Tretí film o Nicholasovi Wintonovi a jeho činoch, to zvádza k myšlienke, že staviate na istotu a vraciate sa k tomu, čo sa osvedčilo. Alebo to bol vstup do rizika?
Dokument Sila ľudskosti doslova obletel svet v televíziách, na festivaloch, v rámci vzdelávacích projektov, a dostali sme zaň cenu Emmy. So spolutvorcom Patrikom Paššom sme boli presvedčení, že to, čo bolo naším pôvodným zámerom – nedopustiť, aby sa príbeh Nicholasa Wintona stratil v prepadlisku dejín, sa nám vrchovato podarilo. Vtedajší ministerský predseda Veľkej Británie Tony Blair mal privátne premietanie filmu a pod jeho dojmom sa rozhodol navrhnúť, aby britská kráľovná povýšila Wintona do šľachtického stavu. My sme si celý príbeh vyhodili z hlavy. Lenže to, čo sa potom odohralo počas niekoľkých rokov, bolo ako v hre Pygmalion…
Ako to myslíte?
Náš výtvor začal stvárať neuveriteľné kúsky, ktoré nás ohromili. Dostávali sme týždenne stovky listov, emailov od študentov z celého sveta, že film na nich tak zapôsobil, až začali konať dobré skutky. Pomáhali spolužiakom, starým ľuďom, ťažko chorým, chodili do sirotincov, kam napríklad zakúpili počítače. A boli aj takí, čo sa vydali do Afriky, kde zachraňovali deti. Najprv nás to len prekvapilo, ale keď sa počet listov rozrástol na tisícky, tak sme spozorneli. Veď sme boli svedkami niečoho neuveriteľného – Wintonov príbeh má silu meniť svet. Preto sme sa rozhodli natočiť tento fenomén pre koniec nášho ďalšieho filmu o Wintonovi. Chceli sme porozprávať celkom nové príbehy novoobjavených detí a vytvoriť hrané rekonštrukcie, aby to bolo atraktívne pre svetové kiná. No a stalo sa niečo neobyčajné – práve podpisujeme zmluvu na celoamerickú kinodistribúciu Nickyho rodiny a rokujeme o uvedení vo francúzskych, britských a nemeckých kinách.
Menil sa Nicholas Winton počas obdobia, odkedy ste sa spoznali a začali s ním pracovať? Dokázal sa vám časom čoraz viac otvárať, alebo sa po tom, čo ste na neho upriamili toľko pozornosti, radšej uzatváral?
Nicky Winton je človek, ktorého by ste si zobrali aj na dovolenku, pretože je s ním „sranda“. Donedávna ešte veľmi rýchlo šoféroval a lietal na ultraľahkom lietadle. Väčšinu času s ním sa len smejete. Keby ste ho nepoznali, ani vo sne by vám nenapadlo, že je to ten slávny záchranca. Patrik Pašš s ním preberá najmä hubárstvo a na každé Vianoce mu posiela svoje zavarené hríby. So mnou Winton debatuje napríklad o mojich filmových scenároch a často mi aj skvele dramaturgicky poradí. Raz mi vyčítal, že sme z neho urobili mediálnu hviezdu. „Predtým bol pokoj, nerušene som si tu kopal v záhrade. A teraz?! Vieš, koľkí ľudia mi teraz píšu,“ povedal mi. „Mal by si mi zaplatiť aspoň jednu sekretárku, ktorá by sa o ten humbug starala.“ Ja však viem, že vnútri je šťastný, lebo zbožňuje mať okolo seba stále ľudí. O to teraz rozhodne nemá núdzu.
Film Nickyho rodina hovorí aj o tom, akým silným impulzom boli Wintonove činy pre ostatných, ako ich motivovali. Nemyslíte si, že ľudia dnes takéto impulzy priam potrebujú na to, aby sa v nich aktivovalo humanistické zmýšľanie a konanie?
Nie som naivný, aby som si myslel, že nejakým filmom zmeníte myslenie ľudí. Patrik Pašš a ja sme predovšetkým filmári a zaujímajú nás strhujúce dojemné príbehy. Snažíme sa tomu príbehu slúžiť a porozprávať ho tak, aby vás chytil za srdce aj za hlavu. Sme hlboko presvedčení, že najdôležitejšie je, aby bol film „zábavný“, aby ste si ho mali chuť pozrieť. Nerozumieme takzvaným intelektuálnym snímkam, ktoré sú chladné, vypočítané. Kto si môže z takého filmu čosi odniesť?
Kariéru ste údajne začínali s tým, že budete robiť komédie, ale nejako sa to obrátilo. Aký druh humoru je vám blízky a ktoré komédie obľubujete?
Na dráhu filmára som sa vydal preto, lebo som obdivoval inteligentné komédie Woodyho Allena. Raz v New Yorku si ma s sním dokonca poplietli. A predstavte si, že teraz rokujeme o účasti Woodyho na newyorskej premiére nášho filmu. Všetko je to zamotané v akomsi kruhu.
Na Slovensku sa komédie príliš nenakrúcajú, zato v Českej republike je ich dosť a majú silnú tradíciu. Nakoľko vás oslovuje česká filmová komédia a prečo je na Slovensku tento žáner akoby v ústraní?
Trochu by som vás opravil. Inteligentná česká werichovská komédia viac-menej žila počas komunizmu a do tohto obdobia sa ešte vrátil Zdeněk Svěrák vo svojich scenároch Kolja a Vratné lahve. Ale inak dnes česká komédia poriadne neexistuje. Väčšinou sú to len trápne pokusy. Prečo? Sám to nechápem. Veď ľudia by v súčasnosti dobrú komédiu veľmi ocenili. Žiaľ, podobná situácia panuje aj na Slovensku.
Plánujete teda nejakú vlastnú komédiu?
Mne je komediálny žáner bytostne blízky. Takže po wintonovskej odbočke, keď sme ženám dokázali ničiť make-up od plaču, by som chcel prejsť na druhú stranu barikády.
V akom štádiu sa nachádza váš projekt História filmu, ktorý sa nikdy nenakrútil? Ten má pojednávať o Federicovi Fellinim…
Ja mám také heslo – najviac urobíš, keď nemusíš nič robiť. Teraz som presne v takom štádiu. Píšem si slobodne tri scenáre, medzi nimi je aj Fellini. Nikto ma nenaháňa, že ak zajtra nebude scenár odovzdaný, tak si produkčný asi vezme život. Je to radosť kráčať si takto slobodne a voľne. Veľmi mi to chýbalo, lebo posledné tri roky som kvôli Nickyho rodine nemal ani deň voľna. Musel som s kamerou uháňať mnohými krajinami sveta alebo sedieť sedem dní v týždni v strižni.
