O znásilneniach som počúvala tak veľa príbehov, že som o tom chcela nakrútiť film, hovorili ste pri svojom debutovom hranom filme Špina. Čo bolo pre vás spúšťačom zvedavosti pri vašom druhom filme Svetlonoc?
Foto: Archív T.N.
Pri Svetlonoci to bolo presne naopak, môj záujem vzišiel zo mňa a z vnútornej skúsenosti žitia v ženskom tele, zo sebaprijatia a z neustáleho narážania na spoločenské normy, ktoré často ženy splošťujú na sexuálne objekty, matky či slúžky… Veľkú rolu zohralo aj to, že som začala pociťovať akúsi potrebu návratu k prírode, v ktorej som našla pre mňa celkom novú transcendentálnu rovinu. Ruka v ruke sa však objavil aj strach z jej straty ľudským pričinením. Keď Barbora Námerová, moja kamarátka a scenáristka, prišla s nápadom ukotviť príbeh Svetlonoci u nás v storočnej drevenici vo Veľkej Fatre, hneď ma to zaujalo.
Čo sa s filmom deje v týchto dňoch, týždňoch?
Každý deň s ním sedím v strižni. Za pár týždňov by sme mali dokončiť strih a potom sa bude dokončovať obrazová a zvuková postprodukcia.
Ako trávite tieto posledné týždne v pandémii? Máte presný denný harmonogram, pravidelný rytmus?
Mám veľmi presný režim. Ráno vstanem a odbicyklujem do strižne, kde som do večera, a potom idem domov. Znie to celkom nudne, ale pre mňa sú to mesiace plné hľadania, stresu, napätia a radosti zo vznikajúceho tvaru. Pandémia bude komplikovať hlavne tú poslednú fázu, keď budeme riešiť, ako dostať film k divákom. On-line premiéra pre tento film neprichádza do úvahy.
Ako prežívate obmedzenia?
Asi ako každému mi chýba kontakt s ľuďmi. Som uzavretá do práce a nevidím ani iné východisko, ak chcem chrániť seba a ostatných. Môj strihač Pavel Hrdlička má našťastie dedinský dom uprostred krásnej prírody asi hodinu od Prahy, kam chodíme strihať cez víkendy. Prechádzky v zamrznutej krajine ma držia pri živote.
S Barborou Námerovou ste pracovali aj pri filme Špina. Odkiaľ sa poznáte? Čím si vyhovujete?
Naši otcovia spolu chodili na gymnázium, my dve sme sa však začali kamarátiť až niekedy v puberte. Zažili sme spolu najturbulentnejšie roky a stali sme sa tak okrem najlepších priateliek aj blízkymi spolupracovníčkami a dokonca spolubývajúcimi. To, čo nás tak spája, je možno práve v tom, aké sme rozdielne. Barbora je introvertná, ja extrovertná. Ja rada komunikujem a užívam si natáčanie s veľkým štábom, Barbora radšej pracuje sama či v tandeme. Ja som dominantná, ona skôr submisívna. Protiklady sa, skrátka, priťahujú aj v rámci priateľstva.
Svetlonoc je o tridsiatničke Šarlote, ktorá prichádza do rodnej dediny v bohom zabudnutom kraji, spriaznenú dušu nachádza iba v mladej bylinkárke. Ako by ste film žánrovo zaradili?
Taký žáner síce neexistuje, ale ja by som to nazvala – magická dráma. Je to film ukotvený v realite, no strach a konšpirácie postáv ho posúvajú do ďalšej roviny. Využíva žánrové prvky hororu či fantasy, no vo svojej podstate je to stále príbeh bežných ľudí.
Čím vás takýto žáner priťahoval? Robili ste už niečo podobné v minulosti?
Nerobila, a práve preto ma to priťahovalo. Začala som dokumentom, potom som natočila veľmi realistickú drámu a teraz som mala potrebu ísť ďalej, nielen kvôli novej výzve, ale aj preto, lebo ma veľmi bavia filmy, ktoré sa pohybujú na hranici žánru.
Jedna z najdôležitejších tém Špiny bolo podľa vašich slov opätovné nadväzovanie vzťahu so svetom hlavnej postavy po tom, čo bol úplne rozbitý. Aký je základný princíp filmu Svetlonoc?
V Špine šlo o dôveru, ktorú hlavná hrdinka znásilnením svojím učiteľom vo svojej vlastnej izbe, úplne stratila. Počas svojho príbehu si túto dôveru musela začať budovať úplne odznova a inak.
V Svetlonoci tiež pracujeme s traumou, no téma našej hlavnej hrdinky je vina. Svetlonoc je zároveň film o strachu z inakosti – či už svojej vlastnej, alebo tej cudzej, z čoho pramenia mnohé problémy dnešného sveta.
Naša "tradičná” spoločnosť odmieta všetkých, čo sa príliš odlišujú. Tento strach spôsobuje to, že pre vlastné nešťastia často hľadáme jednoduché vysvetlenia a konkrétneho vinníka. Veríme konšpiráciám a odmietame si priznať, že si za svoje nešťastia môžeme často sami. Prví na rane sú potom tí, čo nezodpovedajú našim predstavám správnosti.
Veľmi mladá ste odišli do Prahy, zažili ste aj vy pocit osamotenia, odcudzenia? Alebo ste typ človeka, ktorý sa rýchlo ukotví kdekoľvek?
Myslím, že mi trvalo asi dva-tri roky, než som sa začala cítiť v Prahe úplne doma. Som síce adaptabilná, no vybudovať si celý svet a vzťahy trvá nejaký čas.
Kde teraz žijete? Ako často chodievate na Slovensko?
Žijem stále hlavne v Prahe, no za svoj druhý domov považujem New York, kde žije môj muž. Podľa práce a možností sa presúvame medzi týmito dvomi mestami tak, aby sme strávili čo najviac času spolu. Na Slovensko chodím často, kvôli rodine a práci. Pri pandémii je to teraz o dosť ťažšie, no pri tom, ako som rozkročená medzi dvomi kontinentmi, mi príde Bratislava dosť za rohom.
S partnerom, americkým hercom Jacobom Pittsom, ste sa pomerne neštandardne vzali počas prvej vlny pandémie, aby ste sa mohli vrátiť. Ako sa dnes pozeráte na tento krok?
Bol to celkom zlomový rok a napriek tragickej pandémii bol pre mňa vlastne celkom pozitívny. Už dávno som sa však necítila taká vyčerpaná. Za celý rok som sa pracovne nezastavila a najbližšie mesiace to tak ani nevyzerá.
Nebyť korony, vydali by ste sa?
Určite nie takýmto spôsobom, ale o svadbe sme sa bavili už pred pandémiou. Tá celú debatu len urýchlila, ale napriek tomu sme si netradičnú svadbu dosť užili a teraz sme šťastní, že sme do toho išli. Zároveň si uvedomujeme, že ak by sme sa nevzali, tak by sme sa od mája nemohli vidieť, pretože zákazy cestovania medzi EÚ a USA stále trvajú.
Nevyčítala vám rodina, že nemohla byť pri tom?
Vôbec nie. Mali veľkú radosť. Po pandémii chceme spraviť ešte jednu menšiu svadbu niekde tu, s rodinou a kamarátmi, ktorí tam nemohli byť.
Foto: Nikolas Tušl
Dokument New York v čase korony zachytáva atmosféru počas prvej vlny pandémie vo vyprázdnenom meste. Ako by vyzeralo pokračovanie dokumentu dnes?
Od mája 2020 sa toho v Amerike dosť zmenilo. Bol to turbulentný rok, keď vyvrelo to, čo dovtedy spoločnosť držala pod pokrievkou. Krajina sa konfrontovala s problémom rasovej nerovnosti, prišli demonštrácie, voľba nového prezidenta, útok na Kapitol – symbol americkej štátnosti a demokracie. Do toho státisíce obetí korony, ktoré má na svedomí nielen pandémia, ale z veľkej časti aj bývalý prezident Trump. To všetko samo osebe už je akčný film. Keď k tomu pridáte klimatickú katastrofu, ničivé ohne na západe USA a odtrhnutie krajiny od klimatických dohôd, tak pri inaugurácii nového prezidenta som mala pocit veľkého happy endu. Zrazu sa zmenil kurz, skončil sa rok 2020 a všetko bude inak. Bohužiaľ, v realite to nie je ako vo filme a všetko potrebuje čas a konzistentné úsilie. Je to však nový smer, ktorý by mohol viesť k väčšej empatii a spolupatričnosti v riešení kľúčových problémov.
Film New York v čase korony ste realizovali v krátkom čase, vysielal sa cez leto na ČT2, kde sa dá doteraz v rámci archívu pozrieť. Dohodli ste sa tak narýchlo s Českou televíziou?
Bol to pôvodne jej nápad, aby som tam niečo natočila. Mne zase bolo jasné, že na to, aby bol film aktuálny, musí vzniknúť rýchlo, a tak sme na oboch stranách robili, čo sa dalo, aby sme všetky procesy urýchlili.
Prečo česká, nie slovenská televízia? Je to o vzťahoch? Peniazoch? Flexibilite?
Slovenská televízia ma neoslovila. Ani neviem, či majú v RTVS takýto formát a či by sa im chcelo do takejto „hurá akcie“. Z mojej skúsenosti to tam trochu dlhšie trvá, kým sa vôbec dostane projekt na stôl.
Dokumentaristka Helena Třeštíková povedala, že rodičia ju od filmu odhovárali, lebo je vraj plný intríg a nepekností. Vás rodičia s čím vystrojili do sveta filmu?
Výber profesie nechali úplne na mňa. Dali mi však skúsenosť divadla, ktorá nie je až tak ďaleko od filmu. Vyrastala som v hľadisku, milovala som pocit, keď zhasli svetlá a ja som mohla odísť z tohto sveta do sveta úplne iného. Ako malá som často týmto svetom ešte nerozumela, boli to hry od Čechova, Dostojevského, Kabaret of Masteroffa alebo Cyrano z Bergeracu – no napriek tomu ma priťahovali, a ja som popri nich rástla. Postupom rokov, keď sa tieto hry hrali, som začínala chápať skryté významy a emócie postáv. Mala som pri reprízach šancu ich pozorne študovať a pod kožu sa mi dostali aj základy tvorby dramatickej situácie či atmosféry. To všetko dnes využívam pri písaní a natáčaní.
Aké máte vzťahy vo filmovej brandži? S kým najčastejšie robievate?
Musím sa priznať, že označenie "filmová brandža” ma akosi odpudzuje. Necítim sa byť súčasťou žiadnej "brandže”. Pracujem na projektoch s ľuďmi, ktorí mi rozumejú, sú poctiví, nepodvádzajú a vedia, prečo do daného projektu vložiť energiu. Na spoločenské udalosti, kde sú ľudia od filmu, veľmi nechodím, necítim sa tam príliš prirodzene, pretože z mojej generácie tam ešte mnoho ľudí bohužiaľ nepreniklo. Výnimkou sú filmové festivaly, kde môžem vidieť zaujímavé snímky, ktoré neuvidím v normálnom kine.
Aký musí byť človek vo filmovom svete? Priebojný? Mať tie správne kontakty?
Musí si hlavne vedieť sám vytvárať prácu, pretože dobré scenáre nepadajú z neba. Pri nepravidelnom rytme je dôležité mať sebadisciplínu, vedieť pracovať tak osamote, ako aj s veľkým množstvom ľudí. V neposlednom rade je dôležité vedieť byť asertívny, pretože pri filme je to neustály boj o to, aby daný projekt šiel tým správnym smerom. Prekážkami sú často peniaze alebo zlé rozhodnutia. Ja osobne sa vždy cítim ako agent svojho príbehu a postáv a do rokovania s ľuďmi tak vstupujem s jasnou agendou.
Viete to vlastne porovnať v rámci niekoľkých krajín, narodili ste sa v na Slovensku, roky žijete v Prahe a v poslednom čase na striedačku aj v USA. Kde vám to najviac vyhovuje?
Slovensko a Čechy nie sú také rozdielne. Na Slovensku je ten filmový svet trochu menší a tak mi príde, že stále bohužiaľ záleží na tom, kto koho pozná a kto koho má rád alebo neznáša. V Čechách mi filmové prostredie príde profesionálnejšie. Je tu väčšia súťaž a tak sú ľudia poctivejší. To sa však paradoxne v posledných rokoch neodráža v kvalite snímok. Slovensko má teraz podľa mňa zaujímavejšiu a rozmanitejšiu kinematografiu ako Česko. V USA som sa zatiaľ zúčastnila len na jednom veľkom natáčaní seriálu a to sa, samozrejme, nedá porovnať, pretože sa bavíme o úplne iných rozpočtoch, čo sa premieta do prostredia – ľudia sú riadne zaplatení, sú stopercentne disciplinovaní a pripravení. Keby neboli, je pravdepodobné, že ich znova už nikto nezavolá.
Vedeli by ste prežiť v americkom šoubiznise? Respektíve, chceli by ste fungovať v USA?
V Amerike mám agentov a manažérov, ktorí sa ma snažia "predať” veľkým aj malým štúdiám. Mala som desiatky stretnutí s rôznymi producentmi a aj keď som v tom systéme ešte sama za seba nič netočila, viem si trochu predstaviť, ako to funguje. Čo ma na tom láka, je práve tá profesionalita, veľkosť anglicky hovoriaceho publika a fakt, že za rovnakú prácu, čo robím tu, by som bola ohodnotená úplne inak. Čo ma odrádza, je miera kontroly producentov nad filmom. V Európe má tradične režisér posledné slovo v rámci tvorivého procesu. V Amerike je to producent. Pokiaľ s tým režisér nesúhlasí, môžu ho kedykoľvek vymeniť, pretože danú snímku platia zo svojich súkromných peňazí. U nás financuje filmy hlavne štát, ktorého komisia prisudzuje peniaze na základe vízie režiséra. Preto je to inak.
Ako ste si našli k sebe cestu s producentom Petrom Badačom, s ktorým ste robili Špinu a teraz je producentom filmu Svetlonoc?
Bolo to prirodzené vyústenie našej spolupráce a úspechu s filmom Špina. Vtedy som hľadala producenta z mojej generácie, ktorý nebude zaťažený svojou minulosťou, bude chcieť riskovať a vymýšľať, ako dostať k ľuďom aj ťažšie témy, ktoré spracovávam, a nebude mať potrebu ma mentorovať. Ono tým, že vyzerám, ako vyzerám, starší muži majú tendenciu ma poučovať, čo mi je pri spolupráci dosť nepríjemné.
Prečo vás to ťahalo študovať do Prahy?
V Prahe som žila už od 16 rokov, takže FAMU bola prirodzená voľba. Ďalší dôvod boli profesori, ktorí už bohužiaľ nie sú medzi nami – Věra Chytilová, Karel Vachek, Jan Němec – ľudia z novej vlny, ktorí mali k filmu nekonformný prístup. Neučili, ako točiť film, ale ako pristúpiť sám k sebe a k svetu, aby vzniklo niečo hodnotné, čo ľuďom otvorí hlavu.
Aké tam máte vzťahy s ľuďmi? V dokumente New Yorku v čase korony ste ukázali aj pár kamarátov, ktorí vás v Prahe presťahovali z bytu do bytu, keď ste nemohli odísť.
Myslím, že mám úplne normálne vzťahy, ako každý človek, ktorý niekde býva a má tam priateľov, rodinu a prácu. Za 17 rokov života sa to prirodzene vytvorí.
Štandardne je v dokumentárnom filme autor skrytý. Vy však vo svojich vystupujete, problém podávate cez vlastnú optiku. Tak to bolo pri dokumente Mečiar aj pri vašom prvom filme Ježiš je normálny. Prečo tento prístup?
Nemám na to nejakú teóriu. Je mi to asi prirodzené. Aj ako divák sa rada pozerám na subjektívne filmy, kde sa môžem napojiť na postavu a vidieť svet cez jej oči. Pri mojich dokumentoch som skoro vždy plánovala v nich veľmi nebyť, no postupom času som zistila, že tie témy sú také osobné, že najlepší rozprávač budem ja sama.
Foto: Archív T.N.
So sestrou Dorotou ste obe výrazné osobnosti. Dokázali ste to spolu vydržať v detstve?
Myslím, že áno. Samozrejme, každá z nás mala svoje fázy. Nikdy sme ich však nemali naraz, keďže je medzi nami päťročný rozdiel, a tak ja som bola vždy malá sestra a Doro tá, čo všetko skúsi a prejde ako prvá. V niečom to bola pre mňa výhoda, mala som šancu viac pozorovať a potom byť v tom šialenom svete trochu lepšie zorientovaná.
Aký máte vzťah v súčasnosti? Ako naň vplýva vzdialenosť?
Teraz máme najlepší vzťah, lebo sme obe dospelé a tak vek už nehrá žiadnu rolu. Napriek vzdialenosti sa vidíme celkom často, či už naživo, alebo cez Facetime. Dobre sa poznáme a tak nás už nič veľmi neprekvapí, čo je príjemné, hlavne keď často ostanú prekvapení všetci ostatní.
Tereza Nvotová
Narodila sa 22. januára 1988 v Trnave, je dcérou herečky Anny Šiškovej a režiséra Juraja Nvotu. Absolvovala Katedru réžie na FAMU v Prahe. Jej celovečerný debut Špina bol uvedený na významných festivaloch po celom svete vrátane Rotterdamu, Karlových Varov, Káhiry a Santa Barbary a získal viac ako 20 ocenení, čím sa stal jedným z najúspešnejších českých a slovenských filmov roka 2017. Tereza spolupracuje s rôznymi televíznymi spoločnosťami, najmä s HBO Europe. Jej celovečerný dokument Mečiar bol zaradený do užšieho výberu ceny European Film Academy Awards 2019 a vyvolal debatu o populizme a korupcii v politike. Posledný dokument New York v čase korony nakrútila pre Českú televíziu počas prvej vlny pandémie a dá sa vidieť na webe televízie. Aktuálne je vo fáze postprodukcie jej druhý hraný film Svetlonoc. Je známa aj svojimi hereckými výkonmi, napríklad vo filme Malé oslavy, Tango s komármi, Mars a pod. Je čerstvo vydatá za amerického herca Jacoba Pittsa.
