Často hodíte okom na svojich Českých levov?
Mám ich na poličke, ale verte, že skutočne sa neradujem z pohľadu na svoje ceny. Teším sa pohľadom na ľudí alebo dobré filmy, alebo prírodu.
Tretí do vašej zbierky nepribudol, hoci film Občiansky preukaz mal jedenásť nominácií. Sklamanie?
Ani nie. Už s tým po rokoch počítame. Táto súťaž nie je šport, kde musíte znova a znova dokazovať, kto je prvý v cieli. Človeku sa tam už ani nechce chodiť, pretože dopredu tuší, ako dopadne. Dve hodiny musíte sedieť ako na hanbe a nechať na seba „čumieť“ kamery.
Čo pre vás vôbec ceny znamenajú?
Viete, mení sa to s vekom. Keď bol človek na začiatku, potreboval úspech. S filmom vstával aj zaspával, absolútne s ním žil. Vtedy je každá cena veľmi dôležitou motiváciou, motorom vrhnúť sa do ďalšej práce. Dnes to tak už nie je.
A nominácie na Oscara?
To isté, ale vo veľkom. V Hollywoode je to lotéria.
Galavečer Oscarov ste zažili dva razy s filmami Musíme si pomáhať a Želary.
Bol to, samozrejme, veľký zážitok. Človek nazrel do veľkého filmového sveta, trošku pochopil, ako to tam chodí a zároveň stratil niektoré ilúzie. Dvakrát sme sošku nedostali, takže už viem prehru – či ako to nazvať – prijímať. Ktorýsi architekt povedal, že pracovití a tvoriví ľudia sú zvyknutí na sklamania či prehry, ale nezastavia sa. A to je dôležité.
Aké ilúzie vám Hollywood vzal?
Pochopil som, že je to obrovská inštitúcia. Veľké štúdiá, ktoré vyrábajú globálnu zábavu pre celý svet. Prišiel som o ilúziu, že by ste sa tam mohli presadiť. Buď budete robiť tam a ich spôsobom a nájdete tam svoje miesto, alebo budete robiť doma, kde máte zase iné bonusy. Tu pracujeme v obrovskom luxuse absolútnej tvorivej slobody, ktorú v Hollywoode, keď pracujete pre nejaké štúdio, jednoducho nemáte.
Ani chvíľu vám za prácou v Hollywoode nebolo ľúto?
To viete, že áno. Keď som ešte mal ilúzie a myslel si, že to tam chodí inak ako v skutočnosti. A potom, doteraz som nijakú ponuku nedostal, aby som sa tým musel zaoberať. Naše filmy Musíme si pomáhať, Želary a Horem pádem sa však do USA dostali prostredníctvom distribútora aspoň do artových kín. V New Yorku išlo o prestížne kiná. Každý film bežal mesiac, premietal sa štyrikrát denne, takže to bol asi vrchol úspechu.
Sledujete návštevnosť svojich filmov?
Nesledujem. Väčšinou sa mi to donesie od producenta alebo režiséra. Teraz mi niekto povedal, že film Občiansky preukaz má na Slovensku prekvapujúce výsledky (139 685 platiacich divákov – pozn. redakcie).
Zaujíma vás vôbec, koľko divákov si váš film pozrie?
Neviem presne, akú to má výpovednú hodnotu vzhľadom na kvality filmu. Alebo na to, či ho považujem za dobre urobený, alebo je mojou srdcovou záležitosťou. Môže sa stať, že človek pri nejakom filme oveľa viac krvácal, ale nemal taký úspech u divákov. Je to však prirodzené, pretože niekedy je téma komplikovanejšia, nie sú tam momenty útechy alebo uhol pohľadu, na ktorom sa zhodne viac ľudí. Občiansky preukaz je trpká kronika, v ktorej je dosť smutných vecí. Je to však film o mladosti jednej generácie, pri sledovaní ktorého si ľudia zalistujú v rodinnom albume a spomínajú: Áno, to sme zažili, tak to bolo… Zatiaľ čo napríklad film Kawasakiho růže je intímna dráma s politickým pozadím, takže na to sa davy nehrnú.
Občiansky preukaz je piaty film podľa literárnej predlohy Petra Šabacha. Patrí k vašim obľúbeným spisovateľom?
S Petrom Šabachom sa poznáme veľmi dlho. Jeho starší brat chodil s mojou tetou na gymnázium, takže meno Šabachovci som mal na tanieri odmalička. Na vysokej škole som sa s ním zoznámil ako s autorom prvotiny Jak potopit Austrálii, v ktorej bola aj poviedka Šakalí léta. Už za totality som od neho získal prísľub, že až to bude možné, napíšem podľa nej scenár, s ktorým sme chceli absolvovať školu. Muzikál Šakalí léta však vznikol až neskôr v roku 1993 už v iných pomeroch. On je generácia šesťdesiatych rokov, ja osemdesiatych, ale normalizácia bola akýsi zastavený čas, ktorý sme prežívali spoločne. Veľmi podobné bolo to, čo nás bavilo a voči čomu sme sa vymedzovali.
Súhlasí Petr Šabach s tým, že z jeho próz vyberáte len hrozienka?
Umožňuje mi to spôsob, akým píše. Pokiaľ nepíše vybrúsenú poviedku, sú jeho texty voľné, ktoré sú poetikou a humorom akýmsi denníkovým záznamom. Z pohľadu tínedžera alebo dieťaťa vždy spomína na nejaké rodinné situácie. Je to nazbieraný nažitý materiál, určitý spôsob videnia sveta, ktorý je mi veľmi blízky. Rovnako ako jeho humor až sebairónia aj zvláštna pokora. To všetko mi konvenuje a do toho sa veľmi dobre vstupuje s tým, že k postavám z jeho textov doplním vlastné. Napríklad Jindřiška z filmu Pelíšky je tá moja teta. Postava, ktorú hral Kodet, zas môj dedo… Do jedného domu sme nasťahovali polovicu jeho a polovicu mojej rodiny.
Pelíšky mali viac ako milión divákov. Oslavovali ste?
Samozrejme, bola to satisfakcia. Štyri roky totiž ležal scenár v šuplíku, nikto nemal o retrofilm záujem. Hovorili nám, že je to skôr téma pre televíznu inscenáciu alebo seriál. Producent, s ktorým sme robili Šakalí léta, nedostal na Pelíšky grant, tak ich poslal k vode. A natočil Báječná léta pod psa, na ktoré grant dostal.
Vraj od vás kúpil scenár Musíme si pomáhať za 1 300 českých korún.
Pustil som sa do písania v čase, keď to s Pelíškami nevyzeralo dobre. Jeden a pol roka predtým, kým sa začali nakrúcať, som Musíme si pomáhať dokončil. Podľa dohody medzi džentlmenmi mal právo čítať scenár ako prvý producent filmu Šakalí léta. Povedal, že príbeh z čias protektorátu nebude nikoho zaujímať. Tých 1 300 Kč zaplatil za opčné práva. Po roku bol scenár voľný a zháňali sa ďalší producenti. Medzitým sa Ondřej Trojan postavil na vlastné nohy ako producent, Pelíšky mu niečo zarobili a mohol túto látku odkúpiť – pochopiteľne za štandardných podmienok.
Prečo ste scenár Občianskeho preukazu nedali svojmu dvornému režisérovi Janovi Hřebejkovi, ale Ondřejovi Trojanovi?
Z niekoľkých dôvodov. Honza už predtým vyhlásil, že viac nechce nakrúcať filmy o pubertiakoch, že svoje si už povedal. Druhá vec bola, že sme mali rozpracované dva námety na vážnejšie drámy, ktoré sú dnes už v kinách – Kawasakiho růže a Nevinnosť. A Ondřej hľadal látku, ktorú by do dlhom čase nakrútil ako režisér. Mal som na stole Šabachovu knižku, skúsil som napísať podľa nej scenár – či ho prijme alebo nie. A téma ho zaujala, najmä preto, že chlapci vo filme sú jeho generácia a prežívajú presne to, čo prežíval on.
Povráva sa, že scenár bol darčekom na rozlúčku tandemu Hřebejk – Jarchovský s producentom Ondřejom Trojanom.
My sme sa nerozišli. Verím, že až nám zase niečo spoločne napadne… Ondřej má trochu iný spôsob nakrúcania, spracovanie látky mu trvá dlhšie, dáva si na tom veľmi záležať. A má možnosť postupovať pomaly, pretože nie je závislý od toho, či film vznikne alebo nie. Zatiaľ čo Honza Hřebejk je – ako zvyknem hovoriť – žralok, ktorý musí plávať, aby sa neudusil. Skutočne musí stále pracovať – a nie z existenčných dôvodov, ale pretože taká je jeho vnútorná energia. Obaja chalani majú inú amplitúdu vzniku filmov a mne to vyhovuje.
Pre režiséra Ondřeja Trojana ste objavili aj látku pre film Želary.
Bol som vtedy pomocný asistent na Barrandove a prehrabával som sa v scenároch, ktoré som mal triediť. Text podpísaný pani Legátovou bol len poviedkou, ktorú zaslala do súťaže Nadácie Miloša Havla. Dostal nejakú cenu a tým sa to skončilo. Za jediný večer som ho prečítal a hovorím si: Sakra, kto napísal takú vynikajúcu literatúru? Ktorý renomovaný spisovateľ si zavtipkoval a podpísal sa menom ako z prvorepublikovej červenej knižnice? Květa Legátová…
Hneď vás text oslovil?
Na Barrandove som povedal, že je to skvelá látka a že napíšem scenár. Odpoveď bola, že zatiaľ nie sú peniaze na taký nákladný projekt. Tak som po tajomstve textu nešiel. Nakrútil som Pelíšky a Musíme si pomáhať a potom začal Ondřej zháňať látku pre seba. Povedal som mu, že na Barrandove leží zaujímavý námet, ale netuším, kto to napísal. Keďže tam mal kamarátov, požičal si text a tiež sa doňho zamiloval.
A začali ste pátrať, kto sa skrýva pod menom Květa Legátová.
Vypátrali sme ju v Brne. Prišli sme za ňou s tým, či by nám dovolila podľa textu napísať scenár. Pýtali sme sa, či je autobiografický, pretože píše o svojom alter egu, odohráva sa v Beskydoch v určitom období. A či nemá nejaké fotografie z tých čias alebo či by nás neodkázala na nejaký prameň. Pani Legátová sa len smiala, povedala, že fotografií z toho obdobia veľa nemá, že je to aj jej osobný príbeh z prostredia, v ktorom žila. A že má ešte osem rozsiahlych poviedok z toho cyklu ako Želary.
Potešil ju záujem filmárov z Prahy?
Ona že nie, že jej texty za to nestoja, nie sú dobré. Tak dlho sme do nej hučali, že je to naozaj pozoruhodné, až nakoniec pristúpila na to, aby si to niekto prečítal a napísal kritický posudok, či jej texty vôbec majú nejakú úroveň. Odniesol som ich kamarátom z vydavateľstva Paseka, chvíľu tam ležali, vraj: Ježišmaria! Nejaká osemdesiatročná učiteľka z Brna! Trošku som do nich šťúral, aby si to prečítali a zostali úplne omráčení. Vyšla kniha, dostala štátnu cenu za literatúru. A nádhernou pointou príbehu knižky bola veľká satisfakcia pre pani Legátovú, pretože sme sa rozhodli vydať jej poviedky nezávisle od filmu. Úspech si vydobyla sama.
Ako spomínate na časy, keď ste donekonečna prepisovali scenár Obsluhoval som anglického kráľa?
Bola to skôr výzva, prestávam však veriť na takzvané producentské projekty. Všetky, do ktorých som vstúpil, nakoniec nevznikli. Takto som bol zasvätený do toho, aby som kedysi dávno robil na Škvoreckého Zbabelcoch. Bola to krásna skúsenosť, pretože som si mohol dopisovať s pánom Škvoreckým, nakoniec sa však scenár nenakrútil. A som rád, určite to nebol ktovieaký výkon. Bol som neskúsený a tá knižka je zakliata.
Vráťme sa k Hrabalovej slávnej knihe.
Okolo filmovej adaptácie knihy Obsluhoval som anglického kráľa bol neuveriteľný súboj, doslova pretláčanie. Keď sa konečne situácia okolo práv na film vyjasnila, získal ich Rudolf Biermann. Ponúkol to mne a Honzovi Hřebejkovi. Povedali sme si, že taká ponuka sa neodmieta a pustili sme sa do práce. Prepisovali sme scenár, prepisovali a prerábali, až nastal zvláštny efekt. Zo scenára mizol geniálny Bohumil Hrabal a rozrastali sa scény, ktoré sme si sami vymysleli.
Takže ste to vzdali?
V istej chvíli sme si povedali, takto nie. Ponuku vrátime a radšej napíšeme niečo vlastné. Skutočne sme sa ospravedlnili a povedali, že na to nemáme. Napísal som deväť verzií scenára, najviac, čo som kedy robil. Látka sa ponúkala ďalej a napokon ju získal Jiří Menzel, ktorý vlastne na to mal aj akési nepísané právo, pretože s Hrabalom robil predtým fantastické filmy. Nakoniec teda urobil aj "kráľa“.
S Janom Hřebejkom vám trvalo jedenásť rokov, kým ste sa pustili do tém zo súčasnosti. Do roku 2004 a filmu Horem pádem nebolo o čom?
Začínali sme ešte na FAMU filmom Pějme píseň dohola, čo bola vtedy naša súčasnosť, teda pionierske tábory a "blbosti“ okolo nich. Bol to veľmi súčasný film, ktorý sa však priveľmi rýchlo stal retrom. Pripravovali sme ho totiž pred revolúciou a do kín išiel tesne po nej, takže počas pol roka zostarol o tridsať rokov.
To ste však v Hřebejkom boli spoluscenáristi a režisérom bol Ondřej Trojan. Tandem režisér Hřebejk scenárista Jarchovský sa dosť dlho vracal do minulosti.
Pracovali sme so spoločnou pamäťou. Nikdy som to však nepovažoval za koncept, že by sme robili historické filmy, jednoducho nás to stretlo. Látky boli nádherné, niesli muziku a uplynulú dobu, v ktorej sme vyrastali. Ešte aj generácia našich rodičov, ich pamäť, s kým sme sa stretli a čo nás oslovovalo. Odpoviem asi takto – v tom, či natrafíme na historickú alebo súčasnú látka, nie je nijaký kalkul. Keby ma teraz napadol príbeh, ktorý sa odohráva počas druhej svetovej vojny, tak na ňom začnem pracovať, ak ho budem považovať za dobrú a nosnú látku. Uvažujem skôr ako dramatik, než historik alebo publicista.
S Hřebejkom ste spolupracovali na jedenástich filmoch. Neprepadla vás ešte ponorková choroba?
Vôbec nie. Máme to šťastie, že spolu pracujeme, ale neodpočívame. Nie sme muži, ktorí chodia spolu na ryby a na spoločné dovolenky. Spolu len tvoríme, preto môže náš vzťah trvať ako priateľský. Na druhej strane nerobíme filmy len spolu, najmä v posledných rokoch. Honza robil divadlo, ja som robil "občiansky“, pripravujem niečo s mladším režisérom Viktorom Taušom. Už dvadsať rokov učím na FAMU, kde prichádzam do kontaktu s mladou generáciou študentov scenáristiky. Honza má zas svoje svety, kam ja nevstupujem, takže je to dobré.
Dokážete svojich študentov naučiť písať?
Tvorivé písanie naučiť nemožno, ale spôsob, ako písať scenáre áno. Sú veci, ktoré fungujú, niečo sa nakrútiť nedá. Učím ich premeniť literatúru na film. Je to len iný spôsob videnia a pochopenia príbehu, a to sa naučiť dá.
Siahne si raz niekto z vašich študentov na úspech ako vy?
Určite, inak by nemalo zmysel učiť ich remeslo. Hovorím, že v tom, aby som mal úspech ja, zohrala rolu hromada šťastia. Stretol som talentovaného kamaráta a potom ďalšieho. Sme schopní pracovať intenzívne, čo pokladám za mimoriadne šťastie. A nevidím dôvod, prečo by sa to nemalo zopakovať u mladších kolegov. Sú medzi nimi talentovaní ľudia, ktorí majú výborné nápady a robia dobré filmy.
Čo máte na stole?
Robím posledné úpravy scenára, aby som ho mohol dať prečítať kolegom, ponúknuť producentovi a zháňať peniaze. Mala by to byť tretia časť trilógie – Kawasakiho ruže, Nevinnosti – o vine, možnosti pokánia a treste. Ešte nemáme názov, vymyslieť dobrý je vždy veľký problém.
Vyskúšali ste si rôzne žánre. Bola to výzva?
Baví ma to, ale zároveň si myslím, že majú nejaký spoločný základ. Žiadny z nich nie je čistá komédia, skutočne žánrovo najčistejšou komédiou je film U mě dobrý. Inak sú to filmy trošku humorné, úsmevné, nemajú však výstavbu komédie. Pozeráme sa na smiešnych ľudí – ako sa otec hlúpo predvádza – je to však lomené skôr smútkom. Keď sa zídu kamaráti a jeden hovorí, ako bol u zubára, opíše to ako najväčšiu grotesku a pritom sa všetci zubárov bojíme. Tak postupuje Šabach, aby sa hrôza života vôbec dala prežiť, rozpráva to s humorom, nejde však o komédiu.
Začínali ste muzikálom, dospeli ste k drámam. Myslíte si, že to súvisí aj s vekom?
Určite. Človek dozrieva tým, čo prežíva a na čo v živote naráža. Ak úprimne reflektujete svet a život okolo seba, tak sa k tomu dostanete. Keď máte dvadsaťtri rokov, nepíšete o ťažkej dobe, akou boli päťdesiate roky, ale vezmete si látku ako Šakalí léta, čo je infantilná rozprávka. Keď máte štyridsaťtri, rozprávate o láske trochu inak. So svojou témou rodiny si vystačím do smrti. Rád by som sa však vrátil do päťdesiatych rokov, do čias zločinov a vrážd, ktoré sme páchali sami na sebe. Na tejto téme ma vzrušuje povaha človeka, keď sa skutočný charakter odhalí až pod veľkým tlakom.
Výber z filmov scenáristu Petra Jarchovského
Pelíšky, réžia Jan Hřebejk (1999)
Príbeh starnúcich rodičov a dospievajúcej mládeže sa odohráva od jesene 1967 do leta 1968. Mozaikovité rozprávanie paralelných životných osudov je charakteristické jemnou poetikou a humorným zveličením.
Musíme si pomáhať, réžia Jan Hřebejk (2000)
Smutným hrdinom vojnovej tragikomédie, odohrávajúcej sa v malom meste, je penzionovaný úradník, ktorý vo svojom byte skrýva židovského utečenca. Situáciu mu komplikuje kolaborant, ktorý zvádza jeho pôvabnú ženu.
Želary, réžia Ondřej Trojan
V čase protektorátu zachráni vlastnou krvou nedoštudovaná lekárka život vidiečanovi zo vzdialených hôr. Vznikne tak zvláštne puto, ktoré vyústi v silný ľúbostný vzťah medzi mestskou ženou a prírodným mužom s detskou dušou.
Horem pádem, réžia Jan Hřebejk (2004)
Mozaika tragikomických príbehov futbalového fanúšika, ženy, túžiacej po dieťati, univerzitného profesora a jeho ženy o osudovom strácaní a nachádzaní lások, priateľstva, rodín, rodičov a detí navzájom.
Kawasakiho růže, réžia Jan Hřebejk (2009)
Príbeh o vine a pokání, ktorého stredobodom je renomovaný psychiater a morálna autorita. Má dostať štátne vyznamenanie, počas prípravy slávnostného aktu vyjdú na povrch jeho hriechy z minulosti.