Trojdielna dráma, ktorá sa dostala spolu s tými najlepšími európskymi seriálmi do nominácií na prestížnu cenu Prix Europa, otvára tému morálnych rozhodnutí v živote mladého človeka s viacerými hendikepmi v období totality. Pútavý príbeh uviedol do života slovenský režisér Peter Bebjak.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Tri nedeľné večery sa diváci na Jednotke budú stretávať so seriálom Herec. Ako si vás téma, ktorej sa venuje miniséria Herec, našla? Čím vás zaujala?
Prvotne to bola objednávka z oddelenia vývoja Českej televízie, ktorá chcela mať príbeh homosexuála v čase hlbokej totality. To, čo mňa na tom príbehu zaujalo, je obyčajná snaha obyčajného človeka prežiť obyčajný život v neobyčajne chorej dobe.
Do akej miery príbeh odráža skutočné udalosti?
Herec je voľne inšpirovaný postavou jedného staršieho známeho herca, ktorý spolupracoval so Štátnou bezpečnosťou, kde robil „volavku“ pre dámy a jeho úlohou bolo tieto dámy zviesť a obzvlášť ponižujúcim spôsobom sexuálne obšťastniť v byte, ktorý bol na to určený, pretože tam boli ukryté zaznamenávacie zariadenia. Aj takto získavala ŠTB spolupracovníkov.
Hlavnú postavu v seriáli Herec stvárnil český herec Ján Cina. Vraj ste vyberali bez kastingu, len cez kamerové skúšky. Sadol vám na prvý pokus? V čom bola jeho kompatibilita pre postavu Stanislava Lánika?
Jan je veľmi senzitívny herec. Postave musí rozumieť, pochopiť ju a musí ju mať rád, aj keď je tá postava istým spôsobom „hajzlík“. Išlo mu hlavne o to, o čo aj mne, aby ho diváci dokázali pochopiť. Nemusia ho mať radi, nemusia mu „fandiť“, ale mali by mu istým spôsobom rozumieť. A Jan svojím talentom vie presne vystihnúť mieru uveriteľnosti a empatie s postavou. Jeho talent vytvoril Standu Lánika.
Miniséria vznikla ako česko-slovenská koprodukcia a sú v nej obsadení českí aj slovenskí herci. Sú nejaké písané či nepísané pravidlá, koľko hercov by malo byť z ktorej krajiny?
Je to vec dohody a finančného vkladu koproducenta. Ale tu to bolo ešte o to jednoduchšie, že sa príbeh odohráva v 50. rokoch za čias Československa, takže slovensky hovoriaci herec je v tomto projekte prirodzený dôsledok doby, v ktorej sa náš príbeh odohráva.
Foto: Zuzana Panská
Pri nakrúcaní sa už stabilne spolupracujete so svojimi ľuďmi, napríklad s kameramanom Martinom Žiaranom. Ako funguje vaša spolupráca? Pozriete na seba a viete, čo si ten druhý myslí? Alebo ešte medzi vami vznikajú aj konfrontácie?
Je to spolupráca – dialóg, to znamená schopnosť presvedčiť o svojej idei, nápade, toho druhého bez tlaku svojej pozície. Tým, že spolu veľa spolupracujeme – viac si dôverujeme – nemusíme si dokazovať svoju pravdu. Musíme tomu argumentu obaja veriť. Nemalo by zmysel robiť niečo spoločne, ak na to nemáme spoločný názor, ak nemáme spoločnú predstavu.
Len pre zaujímavosť, v ČR sa film vysielal v českom jazyku, na Slovensku je predabovaný?
Nie, aj na Slovensku pôjde v originálnej verzii.
Vnímate nakrúcanie pre televízie rovnako hodnotné ako pre veľké plátna? V čom sú pre vás plusy a mínusy?
Je tam istý rozdiel – či už v šírke záberov, dramaturgii, spôsobe rozprávania… V podstate sa v súčasnosti tie rozdiely postupne mažú. Ale je rozdiel v tom, keď film nakrúcate s vedomím, že bude premietaný na veľkom plátne, alebo ho bude divák pozerať na počítači či televíznej obrazovke.
Do kina sa divák rozhodne ísť a kúpi si vstupenku a máte akoby dlhší čas na to presvedčiť ho o kvalite vášho filmu. V televízii alebo na internete musíte byť o to rýchlejší a silnejší v rozprávaní príbehu, pretože tá konkurencia priamo v rovnakom čase je obrovská. Stačí len prepnúť kanál, prepnúť na iný film, seriál.
Seriál bol nominovaný na prestížnu cenu Prix Europa v kategórii televízna fikcia. Nezvíťazil, ale bol medzi tými najlepšími. Aký je to pocit?
Už len to, že sa dostal do nominácie spolu s televíznym filmom 22. júl, alebo so seriálom Kalifát znamená pre nás ocenenie našej práce a verím, že v istom zmysle aj inšpiráciou a posunom v rozmýšľaní a vo vyvíjaní nových televíznych projektov.
Váš film Správa je zasadený do vojnového obdobia, miniséria Herec sa pohybuje v časovej línii o desať rokov neskôr. Je to náhoda, že sa teraz venujete týmto temným obdobiam našej histórie?
Áno, je to náhoda, pretože každý z týchto projektov vznikal v inom časovom období – či už samotný vývoj, produkcia a následne postprodukcia, a len teraz je čas, keď sa jeden vysiela a druhý sa pripravuje do distribúcie. Preto to možno pôsobí ako vymedzenie sa na historické témy. Ale medzičasom som nakrúcal Za sklom, Slovanov, Divoké deväťdesiatky – projekty od dávnej minulosti po nedávnu prítomnosť.
