ambivalentný vzťah nielen s matkou (Chloë Sevigny), ale so všetkým, čo zatiaľ neprijal za svoje. Guadagnino nešetrí deti ani dospelých, rozkrýva drsnú školu dospievania so všetkými detailmi, ktoré nažívanie v hybridných rodinných modeloch prináša. Ľahké to nemá ani jeho suseda Caitlin. Jej rodina sa zdá byť na prvý pohľad ukážková, no postupom času sa jej obraz znepokojujúco "zostruje”.
Aj rodičia tu majú tajné túžby a veru ani oni sa nesprávajú zodpovedne. Odovzdávajú sa záchvevom šťastia či nešťastia, nehľadiac na následky. Takí skrátka Guadagninovi hrdinovia sú. Vášniví a emotívni. Filmár je však profesionál v zobrazení afektov bez afektov. Sám sa stavia do pozície pozorovateľa a divákovi dáva priestor špekulovať a asociovať vnútorné svety postáv. Sledovať aktérov cez nedbalo zatiahnutý záves a kúsok po kúsku dedukovať, kým by sa chceli stať.
Stále je za tým láska
Ak je pokus-omyl metódou utvárania samého seba, zlyhanie je ospravedlniteľné a vo formatívnom veku, tesne pred dosiahnutím dospelosti, o to viac. Guadagninovi hrdinovia to majú, v kontexte jeho predošlej tvorby, stále rovnaké. Spomeňme si na protagonistov Guadagninových filmov Melissa P. (dievča sa vyhraňuje voči svetu a ako prostriedok volí sex), Oslnení slnkom (ľúbostný štvoruholník napokon naplní svoj rôznobežník vášní vraždou), Daj mi tvoje meno (dospievajúci Ellie sa zamiluje do staršieho muža) či Suspiria (temné sily majú svoje argumenty, prečo páchajú zlo). Podliehajú vnútornému chaosu, emóciám a láske, vždy len o čosi inak.
Ležérna scenáristika bez zovretia príbehu v striktnej dramaturgii a takmer šesťhodinová stopáž vytvárajú priestor postavy pomaly pozorovať. Nachádzať detaily a skúmať zhluky zdanlivo banálnych momentov, na ktoré hrdinovia reagujú alebo ich iniciujú. Nečakajte klasický dramaturgický režim, konflikty sú v Guadagninovom podaní civilné, sú tichými vánkami. Na hladine vody zanechajú priehlbinku vždy len na okamih, čo je v umení cennejšie ako veľkolepé dramatické gestá a prekvapujúce pointy. Veď práve náznaky prebúdzajú a živia našu predstavivosť.
