Bielik bol vyučený zámočník, pracoval ako montér či predavač. Ako sa mu podarilo dostať k filmu?
Vyštudoval kovorobnú priemyslovku, ale pochádzal z obce, kde ochotníčilo „všetko, čo nekrívalo“. Údajne si ho na martinských ochotníckych pretekoch v role Jánošíka všimol Karel Plicka a posunul ho režisérovi Martinovi Fričovi.
Foto: Archív Petry Hanákovej
Ako by ste zhodnotili jeho herectvo?
Bolo ochotnícke, stačí si pozrieť Jánošíka. Tvár „prehrávala“, ale dodnes prenosné je to obrovské zapálenie pre vec. Popri Bielikovi boli ostatní zbojníci z jeho družiny, obsadení barrandovskými „profesionálmi“, paradoxne dosť nedôveryhodní. Veď kto na Slovensku by už uveril „zbojníkovi“ Jindřichovi Plachtovi?
Počas SNP sa Bielik ako filmár pridal k partizánom. Ovplyvnilo to jeho neskoršiu tvorbu?
Nepridal sa k partizánom, ale k slovenskej armáde, ktorej účasť v Povstaní sa neskôr, v rámci straníckeho naratívu, z povedomia vytláčala. Ako filmár slovensko-štátnej spoločnosti Nástup, po vojne definovanej ako „kolaborantská“, si tak vlastne zabezpečil priepustku do nových čias. Hoci takto chytrácky Bielik určite neuvažoval, odbojné gesto SNP mu, prirodzene, imponovalo. Politicky ho však predsa takpovediac prekádrovalo.
Po vojne sa začal venovať réžii. Nakrútil 11 celovečerných filmov, ku ktorým si napísal i scenáre. Čo je pre jeho diela charakteristické?
Bielikove filmy sú divácke. Majú silnú a vzdorovitú hlavnú postavu, vždy mužskú, jasné a zrozumiteľne definované morálne konflikty. Hoci je to – svojím spôsobom – socialistická kinematografia, má parametre klasiky, keďže komunikuje univerzálne prenosné hodnoty, napríklad neúplatnosť, kamarátstvo, lásku k žene či k vlasti.
Začiatkom 50. rokov Bielik nakrútil aj propagandistické filmy ako Priehrada či Lazy sa pohli. Aký bol jeho postoj k socializmu?
Bielik síce nebol komunista, ale bol takpovediac „človek zdola“. Určite mu neprekážal „ľudový hrdina“, prekážala mu však schéma, nátlak a vyfabulované problémy. Jeho zaujímali konflikty s predobrazom v realite, nie v sovietskych návodoch na lepšiu budúcnosť. Oba budovateľské filmy neboli jeho látkou, a hoci ho „omínali“, vedel si v nich nájsť svoje motívy, ktoré aj takéto „povinné jazdy“ celkom poľudšťujú.
Ktoré z jeho hereckých úloh alebo filmov máte najradšej?
Najradšej mám Vlčie diery z roku 1948 – Bielikov debut o udalostiach z konca vojny, o čírení charakterov. Aj preto, že je urobený s dušou, s obrovským citovým nasadením všetkých zainteresovaných, hercov i členov štábu. Vojna bola veľkou kataklizmou, a tu je cítiť isté nadýchnutie. Aj keď koncovka je už trochu politicky „zašmodrchaná“.
Akým človekom bol vlastne Bielik? Podobal sa v niečom na postavy zo svojich filmov?
Bol to asi najskôr rovný chlap. Nie jednoduchý, dosť svojhlavý, pracovitý a kamarátsky, rešpektovaný zvlášť medzi mužmi podobnej krvnej skupiny.
Pred pár rokmi sa písalo, že Slováci už na Bielika zabudli. O jeho hrob sa nik nestaral, mladým jeho meno nič nehovorí. Nemá už dnešným divákom čo povedať?
To písal bulvár. Ale je to skôr nedorozumenie, lebo Bielik s manželkou Martou Černickou síce nemali potomka, no s herečkou Annou Marcinekovou mal dcéru Katarínu, ktorá žije a otcovu pamiatku určite opatruje.
Z môjho hľadiska má Bielik stále čo povedať. Pre mňa je to klasika, ktorú si vždy rada pozriem. Mám rada najmä Bielikove čiernobiele filmy, menej už tie širokouhlé „haluško-westerny“. Problém bude skôr s naším vzťahom k socialistickému filmovému dedičstvu, aj keď vyhodnocovať Bielika tak zjednodušene je dosť nespravodlivé. Jemu by dnes iste prišlo veľmi ľúto, aký málo vlastenecký je slovenský divák.
