Režisér oceňovaného filmu Služobníci Ivan Ostrochovský: Všetci niečomu slúžime

10.01.2021 06:00
Ivan Ostrochovsky a umelecky riaditel Berlinale...
Režisér a producent Ivan Ostrochovský (vpravo) s umeleckým riaditeľom festivalu Berlinale Carlom Chatrianom, ktorý uviedol film Služobníci v reverende. Autor:

Michal a Juraj, kamaráti z jednej dediny, nedávno prekročili prah dospelosti a nastupujú na bohosloveckú fakultu v Bratislave, aby sa z nich stali kňazi. Je rok 1980 a totalitný režim sa pomaly preklápa do svojej poslednej dekády. Študenti sa musia rozhodnúť, či bojovať proti režimu, alebo ísť cestou spolupráce. Režisér Ivan Ostrochovský na svojom filme Služobníci pracoval štyri roky, obsadil nehercov, ale aj špičkového rumunského herca. Nakrúcal, prerábal, pridával, aby obrazovo a v emócii čo najviac priblížil dobu a prostredie, v ktorom sa film odohráva.

Ako ste sa dostali k téme kolaborácie cirkvi s totalitným režimom?

So scenáristom Markom Leščákom sme ju objavili cez herca Vlada Zboroňa, ktorý vo filme aj vystupuje. Študoval na bohosloveckej fakulte v Bratislave v rokoch 1982 až 1984. Vyhodili ho za jeho prístup, ex post mu však bola navrhnutá spolupráca so Štátnou bezpečnosťou. Ak by podpísal, dostali by ho späť na školu. Odmietol, ale vďaka jeho príbehu sme sa začali zaujímať o túto tému, o prostredie školy, čo sa tam dialo počas normalizácie, o hladovku bohoslovcov, ktorá sa udiala v roku 1980, o smrť tajného kňaza v roku 1983. Chceli sme urobiť mozaiku dôležitých momentov, ktoré ukazujú fungovanie náboženského života. Ľudia v tajnej cirkvi boli laici, ktorí chceli žiť čistý, autentický náboženský život. Kňazi v oficiálnej cirkvi boli často členmi združenia Pacem in Terris, ktoré malo cirkvi dodať legitimitu. Bolo to podobné ako účasť bežných občanov v strane, v ROH či SZM. Nemyslím si, že byť členom Pacem in Terris by bolo niečo výnimočné oproti dianiu v spoločnosti.

Prečo vás práve táto téma, tento uhol pohľadu zaujal?

Morálny konflikt kolaborujúceho kňaza je akoby vypätejší ako príbeh kolaborujúceho traktoristu. Nad tým by sa dnes nikto nepozastavil. Od kňaza sa očakáva, že život podriadi morálnym hodnotám, ktoré vyznáva. Keď ich porušuje, trochu to jeho poslanie stráca zmysel. Morálny konflikt na bohosloveckej fakulte vytvára väčší konflikt pre film a pre postavy.

Spolu s Markom Leščákom ste na scenári pracovali s britskou dramatičkou a scenáristkou Rebeccou Lenkiewicz, ktorá ako jediná má od tejto témy odstup. Ako sa to prejavovalo?

Od začiatku sme mali problém s tým, že je to špecifická východoeurópska téma. Chceli sme, aby západný divák, ale aj dnešní mladí ľudia, ktorí sa narodili v 90. rokoch, rozumeli tomu, o čom hovoríme. Zvolili sme si prístup, že nebudeme vysvetľovať vôbec nič. Nevysvetlili sme, prečo sa pri vysväcovaní kňaza v tajnej cirkvi rozprávajú cez rúru. To používal kardinál Korec, keď chcel niečo uchovať v tajnosti, pretože ho odpočúvali. Rozhodli sme sa film nerobiť vysvetľujúco-poučným spôsobom, snažili sme sa rozprávať tak, aby mal presah do súčasnosti, aby v tom vedel nájsť niečo aj divák, ktorý už zažíva iný typ problémov. A tým je to zrozumiteľné aj vonku.

Rebecca vás teda strážila, aby ste nezišli z cesty?

Má poľsky znejúce meno, ale je Londýnčanka, s východnou Európou nemá nič spoločné. Hrala úlohu rozprávacieho policajta, aby vo filme nebolo tých vecí ani veľa, ani málo. Aby miera informácií a emócií bola správne namiešaná, zrozumiteľná.

Scenáristka Rebecca Lenkiewicz hrala úlohu rozprávacieho policajta, aby informácie a emócie boli správne namiešané a zrozumiteľné.

V čom vidíte presah témy do súčasnosti?

Konfrontácia mladého človeka plného ideálov s tým, ako svet skutočne vyzerá. Je to príbeh každého mladého človeka, ktorý vstupuje do života, nesúvisí s komunizmom. Zažili sme to v roku 1989, keď boli študenti prví, ktorí vyšli do ulíc. Videli sme to teraz pri demonštráciách súvisiacich s vraždou Kuciaka, organizovali ich mladí ľudia. Mladosť prináša nekompromisnosť k hodnotám, ktoré ľudia považujú za správne. V tom je tá univerzalita príbehu… V 80. rokoch mladí ľudia upozorňovali na to, v akom morálnom rozklade je oficiálna cirkev. Boli to práve bohoslovci, nikto iný oficiálne v tých časoch na Slovensku nevyvinul odpor. V Čechách to bolo iné, tam mali Havla a Chartu 77. U nás Charta nezohrala takú veľkú úlohu, Slováci sa k nej až tak nepridávali, z rôznych dôvodov.

Čím vás lákal čiernobiely film?

Tých dôvodov je vždy viac. Jednak učím dejiny filmu, takže mám vzťah k našej starej kinematografii, k Štefanovi Uhrovi a k tomuto obdobiu, pre mňa to bol istý sentiment. Pri obhliadkach pred nakrúcaním filmu sme si všímali, že biela a čierna sú dominantné farby toho prostredia. Chalani sú oblečení v čiernych reverendách, steny v seminároch sú väčšinou biele, na 85 % sa človek stretáva iba s týmito dvoma farbami. To bola prirodzená voľba farebnosti. Ďalší dôvod bol, že sme chceli vytvoriť pocit napätia a paranoje, napínavo-strašidelnú atmosféru filmu.

Film Služobníci, scéna pred odvodovou komisiou....
Film Služobníci, scéna pred odvodovou komisiou. Eštebák v podaní vo svete slávneho rumunského herca Vlada Ivanova a jeden z jeho spôsobov, ako budúceho kňaza ponížiť a manipulovať.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Punkchart Films

Ako ste sa vyrovnali s tým, že pre niektorých divákov bude pravdepodobne čiernobiely film neatraktívny?

To nám od začiatku hovorili aj zahraniční producenti. Že čiernobiely film vo formáte 4:3 už dnes napríklad nepredáte do žiadnej televízie, už je to anachronizmus. Scenár sme písali s Rebeccou Lenkiewicz, ktorá robila Idu (poľský čiernobiely film o mladej novicke, pozn. red.) a vedeli sme, že aj podobnosť týchto dvoch filmov nám budú otrepávať o hlavu. Ale my sme sa pre tento spôsob stvárnenia rozhodli s kameramanom Ďurom Chlpíkom už predtým a nechceli sme sa ho vzdávať kvôli špekuláciám. Mali sme pocit, že pre náš príbeh to bolo to najlepšie, čo sme vymysleli.

Hovoríte, že vás nelákalo rozprávanie o minulosti cez dobové rekvizity, ako to robia iní tvorcovia. Zámerne ste sa im vyhýbali?

Filmom z tohto obdobia, najmä českým, hovorím rekvizitárske filmy. Sú postavené na tom, aké majú hlavní hrdinovia svetre, účesy, bokombrady, aký telefón majú. Nepostavili ich na tom, že ľudia sa správali špecificky, inak prežívali udalosti, vládla nedôvera, a to sa prejavovalo aj v reči ľudí. Havel urobil niekoľko divadelných hier o tom, že sa menil jazyk ľudí. Že politický žargón sa objavoval aj v súkromnom živote. Snažili sme sa hľadať odlišné prejavy doby nie vo vizuálnej rovine, ale skôr v ľudskej a jazykovej.

Herecké obsadenie ide tiež mimo tradičnej línie hercov. V čom je výhoda spolupráce s menej známymi ľuďmi?

Je pravda, že naši diváci majú radi, keď vo filmoch hrajú známe postavy. Ale my sme mali niekoľko dôvodov. Jednak ten, že film sme robili dlho, lebo sme sa hrali s tými hereckými prejavmi. Keď si vezmete Tomáša Maštalíra, nie je možné, aby sa 70 filmovacích dní prispôsoboval vašim termínom.

Postava eštebáka Vlada Ivanova pôvodne nebola až taká významná. Bol len rozohrávač napätia. Je vynikajúci herec a film si pre seba svojou charizmou tak trochu ukradol.
Režisér Ivan Ostrochovský

Keby chalanov v našom filme, ktorí sú neherci, hrali herci známi zo seriálov, ťažko by ste im uverili, že prežívajú to, čo prežívajú. Použitie hercov niekedy pomáha a niekedy zase brzdí uverenie v realitu filmu. Povedal som si, že použitie nehercov bude lepšia voľba a pomocou nich bude divák môcť objavovať tému. Ale eštebáka hrá napríklad Vlad Ivanov, rumunský herec známy v celom svete. My ho nepoznáme, ale jeho herecké kvality sú nadštandardné a jeho kariéru v zahraničí nemá žiaden slovenský herec. Filmy, v ktorých hrá, vyhrali v Cannes, v Berlíne, je to herecká špička v Európe. Ďalej tam účinkujú ľudia ako Martin Šulík, ktorý ako režisér chápe, čo od neho potrebujete. Je to teda taký mix. Mne ide o typy ľudí. Snažíme sa, aby sa film dostal na rôzne festivaly a reprezentoval kinematografiu vonku a úprimne, tam je úplne jedno, či to hrá Tomáš Maštalír, alebo neherec. Keď vyjdete s filmom päť metrov za hranice, je úplne jedno, kto to hrá.

Príprava filmu trvala štyri roky, samotné nakrúcanie 70 dní. To je naozaj veľkorysé.

Niekto by to chápal ako chybu, ale ja rád pretáčam a mením veci. Keď už máme scénu v strižni a ja viem, že to dokážem urobiť lepšie – a pritom nie je zlá – ideme to pretočiť. Scénu so zvonom, ktorá bola na začiatku filmu, sme nakrútili, až keď bol film takmer postrihaný. Niekde som to uvidel a povedal som si, že by to bola pekná scéna, tak sme ju dorobili a vložili do filmu… Dosť sme aj improvizovali. Napríklad psoriáza, ktorou trpel eštebák, sa objavila pri kostýmových skúškach. My sme pochopili, že nám pomôže dodať postave vnútorný život… Keby som si to sám aj neprodukoval, asi by sme si to nemohli dovoliť. Producenti nemajú radi zmeny a pridávanie, čo je logické. Musia si strážiť rozpočet a dávať pozor na to, aby sa to vôbec zrealizovalo. Bez toho by však film bol v niečom chudobnejší.

Dvaja
		kamaráti, budúci kňazi, ktorí stoja
		pred...
Jeden z
		mnohých vizuálne zaujímavých
		momentov...
+5Metódu dohovárania sa
		cez plastovú
		rúru,...

Menil sa aj názov, pôvodne to mal byť Posol, potom sa zmenil na Služobníkov. Čo je za touto zmenou?

Keď film robíte dlhšie, postupne sa vám mení perspektíva, zrazu chcete dať dôraz na niečo iné. Posol bol univerzálny názov, cez postavy prinášame posolstvo príbehu. Postava eštebáka Vlada Ivanova pôvodne nebola až taká významná. Bol len rozohrávač napätia. Tým, že je vynikajúci herec a film si pre seba svojou charizmou tak trochu ukradol, pochopili sme, že ten názov by sa mal vzťahovať aj k jeho príbehu. On bol služobník režimu, oni slúžili idei náboženstva. Je to zároveň aj o súčasnosti, všetci niečomu slúžime, vedome alebo nevedome. A ako povedal Václav Havel, najlepšie slúžia tí, čo si myslia, že neslúžia. My si myslíme, že rozhodnutia, ktoré robíme, sú naše. Pritom myšlienky, ktoré máme v hlavách, sa tam nejako dostali a treba rozmýšľať, či sú naše rozhodnutia autentické, alebo sú nám podsunuté, aby sme sa správali podľa nejakého modelu, ktorý niekomu vyhovuje.

Aký význam mala konkrétne psoriáza na tele agenta ŠtB?

Nemyslím si, že eštebákov ich práca robila šťastnými. Neviem si predstaviť, že by im prinieslo do života niečo dobré to, že tlačili na ľudí, manipulovali s nimi a ubližovali im. Psoriáza je často vyvolaná stresom a zhoršuje sa, keď je človek v strese. Telo hovorí, že sa niečo deje, napriek tomu, že vy si to nemyslíte. Napríklad táto diera na čele sa mi objavila, keď u mňa žil chvíľu Igor Luther… Konflikt postavy môže byť vyjadrený rôznymi spôsobmi, niekto sa háda so ženou, iný pije. Ja ale vždy uprednostňujem vizuálne metafory. Povedať, že postava má morálnu krízu, preto má psoriázu, by bolo hlúpe. Takto si v tom divák môže nájsť niečo vlastné. Problém mnohých filmov je, že nedávajú priestor na premýšľanie. Chcú, aby ste sa chichúňali alebo boli smutní. A preto aj ľudia radi chodia do kina, lebo si chcú oddýchnuť, nechcú rozmýšľať, chcú na realitu zabudnúť. A potom sú filmy, ktoré vás majú trochu rozrušiť. Logicky nemajú až taký úspech. Oba typy filmov sú však dôležité, netreba ani jeden, ani druhý uprednostňovať či zatracovať. Majú jednoducho inú funkciu.

Okrem konfliktu medzi oficiálnou, kolaborujúcou cirkvou a tajnou cirkvou je tu ešte aj rozkol medzi dvoma hlavnými hrdinami, mladými chlapcami, ktorí prichádzajú do seminára. Jeden z nich zradí, ale tu je tiež otázne, či je to vedomá zrada…

Práve preto sme použili dve postavy, aby sme ukázali dva prístupy k realite, ktorá ich tlačí do rohu. Realita môže človeka nejakým spôsobom zmeniť, chce zapadnúť – je to ten kunderovský motív. Všetci chceme byť synchrónni s okolím a keď sa s ním dostávame do konfliktu, nerobí nás to šťastnými. Keď napríklad v robote poviete niečo, čo nikto nechce počuť. Vy viete, že ste morálny víťaz, ale ostatní po vás pokukujú a vyčleňujú vás zo spoločnosti.

Dvaja kamaráti, budúci kňazi, ktorí stoja pred...
Dvaja kamaráti, budúci kňazi, ktorí stoja pred otázkou riadiť sa svedomím alebo kolaborovať. Stvárnili ich Samuel Skyva (vľavo) a Samuel Polakovič.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Punkchart Films

Film mal svetovú premiéru na Berlinale, čo vám to prinieslo?

My už sme tam boli dvakrát predtým. Ale je to potvrdenie toho, že príbeh je zrozumiteľný a funkčný aj pre iných divákov. Je to úľava, že človek sa štyri roky s filmom prple a potom nie je zavretý niekde v šuplíku, ale cestuje po svete. Slovenským filmom sa v posledných rokoch darí prebojovať na festivaly, napriek tomu, že sa toho točí strašne veľa. V Európe sa urobí päťtisíc celovečerných filmov ročne, takže vôbec sa dostať na nejaký festival je polozázrak. V našej sekcii bolo dvanásť filmov z celého sveta. A to sa tu pred 15 rokmi takmer nenakrúcalo. Oproti iným kinematografiám máme obrovský hendikep. Iba pomalými krokmi sa vraciame na medzinárodnú scénu.

Vizuálne ste si Služobníkov naozaj vypiplali. Kameraman Juraj Chlpík spomenul, že ste mu vždy priniesli nejakú fotografiu ako inšpiráciu a chceli ste daný motív mať vo filme. Čo to napríklad bolo?

Našiel som napríklad fotku v archíve ministerstva vnútra z učiteľského ústavu, kde boli samí chlapi a tancovali spolu. Je to logické, neboli tam žiadne dievčatá, ale bola tam taká zvláštna atmosféra. Nechceli sme ísť cestou zobrazovania náboženských symbolov, ale istý podiel iracionality sme chceli do filmu vložiť. Takže sme museli vymyslieť obrazy, ktoré by v divákovi ten pocit čudnosti vytvorili. Bez ukazovania krížov a zvukov organovej hudby, ktorá je konvenčne spojená s týmto prostredím. Snažili sme sa zobraziť, ako asi mladí ľudia mohli prežívať seminár. Predstava, že sa tam len modlili, čítali si knižky a mysleli stále na boha, je veľmi mylná. Boli to mladí chalani, veľa z nich sa ani kňazmi nestalo.

Takže ste ich poľudštili.

Majú síce reverendy a niekedy sa aj chcú tváriť, že sú niečo iné, ale sú to takisto občania našej krajiny, ľudia ako my, ktorí zažívajú strach, radosť, darí sa im, niekedy sa im nedarí. Nad ich zlyhaniami sme sa snažili uvažovať ako nad zlyhaniami iných ľudí v spoločnosti v tých časoch.

Jeden z mnohých vizuálne zaujímavých momentov...
Jeden z mnohých vizuálne zaujímavých momentov filmu, ktorý bol inšpirovaný archívnou fotkou z učiteľského ústavu, kde boli tiež iba muži a tak tancovali spolu.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Punkchart Films

Odkiaľ ste čerpali informácie o tajnej cirkvi?

Mal som asistenta Slava Zrebného, ktorý je v komunite veriacich namočený hlbšie a orientuje sa v tejto téme, robil aj pre Ústav pamäti národa. Používali sme tiež knihu Jána Šimulčíka Zápas o svedomie, ktorý spracoval hladovku bohoslovcov. Píše o tom, že tí chalani viedli paralelný náboženský život, mimo oficiálnej cirkvi, ktorú považovali za skorumpovanú, lebo jej predstavitelia boli členmi režimom schválenej organizácie Pacem in terris alebo boli priamo spolupracovníkmi ŠtB. Seminaristi sa chceli odčleniť a žiť svoj život. Okrem toho sme veľa čerpali z rozhovorov s Ferom Mikloškom, ktorý nám veľa rozprával o tom, ako to prebiehalo. Ako členovia tajnej cirkvi stále informovali Slobodnú Európu alebo Rádio Vatikán o tom, čo sa deje. Čítali napríklad zoznamy ľudí, ktorí boli v Pacem in terris, aby ich kompromitovali, aby ľudia vedeli, čo sa deje. Chceli sme to len načrtnúť, každá tá téma by si zaslúžila samostatný film. Nechápem, prečo doteraz nebol nakrútený film o sviečkovej manifestácii. Bola to taká slovenská nežná revolúcia, ktorá sa konala rok pred tou, čo bola v Prahe. Trochu zabúdame, akú významnú rolu veriaci na Slovensku zohrali.

Slovenský dokumentarista Marek Kuboš sa krátko objaví vo filme, kde ho vysväcujú za laického kňaza. Je to veriaci človek, táto úloha mu akoby bola šitá na mieru.

On sa narodil pre tento záber.

Zaujímavé je, že vy ako ateista ste nakrúcali film o veriacich. Vnímate to tak, že ste mohli byť vo svojej práci slobodnejší?

Keby film robil veriaci režisér, zdôraznil by iné veci. Ale to je tragédia slovenskej kinematografie. My sme teraz spracovali túto tému, ďalších 20 rokov to nikto nebude môcť robiť, lebo mu povedia, že už tu taký film je a nedostane naň peniaze. Normálne by na jednu tému malo byť aspoň päť filmov, mal by ju spracovať veriaci, neveriaci, niekto by sa sústredil na tajnú cirkev, ďalší na eštebákov. To je ten náš slovenský filmársky kríž, tie očakávania od jedného filmu sú potom zbytočne veľké. Pre mňa je to vždy metafora myšlienky alebo pocitu z tej doby. Film má motivovať, aby si ľudia o danej téme prečítali knihu, pozreli si dokument a začali sa o niečo hlbšie zaujímať.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Služobníci #rozhovor #Ivan Ostrochovský
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku