Foto: Film Europe
Pozorovaním a dôvtipným komentovaním “svetskej slávy, poľnej trávy” opäť s úsmevom pripomína, že v tom nie sme sami. Na zahnanie temných myšlienok sužujúcich civilizáciu, vrátane úzkosti z vlastnej konečnosti, máme vďaka nemu nárok na smiech.
Anderssonov povzdych hraničí síce s cynizmom, no aplikuje ho láskavo. Hoci stále je to terapia šokom, ako pohľad do zrkadla po preplakanej noci plnej sebaľútosti.
Jeho filmy sú návodom ako sa zmieriť so stratou viery, prehrou, ale aj s láskou k šampanskému. Stačí si pripomenúť, že sme len ľudia. Všetci do jedného zúfalí a predsa hrdí. A možno sme nesmrteľní!
Tragikomédia ako terapia
Keď sledujem filmy Roya Anderssona, často sa pristihnem pri predstave, ako chodí po svete a zbiera nápady. Jednotlivé výjavy totiž sprítomňujú zvyky a obyčaje, ktoré poznáme všetci. Akurát si ich čaro – v zaujatosti sebou – často neuvedomujeme.
Dominantou jeho filmov sú príkre a zároveň krásne momenty ako kapitoly z každodennosti. Vytvára z nich kolektívny album cností, nerestí, zlyhaní, túžob, samoľúbosti a ďalších prívlastkov definujúcich človeka rozumného.
Film O nekonečnosti má minutáž niečo cez hodinu, kiežby trval dlhšie. Andersson opäť reťazí absurdné až banálne výjavy zo života svojich uhrančivých tragédov. Miluje ich bezvýznamné trúchlohry, cituje výjavy z Biblie či reinterpretuje dejiny, aby dal svetu na známosť, že všetky trampoty bytia sa rozplynú v nekonečnosti.
Foto: Film Europe
Možno sme predsa nesmrteľní. Aj ľudia sú totiž iba energie, ako naznačuje citácia prvého termodynamického zákona v jednej z etúd.
Mladý pár vďaka učebnici fyziky prekoná strach z vlastnej pominuteľnosti uspokojením, že ľudia smrťou nezaniknú, len sa premenia. Hoci aj na paradajku alebo zemiak.
Presne to chce dnes Anderssonov človek počuť. Chce sa zmieriť so svojím démonom. Čo tam po tom, že zajtra príde nový, možno u zubára a možno ho stretne v podobe odlomeného opätku na topánke.
To isté a predsa inak
Ako jeden z mála štylistov s esenciálnym autorským výrazom, rozpoznateľným – pre obľubu vo veľkých celkoch – na míle od filmového plátna, je Roy Andersson už niekoľko rokov verný rovnakej tvorivej metóde a predsa sa úspešne vyhýba únave.
Opakovanie a monotematickosť si môžu dovoliť len machri ako on. Inšpirácia divadlom, maľbou, dokonalé kompozície, vnútrozáberová montáž, dlhé vypointované zábery, to už diváci poznajú z jeho predošlých filmov. Rovnako ako univerzálne témy straty a hľadania zmyslu života, lásky či nesmrteľný strach zo smrti.
Je skúseným glosátorom, humor však aplikuje ako vysoké umenie. Je filozofujúci intelektuál zaľúbený do obyčajnej ľudskej tragiky. V jeho ponímaní je byť človekom čarovnou anomáliou. Život je chyba v systéme, všetci sa s tým vyrovnávame po svojom a predsa podobne.
V snímke O nekonečnosti nájdeme všetko, čo v Anderssonovej predošlej trilógii o živote. V dlhometrážnej tvorbe mal dlhoročnú pauzu, no v kondícii sa udržiaval krátkometrážnymi filmami.
Foto: Film Europe
Princíp mozaiky a krátke etudy s voľnou kauzalitou tvoria aj základ dramaturgie jeho celovečerných filmov.
Trilógiu o živote započal filmom Piesne z druhého poschodia (2000) a chaotickú absurdnosť existovania ďalej pozoroval vo filmoch Ty, ktorý žiješ (2007) a Holub sedel na konári a premýšľal o živote (2014). A nadväzuje na ňu i zatiaľ posledným filmom O nekonečnosti.
Tak sa povznes nad svoju tragédiu, ty ktorý žiješ. Niekde nad piesňami z druhého poschodia totiž bdie holub a rozmýšľa aj o tvojom živote. O jeho nekonečnosti, ktorá ostáva aj napriek tvojej komickej márnosti naďalej otvorená.
