Ako sa vám podarilo pri všetkých obmedzeniach, doviesť šou až do finále?
S veľkým šťastím a pánbožkovou pomocou. A ešte kvôli tomu, že mám okolo seba skvelých ľudí a tí spolu s ľuďmi s RTVS prijímali každú pribúdajúcu komplikáciu ako výzvu.
Čo vám priniesla práca na tejto šou?
Krásne tri sezóny, keď máte pocit, že robíte niečo viac, že to má hlbší význam. Otvorilo mi to okná k zahraničným Slovákom. Keď som pochopil, aká komunita Slovákov žije napríklad v Srbsku, uchvátilo ma to. Som bývalý učiteľ slovenčiny a dejepisu, ale o Báčskom Petrovci som nevedel nič, nikdy som tam nebol. Len 500 kilometrov od Bratislavy je Vojvodina, kde žije 50-tisíc Slovákov a medzí nimi výborní spisovatelia a iní nadaní ľudia, nevedieť o nich je hanba. Som rád, že vďaka Zem spieva som tento svoj deficit napravil aj že sme splatili svoj dlh zahraničným Slovákom. Je dojímavé, keď žena z dediny Jánošík v Srbsku povie: som šťastná, že na Slovensku vedia, že existujeme, keď súbor, ktorý sa vracia zo semifinálového vystúpenia vítajú o piatej ráno v hasičskej zbrojnici ako delegáciu, ktorá priniesla pohár z majstrovstiev sveta. Tento rok sme doviezli aj šesť účinkujúcich súborov z Kanady a zo Spojených štátov, ale hlavne sme vyviezli Zem spieva k nim. Dávame im tým najavo, že patria k nám.
Vyčítali vám, že súťaž mieša spev, tanec a hudbu, jednotlivcov a celé súbory, že sa účinkujúci ťažko porovnávajú. neuberá to na váhe princípu súťaže?
Určite to uberá súťaži, ale súťaž je iba vedľajší motív. Hlavnou úlohou Zem spieva pre mňa bolo predstaviť folklór tak, aby to bolo atraktívne pre široké publikum, nielen pre folklórnu obec. Súťaž sme vymysleli len ako „háčik na diváka“, lebo pri súťaži postupujete od bodu k bodu. Viedli sme o tom nekonečné debaty, lenže keby vystupovali po sebe samí speváci či samí hudobníci, bola by to nuda. Princípom nie je, kto sa dostane do finále, každý má zhruba 15 minút, kedy sa predstaví, keď sa o ňom ľudia dozvedia. Tu platí olympijské: dôležité je zúčastniť sa, nie zvíťaziť.
Zem spieva je ozajstná šou, nepochybne sa vám podarilo vzbudiť veľký záujem verejnosti. Čím to podľa vás je, že to divákov tak chytilo?
V našej profesii je veľmi dôležité šťastie. Prostredie bolo pripravené a bolo len otázkou času, kto na to siahne. A RTVS mala odvahu ísť do nevyskúšaného formátu. Ohlas naznačuje, že okolo folklóru je veľa nadšených a oddaných ľudí, veď na festival Východná chodí každý rok 30-tisíc návštevníkov aj bez masívnej reklamy. No a, samozrejme, úspech šou je daný folklórom samotným, lebo je v ňom mnoho nádherných vecí, ktoré obstoja aj v konkurencii s filmami alebo zábavnými súťažami. Divák si rád vyberie pokojné krásne veci hoci z Horehronia či zo Šariša, odkiaľkoľvek.
Aký máte vy osobne vzťah k folklóru?
Nikdy som nebol folklorista, ani ako malý. Som asi priemerná vzorka populácie: vyrastal som na vidieku, ale folklór bol pre mňa dychovka. Postupom rokov som sa samozrejme s folklórom stretával, ale nerozumel som mu a nepoznal som ho. Až počas Zem spieva sa zo mňa stal veľký fanúšik folklóru. Ale pre dobro veci sa snažím udržať si postoj väčšinového diváka, ktorý sa folklóru nevenuje, iba ak náhodne a sviatočne.
Zámerne sa tomu bránite…
Áno, som len remeselník, ktorý to prišiel usporiadať tak, aby si divák s nami zatancoval alebo poplakal.
