Pre začiatočníka bolo v tých časoch ťažké dostať sa k živému vysielaniu, rozhodovali o tom komisie a trvalo aj rok, kým mladého redaktora pustili k mikrofónu. Tvarožek v týchto komisiách pôsobil, no vôbec nemal problém mladých zasväcovať do rozhlasovej práce.
Mária Hlucháňová si dobre pamätá na jeho húževnatosť a až zamilovanosť do mikrofónu: "Jeho každodenné nadšenie sa prenášalo na mladých, bol pre nás vzor. Hviezda, ktorá v nás zakorenila vášeň pre mikrofón. Pritom stále náš prejav nenápadne cizeloval.“
Dnes si uvedomuje, že Tvarožek bol veľmi neformálny, prirodzený učiteľ bez hviezdnych manierov. Sám si ju ako mladú redaktorku vybral do tandemu, keď šli spolu robiť do Prahy priame prenosy z federálneho zhromaždenia.
"Bol to obrovský prejav dôvery. Akoby ma hodili do hlbokej vody, ale nebála som sa, pretože som vedela, že čokoľvek sa stane, on mi pomôže. Keď sa rokovalo o rozpade republiky, chodili sme spolu po hradoch a zámkoch, to boli živé vysielania v snehu, daždi a podobne. Michal ma často nechal robiť dôležité veci, čím som sa učila. Má obrovské zásluhy na odbornom raste mnohých novinárov, pre ktorých sa rozhlas stal životnou dráhou,“ hovorí Hlucháňová.
Sama sa neskôr stala nadriadenou svojho učiteľa v rozhlasovom Rádiožurnále. "Boli sme prevažne ženský kolektív a ja som možno na tú pozíciu bola ešte príliš mladá, ale Miško vždy vedel prípadné spory diplomaticky uhladiť tak, že vo vysielaní nikto nič nepoznal. Bol uznávanou osobnosťou, ktorú akceptovali všetky generácie. Nemal problém, že mu ako mladá dievčina šéfujem. Bol veľmi ľudský, nad nikoho sa nepovyšoval.“
Mal mimoriadny hlas, no Hlucháňová ako dlhoročná rozhlasová redaktorka dobre vie, že jedna vec je mať hlas, a druhá vedieť viesť rozhovor – a ešte naživo – či s prezidentom, ministrom alebo akýmkoľvek človekom. Tvarožek vedel klásť dobré otázky, nie tzv. kukučkové, nementoroval, radšej počúval respondenta. Preto aj poslucháči od neho informácie prijímali s dôverou. Bol to mimoriadny človek, ktorý bude v rozhlase chýbať.
"Vlani, keď sme si pripomínali 30 rokov Rádiožurnálu, stretli sme sa všetky partie, ktoré tam pôsobili. Miška trápilo, že v rozhlase sa dnes už tak nedáva pozor na slovenčinu, výslovnosť, na vyjadrovanie, nie je čas školiť mladých ľudí. Za jeho éry boli redaktori vo viacerých triedach – od "zabudnite na mikrofón“ až po štvrtú, výnimočnú triedu, ale on bol v tej najvyššej, hereckej.
Pritom v rozhlase nesmiete urobiť chybu, lebo inak vás ľudia rýchlo vypnú. O tomto sme sa bavili koncom minulého roka. Ale boli sme aj kamaráti na facebooku, kde bol veľmi aktívny práve vtedy, keď pred dvoma-troma rokmi stratil pre chorobu hlas. Nebál sa nových vecí. Naučil sa používať modernú techniku aj vo vysielaní, hoci sme spolu zažili nahrávanie na pásy a ručné strihanie, čo dnes už dávno neexistuje.“
