Vyberali si z ponúknutých odpovedí a možnosti rôzne obkecávali. Ich smiechu nebolo konca. Horšie to už bolo s divákmi. Na Silvestra túžia po kontaktáži, po situačnom humore, ktorý sa ich týka. Títo účinkujúci však zostávali niekde v inom svete a divák so svojimi chlebíčkami a šampanským sa iba pasívne prizeral (napr. Dobre vedieť na Markíze, Silvestrovské Inkognito na TV JOJ, Zázraky prírody na ČT 1, Milujem Slovensko na Jednotke).
Bolo to ako v škole, alebo ako cez sklo med lízať. Možno ale niektorí diváci, zvlášť lační po aktívnej zábave, tiež tipovali, či bude platiť odpoveď A, B, alebo C. Mohli aj uzatvárať stávky. Správna odpoveď mohla rozpútať v domácnostiach výbornú náladu. Uhádli sme, uhádli sme! Kedysi bývali na silvestrovských zábavách tomboly, stačilo mať správne číslo a o polnoci bola možná výhra. Teraz sú výhry imaginárne, dostávajú ich tí, čo sú v štúdiu a divák sa len pozerá. Má mať zážitok z účinkujúcich a byť vďačný, že sa vzdelá.
Hviezdy majú na viac
V nádeji, že niekde nebude súťaž, surfovali sme po rôznych kanáloch. Zaujalo nás, že na obrazovke Českej televízie sedia na pohovke herečky Iva Janžurová a Jiřina Bohdalová. Bola to ale opäť vzdelávacia súťaž, z ktorej tiež trčalo niečo školometské, mentorské. Samotné hviezdy pôsobili rozpačito. Majú asi na viac.
Už dávno mi je čudné, že práve súťaže sú dnes takou obľúbenou formou televíznej zábavy. Majú podnecovať súťaživosť v národe, rozširovať obzory, alebo je to len také ľahké a úsporné pre tvorcov programov? Tí možno argumentujú, že takéto relácie sú obľúbené a sledované. Ale však si niet z čoho vyberať a mnohí ľudia sú na televíziu zvyknutí, ba priam odkázaní, sledujú teda to, čo im poskytnú.
Hovorí sa, že televízia je – okrem sexu – najlacnejšia ľudová zábava. Od sexu sa dá ale očakávať viac, lebo je v rukách zúčastnených, kým televízia o kvalite rozhoduje. Ale pravda je aj to, že každý môže televízor vypnúť. A potom – časy sú ťažké, ani sa nepatrí bezuzdne sa zabávať. Je vôbec ľudské trvať na silvestrovskej zábave, keď sa ďalej rozvíja pandémia, dejú sa tragédie, nemocnice sú preťažené a smrť je nám v pätách?
Zábava posilňuje
Keď som si čítala, čo bude na Silvestra v televízii, a zároveň som počúvala správy, pomyslela som si, že mohli do programu zaradiť aj film Titanic. A to ten starý, z roku 1953, ktorý bol strašidelnejší než verzia s DiCapriom. Pôsobivejšie sú v ňom aj záverečné scény, keď sa loď potápa, ale kapela hrá. Veru, ani v tých najťažších časoch to bez úsmevu nejde.
Veď aj o Titanicu sú vtipy. (Na palubu vbehne kapitán a oznamuje, že má dobrú aj zlú správu: Zlá je, že sa potápajú, a dobrá, že dostanú 11 Oscarov.) A kapela vraj vyhrávala ľahkú hudbu (nie patetickú, náboženskú, ako sa to niekde skresľuje). Hrali veselé piesne, populárne šlágre. Aj to dokazuje, že umelci môžu dodávať trpiacim a zneisteným ľuďom silu, elán, nádej. Majú moc robiť náladu, povzbudiť, osviežiť, ale v posledný večer roka sa to nepodarilo. Chýbalo niečo obyčajné, ľudské slovo smerom k divákom.
Zlaté Silvestre
Jedine herec Peter Marcin dokázal v silvestrovskom špeciáli Neskoro večer na Jednotke vstúpiť do obydlia divákov. Jeho šou nezostala izolovaná v štúdiu, ale vytvorila ilúziu, že jej tvorcovia sú skutočne blízko k ľuďom, pre ktorých vystupujú, že s nimi cítia. Paradox je, že aj tento program bol inšpirovaný televíznymi súťažami, ale šou dokázala s námetom pracovať a priniesť niečo nové.
Jedným z protagonistov bol napríklad moderátor Andrej Bičan, ktorý mal možnosť prejaviť sa inak, než sme zvyknutí ho vnímať. Dostal priestor a kvalitných spoluhráčov. Šou bola vkusne komponovaná, plynulo, nenásilne sa rozvíjala, bolo tam menej rehotu a viac vtipu, ale najmä príjemný ľudský tón. Aj nevtieravý šarm.
Takto ľudsky prívetivé bývali dávne silvestrovské večery z Kavčích hôr, ktoré režíroval Ján Roháč a ktorým sa už dnes hovorí zlaté. V publiku vtedy sedeli známe tváre, kamera ich sledovala, už keď sa usádzali, čo vytváralo domácku atmosféru, spoločné ladenie. Umelci, herci, speváci, scenáristi a hudobníci sa usmievali na seba a smiali sa aj na programe. To sa nedalo oklamať. Na hlúposti by sa nebavili, kamera by faloš odhalila.
Ale autormi tohto programu boli rešpektované osobnosti, najschopnejší scenáristi, zrelí spisovatelia, skladatelia. Bola tam špička. Napríklad Miroslav Horníček či Vladimír Dvořák. Ich úroveň vylučovala zľahčovanie alebo povrchnosť, nebodaj hlúposť. Pri sledovaní týchto programov sa všetci cítili dôstojne a to dnes ľuďom chýba. Dnes je divák – podľa kvality mnohých programov, aj filmov – považovaný asi za debila.
Zmätený vkus
Od Roháčových Silvestrov sa svet zmenil. A zmenilo sa naozaj aj publikum. Nie je to už nechcene totalitou spojená jednoliata masa, ale milióny individualít. Každý chce niečo iné, každý obľubuje niečo iné, každý sa cíti sám dosť múdry, má nároky. Pokročila aj technika. Televízor neposkytuje iba oficiálne kanály. Môžete si pozrieť filmy, videá, vrátiť sa cez archív do minulosti, pozrieť si hoci aj vlastný film, čo si natočíte na telefón.
Chúťkam sa medze nekladú, ale sú aj takí, čo radi pozerajú bežnú televíznu ponuku, lebo je to lacnejšie, jednoduchšie a chcú byť možno aj napojení na ostatných. Vnímať spoločne a potom o programe debatovať. Skrátka, dnes je možností veľa, ale predsa – oficiálna ponuka je oficiálna ponuka. Vyjadruje momentálny stupeň kultúrnosti v krajine a odráža pestrý, možno zmätený vkus. V programe sa teda našli aj kvalitné filmy, či už osvedčené staršie tituly, alebo novinky. Diváci sa môžu potešiť pri nestarnúcom filme Vesničko má středisková, alebo si dnes večer na ČT1 pozrieť výbornú komédiu Jiřího Havelku Vlastníci.
Dokumenty nesklamú
Kto má rád dokumenty, prišiel si počas sviatočných dní na svoje. Mňa zaujal na Silvestra vysielaný dokument o českom skladateľovi Karel Svoboda: Šťastná léta. Je to očakávaná novinka (90 minút) z dielne skladateľovho syna z prvého manželstva Petra Kleina Svobodu. Životopisná snímka sa skladá z množstva autentického materiálu, často celkom neznámeho.
Sú to úryvky z rôznych filmov, relácií, z rodinných filmových záznamov, ale aj z rozhovorov režiséra s otcovými priateľmi a spolupracovníkmi. Film zavedie diváka do Jevan, do domu na brehu jazera, kde Svoboda žil a tvoril, do jeho slávneho štúdia, kde vznikla populárna pieseň Lady Carneval. V Jevanoch dnes žije rodina syna Petra.
Vo filme začína so spomienkami na skladateľa Karla Svobodu ten najpovolanejší, jeho priateľ a spolupracovník Karel Gott. Rozhovor s ním tvorí vlastne os filmu. Cez spomienky si divák nielen zopakuje úspešnú Svobodovu tvorbu, ale vytvorí si predstavu o jeho k rodine, kamarátoch, prostredí. Kamaráti prezrádzajú aj intímne spomienky, ktoré dokresľujú Svobodovu osobnosť.
Bol to krehký bohém, ktorým mal veľkú oporu vo svojej manželke Šiške. Vo filme aj na ňu spomínajú Václav Neckář, Marta Kubišová, Helena Vondráčková, František Ringo Čech, Petr Janda, Michal David a ďalší. Vytvárajú mozaiku šťastných Svobodových rokov. Karel Šíp spomína, aký bol Svoboda trémista, ako sa pred kamerou vždy spotil, Karel Gott zasa, ako si nevinne dal skladateľ pred zrodením piesne Lady Carneval fenmentrazín. Ten sa vtedy bežne predával ako prostriedok na chudnutie, ale dokázal, ako hovorí Gott, človeka aj nakopnúť. Svoboda bol však mimoriadny talent, nepotreboval žiadne zázračné pilulky, hity spontánne chrlil.
Je to film o zázraku a dojímavý je najmä jeho záver. Približuje osud Svobodovej manželky, ktorá zomrela na rakovinu, čo skladateľa zlomilo. Syn Peter hovorí o tom, aké to bolo pre nich ťažké obdobie. Nezostávalo však iné, ako žiť a pracovať ďalej. Karel Svoboda napísal muzikál Drakula, oženil sa po druhý raz a narodili sa mu ďalšie dve deti. Malá dcérka Klárka mu však zomrela tiež na rakovinu. Život ho vyčerpal natoľko, že si ho sám vzal. Zastrelil sa. Vo filme je tiež záhrada domu, v ktorej sa to stalo. Smutné, ale v dokumente je aj nádej.
Záverečné slová patria Svobodovej vnučke, ktorá síce deda nepoznala, ale má ho rada. Film veľa prezradil, ale vzbudil aj ďalšie otázky. Naznačený je napríklad vzťah Svobodu s disentom, zaujímavosti okolo spolupráce so Západom, aj osobné či rodinné línie. Bolo by zaujímavé ešte ich raz rozvinúť.
