Smejete sa aj vy na seriáli Uhorčík? Čo na vás najviac zaberá?
Áno, smejem sa. Pri postprodukčných prácach si nafilmované prechádzame znovu a znovu, až kým to celkom nevyčistíme a nedotiahneme. Vždy sa pri tejto práci na niečom zabavím a vždy ma aj niečo prekvapí. Napríklad Miško Židzik, režisér, producent a zároveň aj strihač Uhorčíka, často vykúzli špeciálne efekty, ktoré dopĺňajú, dotvárajú dej. Veľakrát som už žasol, čo všetko sa dá dorobiť! A bavia ma hlavne moji kamaráti, keď pozorujem, ako sa zhostili svojich postáv a ako scenáru vdýchli život.
Dočkali ste sa aj nejakých vtipných ohlasov? Téma je všeobecne známa, každý sa do nej rozumie, taký námet sa robí najťažšie.
Mali sme obrovské množstvo pozitívnych aj negatívnych ohlasov. To znamená, že sme zaujali! Našou úlohou bolo, aby sme v každom novom pokračovaní udržali nastavenú latku a presvedčili divákov, že pri tomto novom komediálnom formáte sa má divák len uvoľniť, nič viac nepotrebuje. Je to v podstate rozprávka pre dospelých. Väčšina divákov to po treťom pokračovaní pochopila, čo sme aj pocítili. Prichádzali pozitívne reakcie, ľudia nám písali, že sa tešia na sobotu, keď sa úprimne zabavia a zasmejú.
V našom minulom rozhovore ste sa vyjadrili, že slovenské filmy trpia tým, že sú málo uvoľnené, že sa sústreďujú na hlbokomyseľné odkazy a symboliku. Vraj diváka si môže získať slovenský film cez uvoľnenú komédiu. Je taký Uhorčík?
Myslím si, že áno. Ľudia sa chcú baviť, ale veľa príležitostí na to nemajú. Koľko dobrých komédií sme natočili? Pár vynikajúcich máme, to je pravda, ale keď trošku porovnáme napríklad našu filmovú tvorbu s českou, je práve humoru žalostne málo. Po pravde, komédia nie je naša silná stránka.
Foto: JOJ/Juraj Rašla
Viete prečo?
Možno tomu rozumiem. Ak sa už podarilo nájsť nie malé peniaze na natočenie filmu, režiséri chceli natočiť niečo hodnotné so silným odkazom. Komédia v našich podmienkach je považovaná skôr za filmársky rozmar, preto jej produkcia pokrivkáva. Doba sa ale mení a ja dúfam, že aj filmoví producenti pocítia divácky hlad po dobrej komédii a pôjdu týmto smerom. Krásnym príkladom je film Loli paradička.
Možno je ale komediálny žáner aj ťažší. Tvorca sa musí uvoľniť a to tiež nie je jednoduché. Kedy ste boli vy zrelý na takýto seriál a ako sa vám ho podarilo presadiť?
Uvoľniť sa je jednoduché. Ťažšie je sadnúť si a písať. Keď som začal pracovať na Uhorčíkovi, myslel som si, že na internete nájdem nejaký zlepšovák, ako rýchlejšie písať scenáre. Našiel som recept jedného renomovaného scenáristu, ktorý hovorí, že nič vám nepomôže, len sadnúť si za počítač a ukladať slovíčko po slovíčku. Dohromady som napísal viac ako 400 strán textu, jeden diel som písal asi tri týždne. Chlapík mal pravdu, skratky neexistujú – slovíčko po slovíčku.
A realizácia?
Nie je ľahké presadiť v televízii seriál. Pár pilotných dielov sme už natočili na vlastné náklady. Riziko bolo, že ak to nebude dobré, vyhodili sme do luftu peniaze i čas…
Mali ste šťastie, že ste presvedčili. Vlastne aj tí, čo seriál schvaľovali, museli mať odvahu.
Áno, my sme neponúkali klasiku. Naozaj to chcelo aj odvahu zo strany programového riaditeľa Rola Kubinu, pretože je jednoduché ísť bez hrozby kritiky po prúde, staviť na istotu, ale vydať sa po neprebádaných cestách je ťažšie. Treba mať ale aj guráž vyskúšať niečo nové!
Vy guráž máte a aj pestrý život. Vraj ste sa pôvodne vyučili za čašníka, pracovali ste v McDonalde a údajne ste dva mesiace žili aj pod mostom. Stalo sa to naozaj, alebo ste naozaj mystifikátor?
V deň, keď som ako čašník s maturitou ukončil strednú školu, vybrali sme sa traja kamaráti – Mário, Stanko a ja – stopom do Nemecka. Stopovali sme po Nemecku často a osobný rekord absolvovania trasy Mníchov – Bratislava stopom mám päť a pol hodiny. No ale niekedy to trvalo aj dva dni. Ubytovanie tam stálo 500 mariek mesačne na osobu, čo bol pre nás nepredstaviteľný peniaz. A tak sme dva mesiace bývali pod mostom. Kúpali sme sa v rieke Isar, raz do týždňa sme zašli do kempu umyť si hlavu. Tam bol sprchový automat: za 2 marky 8 minút teplej vody. Prvé dva týždne sme to brali ako čunder, ale dva mesiace? To už bol spôsob života. Cez deň sme hľadali robotu a večer sme sa s batohmi túlali po centre. Nakoniec sa nám podarilo nájsť robotu v McDonalde a problém so stravou sme mali vyriešený. Zarobili sme aj peniažky, zažili krásne dobrodružstvo, ba dokonca kamarát Stanko kúpil za 100 mariek krásne BMW 320, ktoré sme spojazdnili a naspäť sme prišli aj so zárobkom ako páni. Na bavoráku!
Teraz ste v celkom inej pozícii – seriál Uhorčík je veľmi úspešný. Ako vám zmenil život?
Zatiaľ nijako, ani nemám pocit, že som v inej pozícii. Úspech je najmä to, že sa nám Uhorčíka podarilo dotiahnuť do konca a že sa seriál odvysielal. Pred tromi rokmi sme s režisérom Miškom Židzikom dali dovedna družinu, štáb, kostýmy, parochne, rekvizity a išli do hory natočiť pilotný diel.
Dnes, po dvanástich dieloch, keď sa obzrieme, čo všetko sme do seriálu vložili, koľko nápadov, pestrosti, špeciálnych efektov, hudobných čísiel, tak sa sám čudujem. Len hudobné a muzikálové čísla poukladané za sebou majú vyše hodiny! Ďakujeme každému, kto priložil ruku k dielu. Spoločne si môžeme povedať, že sme urobili kus poctivej práce. A to je náš úspech…
Ako dlho ste na túto jánošíkovskú tému mysleli a ako ste ju písali? Od začiatku ste ju chceli postaviť celkom inak, alebo vám to, že dejinami hýbu sivé eminencie, samo vyplynulo?
V podstate všetko vyplynulo z toho, že sme posunuli zbojnícku družinu v čase a podrobili sme zbojníkov morálnym a humánnym pravidlám súčasnosti. Niekedy sa nestíham diviť, ako rýchlo sme začali žiť úplne iným spôsobom života a ako bleskovo sme sa prispôsobili rôznym trendom. Na všetko sú dnes prieskumy, špecialisti, odborníci… Len zdravý sedliacky rozum niekam vymizol. Do našej družiny sme vtesnali všetko. Máme tam ikonu, zbojnícke legendy, manažéra družiny, ktorý je zároveň terapeut, psychológ, mentálny kouč a marketingový mág.
Ponúkate smejúce sa dejiny, nie dejiny na smiech. Vedeli by ste niečo také napísať aj o našej súčasnosti, ktorá je opakom humoru? Nachádzate aj v nej budúcu úsmevnosť? Vidíte dnešných hrdinov v komických situáciách?
Všetko sa dá obrátiť na humor, ale v súčasnosti sú ľudia nabrúsení ako žiletka a sú veľmi citliví na svojich hrdinov. Veľmi rýchlo rozdeľujeme a kastujeme – podľa oblečenia, áut, domov, pracovných pozícií, politických názorov a keď z čohokoľvek urobíte žart, určite niekomu stúpite na otlak.
Foto: JOJ/Juraj Rašla
Vie sa humorista aj vážne pozrieť na svet? Kedy vy zvážniete?
Najlepšie sa robí humor z vážnych vecí. Keď si Mr. Bean vyberá v kostole cukrík, alebo keď čaká v rade na kráľovnú Alžbetu, to sú absolútne vážne situácie, ktoré ešte viac vypichnú humor. Je len na každom z nás, ako sa budeme dívať na svet, ale múdri ľudia hovoria, že s humorom to ide lepšie.
Vy máte oprávnenie vyjadrovať sa k národným ikonám a legendám. Trocha k nim patríte, keďže sa voláte Štúr. Ste z rodu národovcov? Váš strýko sa vraj dokonca volá Ľudovít Štúr a jeho brat Dionýz Štúr, takže to už o niečom svedčí. Je meno Štúr záväzné? Má cveng?
Starí rodičia boli veľkí národovci, o čom svedčia aj mená mojich strýkov, Ľudovít a Dionýz. Myslím, že Ľudovít Štúr si za to všetko, čo urobil pre slovenské dejiny, určite zaslúži mať národný cveng. A čo sa týka mňa, snažím sa byť dobrým Štúrom.
Foto: JOJ/Stana Topoľská
Vraj sa vám na Štúrovi páči jeho nezištnosť. Nemal žiadne granty, ale vtedy ľudia ani nepotrebovali toľko peňazí ako dnes. Vy ste už bohatý Štúr? Alebo ste skromný?
Ja som Štúr bohatý akurát na zážitky. Veľa som chcel vidieť, zažiť, spoznať, ochutnať, preto som tak rád cestoval s jedným malým batôžkom. A či som skromný? To, čo nemám, mi nechýba, ale inak mám všetko.
Je na Slovensku veľa Štúrovcov? Mali sme známeho novinára Svetozára Štúra, psychológa a vodáka Ivana Štúra, v SND pôsobí dirigent Rastislav Štúr. Poznali ste sa, alebo poznáte sa s nimi? Stretávajú sa Štúrovci? O tom niečo nenatočíte?
S Rastíkom Štúrom sme dobrí kamaráti, dokonca som mu bol za svedka na svadbe a poznal som aj jeho otca Ivana Štúra. Viem, že sa organizuje aj stretnutie Štúrovcov, ale ešte som nemal tú česť, môže to byť zaujímavé.
Vy sa však vraj voláte v skutočnosti Leonard. Mama vás nazvala Leonard, lebo meno René vtedy nebolo ešte v kalendári. Čo hovorí rodina na seriál a váš úspech?
Volám sa René, ale pokrstený som ako Leonard, lebo meno René nebolo v kalendári. Rodina mi samozrejme "fandí“, dostávam od nich aj spätnú väzbu, ale nejako zvlášť to neprežívame. Keď pozerám s maminkou, otvoríme si whisky a potom už len pozorujem, či sa smeje, čo na ňu zaberá a čo nie. Keď sa nesmeje, dolejem.
Ako sa balkánske korene prejavujú vo vašej tvorbe? Zdá sa, že temperament máte odtiaľ. Musíte sa niekedy aj krotiť?
Áno, môj otec bol Balkánec a genetika nepustí. Mám rád usmievavých, živých a otvorených ľudí, ktorí vám úprimne stisnú ruku. Poviem vám, v dnešnej dobe to začína byť problém. A môj temperament najlepšie krotí hudba, milujem hudbu v akejkoľvek podobe a množstve.
Foto: JOJ/Stana Topoľská
V Uhorčíkovi ste aj nahý vo vani, je niečo, s čím máte problém? Dnešné publikum je už pripravené prijať akúkoľvek neviazanosť, extravaganciu, uletenosť, ale predsa – ako uhádnete tú mieru, čo sa ešte na obrazovku hodí a čo nie?
Miera je najpodstatnejšia, ale kto ju určuje? Pre staršiu generáciu sme už za hranou, pre strednú sme ok a mladí by zvládli oveľa viac. Pri tom všetkom, čo sa dnes v televízii vysiela a kde je nastavená miera humoru vo svete, sme len slabunký odvar. Nebojíme sa byť na hrane, ale určite nechceme nikoho urážať.
V reálnom živote ste skôr decentný? Takzvaný slušniak?
Nie, snažím sa byť normálny, chodím si po svete aj s priznanými chybami.
Ste zohratou dvojicou so Sväťom Malachovským, vraj si viete dobre prihrávať na pointu. Stále to platí? Aj v seriáli? Zdá sa, že celá partia hercov je taká zohratá. Ako ste sa našli?
So Sväťkom sme sa zohrávali 20 rokov, takže tam stačí pohľad a vieme. V seriáli sme sa dobre zabavili a utvrdili, že aj po dlhšom čase to stále funguje. Partia je úžasná, samý dobrý človek na pľaci aj v štábe. Niekedy sa točí aj 16 hodín, narobíme sa, ale nie je nič krajšie, ako keď sa v práci smejete.
Na VŠMU ste študovali iba dva roky, potom ste dostávali školu v Radošinskom naivnom divadle. Čo vás naučil Stanislav Štepka?
Pointovať. V tom je pán Štepka úplný majster. Výhodou bolo, že nás nechal objavovať na javisku, mali sme priestor vyskúšať si rôzne polohy, poradil, keď niečo nefungovalo, upozornil, ak bolo niečo cez a dbal na temporytmus, aby hra nestrácala spád. Veľká vďaka, majstre.
Humor je aj troška nebezpečný. Vždy sa nájde niekto potrafený, kto nevie prijať psinu. Už ste spomenuli, že máte podobnú skúsenosť aj so seriálom Uhorčík. Čo s tým?
Divák by mal mať na výber, každý má iný vkus a my to rešpektujeme. Otázka je, čo humorné mu ponúkame, ako mu rozširujeme obzor a ako si diváka vychovávame? My sme dali do pľacu „Uhorčíka“, je nabitý scénkami, akčnosťou, folklórom, hudbou, tancom, pesničkami, nádhernými panorámami a na záver aj ľudový recept. Niektorí hovoria, že Slováci takýto humor nepochopia a že je pre nich komplikovaný, iní zase hromžia, že sme zosmiešnili národného hrdinu. A zatiaľ sme nechceli nič iné, len zabaviť. Každý humor preverí čas a ja verím, že naši diváci sa aj po rokoch budú na Uhorčíkovi úprimne smiať.
Prezraďte ešte niečo zo zákulisia seriálu – je režisér Michal Židzik „kluďas“? Má nervy na toľko „srandy“?
Miško je obrovský pracant, má svoj systém, je veľmi dobre pripravený a na pľaci je kluďas až do momentu, keď mu do jeho koncepcie ako autor začnem vŕtať ja. Veľakrát máme rozdielne názory na život, aj na humor, ale je vynikajúci, čo vám poviem. Ja si Miška ako parťáka a spoluautora vážim a možno je aj dobré, že sme rozdielni. Spojili sme schopnosti, Miško dal do projektu svoje srdce, ja som dal dušu.
Začína sa nový rok, v akej situácii práve ste? Vraj vás nakopne, keď spadnete na dno. Teraz sa vám darí. Čo vás teda nakopne pre rok 2021 a čo by ste nám všetkým v ňom želali?
Keďže život neuveriteľne rýchlo letí, želal by som ľuďom, aby nezabudli byť dieťaťom, ktoré malo plno plánov, čo bude, kým bude, až bude raz veľký. Ak sú aspoň trošku možnosti, aby si plnili sny z mladosti, navštívili miesta a krajiny, o ktorých snívali. Aby nežili život len ako povinnú jazdu – do roboty, domov, spať, vstať – a venovali sa chvíľku tomu, čo ich baví a napĺňa. A aby – ak by náhodou vypli elektriku – mali okolo seba skutočných, nielen virtuálnych priateľov.
René Štúr
Slovenský herec sa narodil 11. 11. 1974 v Martine, dva roky študoval VŠMU v Bratislave. Od roku 1996 hrá v Radošinskom naivnom divadle (napr. Konečná stanica, Ako som vstúpil do seba, Generál, Len tak prišli, Besame Mucho, Čo sa sníva trpaslíkom), L+S (Ooops Workshop), Teatro Wü stenrot (High Live), pôsobil tiež v muzikáloch v divadle Nová scéna (Cigáni idú do neba, Klietka bláznov) a v seriáloch Medzi nami, Panelák, Vyprávěj, vo filme Bathory, Perinbaba II. Je scénaristom a účinkuje v seriáli Uhorčík.
