Televízni tvorcovia objavili jej noblesnú stránku. Najnovšie ju ľudia na ulici spoznávajú ako Táňu zo seriálu Sestričky a ona si to naplno vychutnáva, lebo s príchodom nových seriálov už bude opäť inkognito. Je však vynaliezavá, vytvára nové projekty, aby po skončení pandémie mohla okamžite vyštartovať. A aby sa neutápala v strachu a beznádeji, ktorú táto doba prináša.
Sme vo zvláštnom období. Ako ho prežívate?
Veľmi som sa tešila, že sme sa v lete mohli nadýchnuť a užívať si, že opäť hráme, niečo pripravujeme. Teraz sme z toho všetci rozladení. Som si vedomá toho, že divadlo nebude to prvé, čo si ľudia v takejto situácii zvolia. Musíme nejako prežiť tých pár mesiacov. Verím, že s príchodom vakcíny sa všetko upokojí. Sama mám obavy, strach, hoci sa snažím ich toľko neprežívať. Mám staršiu mamu v rizikovom veku, ale viem, že by som jej viac ublížila, keby som za ňou nešla. Musím s ňou udržiavať kontakt, lebo žije na dedine a bolo by to pre ňu psychicky neúnosné, keby ju tak dlho nikto nenavštívil. Takže chránim sama seba, aby som za ňou mohla chodiť.
Čo vás drží nad vodou?
Snažím sa vnímať veci aj pozitívne. Vymýšľam projekty, pokúšam sa na ne získať granty, aby som bola pripravená okamžite naštartovať, keď tá pliaga odíde. V lete som cítila, že ľudia boli až vyhladnutí, boli veľmi vďační, keď sa konečne dostali do divadla. Nie je pravda, že bežní ľudia na kultúru zanevreli. Nepadlo mi dobre, keď nám hovorili, aby sme išli robiť niečo iné. Nemám problém fyzicky pracovať, ale tieto reakcie potvrdzujú, že kultúra je nesmierne dôležitá. Nesmieme sa vzdávať, práve naopak, musíme robiť dvakrát toľko. Máme pred sebou veľa práce v kultúrnej alebo edukačno-kultúrnej oblasti. Takže ja som si z toho vyvodila takéto resumé. Ale je pravda, že mne sa ľahko rozpráva, nemám rodinu, deti. Niektorí kolegovia sú vo veľmi ťažkej situácii.
Ste na voľnej nohe?
Áno, mňa sa táto situácia dosť silno týka. Ale po prvý raz v živote mi pomáha manžel.
Slovensko obleteli fotky z vašej svadby s rúškami. Aké to bolo?
Vzrušujúce. Brali sme to veľmi pozitívne. Aj keď sme chceli mať trochu viac ľudí, ale nič to. Na to zlé obdobie budeme myslieť v dobrom, budeme ho mať spojené s prípravami na náš sobáš. Trochu nám rozžiaril obdobie čakania a neistoty.
Foto: Achív A. Vargovej
Váš manžel je vedec. To je zaujímavá kombinácia, herečka a fyzik. Ako toto spojenie vzniklo?
Bol na divadelnom predstavení, kde som hrala, a na recepcii nás režisér zoznámil. Na moje prekvapenie to bolo veľmi silné prvé stretnutie. Priznám sa, že po rôznych vzťahoch, ktoré som prežila, som už bola dosť skeptická. Bolo pre mňa až očarujúce sledovať, ako sa to všetko napriek všetkým prekážkam dáva dokopy. Ja som mala prácu v Bratislave, on veľa cestuje, často chodí do Francúzska. Je samostatný výskumný pracovník experimentálnej fyziky nízkych teplôt, prosím pekne. Má rád svoju prácu, tiež jej venuje veľa času. Keď sme si otvorili kalendár a chceli si naplánovať ďalšie stretnutie, vyzeralo to nereálne. Obaja sme však niečo urobili pre to, aby sa ďalšie stretnutie uskutočnilo a udržali sme si kontakt. A bolo to medzi nami čím ďalej vrelejšie. Považujem to za veľmi veľkú vec, práve kvôli tej mojej skepse. Človek sa bojí, že sa opäť sklame. Ale asi treba byť odvážny. Ak si okolo seba vytvoríte nejaký múr, nie je to dobré. Aj ja som sa rozhodla, že už mi bude lepšie samej, nebudem sa o nič pokúšať. A vtedy to prišlo, keď som všetko pustila a neupínala som sa na to. Vtedy som ho stretla.
Kde teraz žijete? Pendlujete medzi Bratislavou a Košicami?
Snažím sa veľa aktivít preniesť do Košíc. Päť rokov pripravujem tvorivé umelecké dielne na Novej scéne a budem ich robiť aj v Košiciach. Hrám v košickom Divadle Thália Színház a založila som občianske združenie Proscenium, v ktorom vymýšľam rôzne projekty, napríklad monodrámu Jánosa Háya Bez života, ktorú som naštudovala v maďarskom aj v slovenskom jazyku. Experimentujem s tvorcami, ktorých si vyberiem, je to taká moja srdcovka. A, samozrejme, keď je nejaká filmová, televízna alebo divadelná príležitosť tu v Bratislave, nemám problém pricestovať. Milujem cestovanie, sadnem na vlak, popritom si čítam, meditujem. Keď som hrávala v Budapešti, ľudia sa mi čudovali, ako ďaleko dochádzam. Ale je to iba hodina a pol cesty, nepovažujem to za ťarchu, som rada v pohybe.
Zo seriálov vás teraz môžeme vidieť v markizáckych Sestričkách. O úlohe závislej sestričky ste sa už viackrát zmienili, že je pomerne vyčerpávajúca. Teraz sa vysiela na Markíze už tretia séria, utriaslo sa to postupne?
Je to stále náročné. Seriál sa nakrúca väčšinou 12 hodín denne a robili sme dve série po sebe, takže sme to pripravovali asi štyri mesiace. Sú to dosť vypäté situácie a neviete z toho vynechať svoju vlastnú dušu. Kamera cíti, keď sa šetríte. Keď do svojho výkonu vkladáte sto percent, alebo aj viac a robíte to deň za dňom niekoľko mesiacov, je to únavné.
Ako vnímate postavu, ktorú hráte?
Dáva do svojej práce viac, ako by bolo nutné, čo je profesionálne. To možno povedať aj o mne, niekedy sa musím brzdiť s tým, že mi nejde o život. Som ochotná veľa obetovať a veľa do toho vložiť. Táňa je tiež taká. Má rada ľudí, mňa tiež zaujímajú ľudia. Intenzívne prežíva svoj súkromný osud, čo je asi prirodzené. Teraz mám vyrovnaný, harmonický život, ale boli časy, keď to neklapalo a musela som si to s kamarátkami riešiť. Pri kamere je tenká hranica medzi tým, čo je moje a čo je zo scenára. Musíte byť autentický, prirodzený. Táni dávam veľa zo seba. Keby ten scenár bol inak napísaný, musela by som naplniť svojou dušou aj negatívnu postavu a nájsť odôvodnenie toho, prečo tak koná.
Foto: TV Markíza
Keď sme sedeli vonku, ľudia vás zdravili, usmievali sa na vás. Je to Sestričkami?
Vždy, keď je aktuálne niečo na obrazovke, vnímam to intenzívnejšie. Ale pri neustálych zmenách a nových programoch záujem ľudí aj rýchlo opadne. Keď som pred pár rokmi hrala v reklame, tiež to bolo citeľné, keď som nakrúcala 1890, tiež to okolo mňa chvíľu žilo, aj sa chceli so mnou odfotiť. A len čo sa program prestane vysielať, pozerajú sa na mňa s tým, že nevedia, či robím v nábytkárstve v Košiciach na terase alebo či som nejaká zabudnutá teta. To je veľmi milé, to si veľmi užívam.
Ako si spomínate na seriál 1890?
Bol fantastický. Konečne som dostala netypickú úlohu. Dovtedy som hrala buď mníšky, alebo sociálne prípady v teplákoch.
A zrazu prišla noblesná grófka.
Áno, to bolo veľmi dobré. Spočiatku som aj pochybovala, či by som to mala hrať. Jasné, túžila som po tom, ale bola to pre mňa výzva. Lebo hrať v teplákoch je komfortnejšie, grófka bola výzva, musela som k nej dospieť. Keď idete pred kameru, musíte si veriť, nepochybovať o tom, čo robíte. Našťastie som cítila dôveru z okolia a nazbierala som aj istú sebadôveru. Na prvý deň nakrúcania som ale išla s malou dušičkou. Ako zarezonuje to, čo som si myslela, ako som sa na postavu pripravovala. Ale cítila som podporu, nikto sa nesmial… Na štábe je to všetko vidieť. Je tam 40 až 50 ľudí a vy z tých očí veľa prečítate. Veľakrát som zažila, keď som ako neznáma prišla na pľac a prvý deň som nevidela oči. Žiadne pohľady. Keď niečo vzbudí pozornosť, zrazu uvidíte oči a z nich sa dá veľmi veľa vyčítať. Je to ako s deťmi, aj členovia štábu vám nastavujú zrkadlo. Či to vnímate, alebo nie, je druhá vec. Ale ja sa to snažím vnímať, lebo sú naši prví diváci.
Čo vám ich oči hovorili?
Že len tak ďalej. Pomôže aj kostým, keď si oblečiete korzet, tak vás to stiahne, že ani dýchať nemôžete. A hneď je vo vás napätie! Výborné bolo, že sa nakrúcalo v zámku Betliar, nie v štúdiu. Cítila som podporu od režiséra, ktorý mi hneď na kastingu vravel, čo robím dobre. A v neposlednom rade mi pomohol štáb.
V seriáli ste sa ocitli vo vani, kde ste ležali ako mŕtvola, potom v truhle… Žiaden problém?
Pri herectve posúvate hranice. Keď si poviem, že toto nie, už si stanovím hranice a zablokujem sa. Preto sa aj v divadle nechám vytiahnuť do 15-metrovej výšky, odkiaľ ma spúšťajú, alebo sa vyzlečiem na javisku. Keď to má svoje opodstatnenie, tak to neriešim. Do vane v seriáli mi inak dali teplú vodu, dokonca horúcu, až mi z nej bolo zle, dostala som sa až do takého zvláštneho delíria. V truhle to bolo také absurdné. Viete, že budete ležať v truhle, ale keď do nej vstupujete a ľahnete si, je to morbídne. Navyše to bol dosť dlhý záber a nesmela som dýchať. Ako divák by som tiež sledovala, či sa hercovi nezdvihne hruď. Chýbal mi kyslík a keď som sa nadýchla, cítila som sa ako Drakula, ktorý sa silno nadýchne, až keď zájde slnko. Na vodu sme sa viac pripravovali. Bola som prekvapená, čo všetko človek dokáže. Mať oči aj ústa otvorené pod vodou, nedýchať. Dodnes som hrdá, že som to zvládla.
Myslíte si, že ste si touto neteplákovou, noblesnou postavou, pritiahli nový typ úloh, do ktorých vás začali obsadzovať?
Myslím, že áno. Potom prišlo Atletiko Cvernofka a Sestričky. Ale to hovoríme o filme a televízii. V divadle sa mi pošťastilo hrať rozličné charaktery, nielen teplákové… Samozrejme, že tvár a výzor určujú, aké úlohy vám dajú hrať. Ale napríklad ani Táňu v Sestričkách nepovažujem za nejaké chúďatko v bezvýchodiskovej situácii.
Nakrúcali ste niečo aj počas leta?
Účinkovala som vo vianočnej rozprávke O liečivej vode, kde som hrala mlynárku, ktorej syn to dotiahne veľmi ďaleko. Tešili sme sa ako malé deti, keď sme nakrúcali.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Vaše divadelné workshopy na Novej scéne mali veľký úspech. Čo je ich podstatou?
Momentálne všetko stojí kvôli pandémii, ale robila som takéto workshopy v Budapešti a ponúkla som ich pred piatimi rokmi na Novej scéne, kde sa to ujalo a odvtedy sme ich pripravovali aj s kolegami. Je to divadelný workshop, kde sa prečíta rozprávka, deti sa rozdelia do skupín, každú vedie vždy nejaký herec, a na základe rozprávky vytvoria vlastný príbeh, ktorý odskúšajú a potom odprezentujú. Počas hodiny a pol si deti vytvoria vlastné postavy, príbeh si samy kreujú, nikto ich nerežíruje, stáva sa ich vlastným. A asi preto to má taký úspech.
Čo to deťom dá?
Odhliadnuc od psychológie detí, z divadelného hľadiska môžu zistiť, že divadlo je živý organizmus. Väčšinou sú zvyknutí na monitor a televízor. A tu deti zažívajú, aké to je byť na javisku – a niekto sa v hľadisku rozpráva alebo je. Ani ich nemusíte napomínať, samy na to prídu tým, že každý sa vystrieda na javisku. Zisťujú, že je jednoduché pozerať divadelné predstavenie, ktoré trvá povedzme hodinu, čo už je na tom ťažké. Ale kým sa to všetko vymyslí, čo všetko si herec musí zapamätať, čomu sa musí prispôsobovať… Naučia sa spolupracovať, dohodnúť sa, že treba prijať aj nápad toho druhého. Ide tu aj o koordináciu tela, učíme sa, ako telom vyjadriť jednoduché emócie. Dotkneme sa aj techniky reči, naučia sa rozprávať nahlas. Je zaujímavé sledovať, že niektoré deti rozprávajú potichu, iné veľmi rýchlo, majú tendenciu dávať sa do popredia… Pre mňa je asi najvýznamnejšie to, že v dobe, keď je každý individualista, všetci chcú byť najlepší, deti učíme, že keď dáme hlavy dohromady, spolu vytvoríme niečo úžasné. Ja si to ako herečka v slobodnom povolaní veľmi uvedomujem. Sama dokážem urobiť len monodrámu. Ale nechcem to robiť stále, na divadlo potrebujem ľudí.
V upútavke na monodrámu Bez života, ktorú ste spomínali, sa vás Viktor Horján pýtal, prečo ste si vybrali monodrámu, veď to nikoho nezaujíma. Potvrdili sa jeho slová?
Nie je to pravda, našťastie. Zahrala som to asi pätnásťkrát, naposledy nedávno v Žiline, a som spokojná. Monodrám sa totiž celkovo robí menej, je to pomerne náročné, ale aj preto som si zvolila túto výzvu. Predstavte si, že hodinu musíte na javisku stáť sám, bez partnera, aj pri skúšaní je to len na vás. Keď sa unavíte, urobíte chybu, urobíte ju len vy, nie je tam kolega, ktorý by to chvíľu za vás potiahol. Alebo by ste si povedali, že aj on robí chyby. Na nikoho sa nemôžete vyhovoriť. Preto som si to chcela skúsiť. Ale keď to začnete už hrať, príde partner v podobe diváka. No a to je zaujímavé. Divák vám neodpovedá, ale tá energia, ktorú vytvárame spoločne, je neskutočná. Je to úžasná skúsenosť. Napríklad, keď sa nadhodí nejaká téma a nastane ticho, spolu s divákmi nad ňou rozmýšľame. To ticho je silné a husté. Aj teraz mám z toho zimomriavky, aká je to sila. Celé to vzniklo, keď som sa vrátila z Budapešti, kde mi zavreli divadlo a ja som hľadala, do čoho investovať energiu.
S akým pocitom ste sa vracali naspäť?
V divadle sme dvanásť rokov niečo budovali a všetko sa zrušilo. Je ťažké budovať súbor, aby ste spolu pracovali s kolegami tak, že sa podržíte, inšpirujete a spolu profesionálne rastiete. A nie je to o kamarátstve, že chodíte spolu na kávu. Je to o profesijnej zrelosti, že sme nároční jeden na druhého, ale hlavne na seba, že do tej skúšky vložíme všetko. Skúška nie je len o tom, že sa naučíte text, ale prinesiete si so sebou aj duševnú nahotu. Na to potrebujete mať dôveru v partnera, aby sa vám nevysmial. Pretože budete aj smiešny, nemotorný, budete robiť chyby. Nesmie sa stať, že vám kolega povie: Anikó sa tu o niečo pokúša, načo to robíš, veď si trápna. Ale keď nebudem na jednej skúške trápna a smiešna, nikam sa neposuniem. Keď prídete do divadla ako hosť, tak takéto niečo nemáte, to sa buduje roky… Tým, že sa zrušilo divadlo, som sa veľmi sklamala v inštitúciách. Svoj osud zveríte do rúk nejakej inštitúcii a tú zrušia. Keď som v angažmáne a vidím chybu, neviem mlčať. Sama sebe sa nepáčim, keď hundrem. Tak som si povedala, že nebudem hundrať a budem na voľnej nohe. Teraz som zodpovedná sama za seba.
S hraním ste začínali najskôr v divadle a až potom ste išli študovať. Ako k tomu došlo?
Divadlá pre menšiny majú málo hercov, ktorí hovoria jazykom menšiny a sú profesionálni herci. Robievajú – alebo aspoň v minulosti robievali – konkurzy, aby hľadali nové talenty. My sme sa učili za pochodu. Robili sme inšpicientov, šepkárov, rôzne sme vypomáhali v divadle, dostávali sme malé úlohy. Čakala som, že sa budeme vzdelávať aj v herectve, chcela som vedieť, ako sa to tvorí, ako mám k tomu pristupovať. Tí, ktorí prišli z vysokej školy, nerobili len to, čo im režisér povedal, ale boli jeho partneri. Toto som hrozne chcela. Vyšlo to až na štvrtý raz, ale bola som vytrvalá, nevzdávala som to.
Naplnila škola vaše očakávania?
Rozhodne áno. Išla som na školu staršia, mala som 22 a chcela som sa učiť. Chápala som, prečo sa treba zdokonaľovať v technike reči, hlasu, v pohybe. Škola mi to dala. Našla som si spolužiakov, ktorí boli tiež trošku starší a spolu sme sa motivovali navzájom.
Kto to bol?
Marko Igonda, Tomáš Maštalír, Alexander Bárta a Patrik Lančarič. Bola to taká chlapská garda, ja som bola jediná žena medzi nimi. Zo školy som vyšla s tým, že mám už nejakú metódu na to, ako uchopiť scenár. Všetko sa to však stratilo v momente, keď som išla do Maďarska.
V čom bol najväčší rozdiel?
U nás na Slovensku sa uplatňuje Stanislavského metóda, herec je pre režiséra partner, dôležitý je osobnostný vklad a v Maďarsku je veľmi silné režijné divadlo. Režisér si určí, či budeš partnerom, alebo len budeš niečo vykonávať. Spočiatku som sa proti tomu veľmi búrila, necítila som sa komfortne, ale táto skúsenosť mi dala vedomie, že všetky cesty vedú do Ríma. To, že som vedená zvonka, ešte neznamená, že to nemôže byť dobré. Sila v úspechu nie je v tom, čo pociťujem, či sa v tom cítim dobre. To neznamená, že z radosti nemôže vzniknúť dobré predstavenie. Len hovorím, že dobré predstavenie môže vzniknúť aj z neradosti. Pochopila som, akým spôsobom môže divadlo komunikovať s ľuďmi, aké vie byť rozmanité, využívať bábky, hudbu, výtvarno… Myslím, že v tomto tu ešte máme čo doháňať. Bola to obrovská inšpirácia. <PF>Robert Hüttner
Anikó Vargová
Narodila sa 24. marca 1974 v Rimavskej Sobote a detstvo prežila v neďalekej dedinke Kaloša, kam sa dodnes vracia za svojou mamou. Vyštudovala herectvo na VŠMU a hrá v divadlách, vo filmoch a v televízii. Hosťovala v SND či v Radošinskom naivnom divadle, potom viac ako desať rokov pôsobila na divadelnej scéne v Budapešti, odkiaľ sa vrátila v roku 2015. Istý čas pôsobila v stálom angažmáne na Novej scéne, rozhodla sa však ísť na voľnú nohu. Ako hosť účinkuje v predstaveniach Štúdiu L+S, GUnaGu či v košickej Thálii. Z filmových úloh sa zaskvela napríklad v kultovom televíznom filme Baščovanský a zať (1994), stvárnila jednu z hlavných postáv v Zime kúzelníkov Dušana Trančíka, zahrala si vo dvoch filmoch Marka Škopa – Eva Nová (2015) a Nech je svetlo (2019). Na televíznych obrazovkách sa s ňou diváci stretávali v seriáli Tajné životy (RTVS), v historickom seriáli s kriminálnou zápletkou 1890 (JOJ) a aktuálne bežia na obrazovkách Sestričky (Markíza), kde hrá hlavnú sestru Táňu. V OZ Proscenium sa venuje experimentálnym projektom, napríklad monodráme Bez života, ktorú naštudovala v slovenskom aj v maďarskom jazyku. Je čerstvo vydatá za košického fyzika.
