V ponuke je trinásť filmov vrátane netradičného záznamu divadelnej inscenácie The Brig (Briga) reflektujúcej brutalitu páchanú na odsúdených v americkej väznici v Japonsku s hlavnou cenou z benátskeho festivalu (1964). Mekas je okrem iného aj autorom snímky This Side of Paradise (Táto strana raja) o rodine Kennedyovcov krátko po atentáte na prezidenta USA.
Páčila sa mu Greta Gerwig
Jeho tvorivou metódou – a bol jej verný celý život – bola observácia, nenápadné prenikanie do vrstiev prostého života. Spontánne s ním splýval a reagoval na tu a teraz. Jeho filmy Williamsburg, Brooklyn či Walden sú definíciou denníkového žánru. Najvyšším princípom v umení bola pre Mekasa poézia všednosti, čo sa zrkadlí takmer vo všetkých jeho dielach. „Zastreľte všetkých scenáristov a možno sa dožijeme znovuzrodenia amerického filmu,“ vyhlásil svojho času a narážal tým na klišé a naratívnu schematickosť, ktoré sú pre hollywoodsku produkciu šablónovitých filmov príznačné. Umelec má byť podľa neho inštinktívny, vnímavý a unášaný asociáciami.
V Mekasových filmoch sa v intímnom dotyku s prostým svetom zrkadlí nadprirodzenosť. Jeho diela však nie sú abstraktné, práve naopak, sú epické. Zbieral a spájal detaily, záchvevy situácií, tváre, útržky vlniacich sa dní. Reflektoval bez prípravy to, čo sa ho osobne dotýkalo. Cyklus života. Na newyorskej ulici nachádza úsmev opaľujúceho sa priateľa, v Central Parku posledný kvet odolávajúci jeseni, na okne v Brooklyne sa už potichu rozpíja prvý sneh a na Long Islande skáče dieťa do mláky krátko po jarnom daždi.
Zbieral fragmenty a asociatívnou montážou ich spájal, verný intuitívnej dramaturgii. A tú ocenil aj u iných filmárov, v jednom z posledných rozhovorov pre britský Guardian povedal, že ho očaril film Grety Gerwig Lady Bird (2017). Práve pre uvoľnenosť a autenticitu príbehu, ktorý reflektuje prosté momenty dospievajúcej hrdinky.
Kamera zapnutá 365 dní v roku
Aby Mekasovi vzácne nuansy bytia neunikali pomedzi prsty a mohol ich sprostredkovať, robil si filmový denník. Kameru zapol každý deň. Prvý fotoaparát si zadovážil v roku 1940, keď do jeho rodného mesta Semeniskiai v Litve vtrhli sovietske vojská. Ku koncu druhej svetovej vojny sa mu podarilo s bratom Adolfusom utiecť, vojne však nikdy neopustil, že ho obrala o domov. Potichu za ním, aj napriek návratom, smútil do konca života.
Bratia sa našťastie dostali až do New Yorku, kde sa Jonas Mekas takmer okamžite dal strhnúť umením. Bol to práve on, kto pritiahol k filmu Andyho Warhola či urobil prvú newyorskú kávu Yoko Ono a Johnovi Lennonovi, keď prišli do mesta za novými možnosťami. Mekasa a jeho byt v New Yorku poznal každý, kto sa zaujímal o umenie. K rozvoju avantgardného a experimentálneho filmu prispel nezanedbateľným dielom. Založil nielen prvý časopis venovaný undergroundovému filmu Film Culture, ale najmä inštitúciu Anthology Film Archives, dnes jeden z najväčších repozitárov avantgardného filmu.
Prvú kameru si kúpil za požičané peniaze krátko po príchode do New Yorku. Mal vtedy dvadsaťsedem a v tomto veku sa rozhodol symbolicky zotrvať navždy. Hoci sa dožil 96 rokov, s potmehúdskym úsmevom rok čo rok tvrdil, že má dvadsaťsedem.
Dostupnosťou technológií sa podľa Mekasa demokratizuje filmová tvorba, film môže vznikať prakticky vždy a všade. Mekasova filmografia zrkadlí muža, ktorý ľúbil svet. Na jeho prosté vlnenie hľadel so zaujatím, prevtelil sa do svojich obrazov, oslavoval ho a do oka kamery sa vracal s rovnakým zaujatím každý deň. Veď práve opakovaním a umením sa poznávame, skúmame, kým v skutočnosti sme a akými ešte môžeme byť. Každý deň rovnakí a zároveň celkom iní.
