Václav Havel bol vraj pri nakrúcaní svojho prvého filmu pokojný a milý. Nikdy nedal najavo pochybnosti o tom, čo a ako robí?
V Havlovej osobnosti sa spája veľká láskavosť, zdvorilosť, ale aj istá tvrdosť. Navonok môže svojou komunikáciou vyvolávať dojem, že je rozpačitý a neistý. Ale on vie, čo chce a jasne formuluje svoje názory. Keď si vezmete jeho text, ten je tiež obdivuhodne presný, vystavaný ako poézia, takmer ako Shakespeare. Nedá sa v ňom zameniť ani slovo. Pokúšať sa povedať to isté nejako inak, to nejde. A Havel od hercov neprijal nič, čo by sám nechcel. Prísne trval na presnom texte. Lenže na jeho interpretácii sme sa dohadovali až pred samotným záberom.
Neskúšali ste svoje úlohy?
Václav Havel ani skúšať nechcel. Ale text je jedna vec a interpretácia druhá. V tomto prípade boli dej a postavy veľmi zložité v možnostiach ich interpretácií. Vystihla to pani Dáša (Dagmar Veškrnová-Havlová, pozn. redaktora), keď povedala, že jej úloha bola napísaná pre ňu, ale nie o nej. Preto som mal zopár orientačných stretnutí s ňou aj s Václavom Havlom. Chcel som vedieť, čo je medzi našimi postavami, ktoré sú nosné. Musel som stvárniť 15-ročný vzťah, ktorý sa končí krízami a rozchodom. Je to vlastne účtovanie s jedným veľkým životom a Odcházení je metaforický názov. Týka sa ústredného hrdinu, ktorý opúšťa vysoký politický post a na konci kamsi mizne v kočiari. Tento líder je postupne zbavený všetkých možností, až končí v otrhanej košeli. Odchádza aj jeho partnerka a ďalší. Iní však prichádzajú na ich miesto a o tom je hra tiež.
Vraveli ste, že Havel trval na presnosti textu. Čo z toho pre hercov vyplývalo?
Pred každým záberom sme sa spolu dohodli, čo je v ňom dôležité, čo a ako zvýrazniť, čo oddeliť a podobne. Nechcel som mu len ponúkať svoje herecké „šuplíky“ – naučené postupy smutno, veselo, rýchlo, pomaly… Text bol pre mňa notová partitúra, ktorú som mal naučenú už niekoľko mesiacov predtým. Je mimoriadne ťažký a pre mňa dvojnásobne, lebo už nehrávam divadlo, takže som vypadol z rytmu. No a vzhľadom na to, že pri filme sme nemali dvojmesačné skúšky ako pri divadle, museli sme byť dokonale pripravení. Je to drina natlačiť si do hlavy také textové exhibície, povedal by som až árie. A Havel si akékoľvek nahradené slovo okamžite všimol. Je ako počítač. V hlave má o všetkom dokonalý prehľad, hoci Odcházení písal už dosť dávno. To, čo diváci uvidia na plátne, je ním oddirigovaná partitúra a naša interpretácia, ktorú schválil.
Púšťal sa Václav Havel aj do predohrávania scén?
Predohrával. On má skrytý herecký talent a zmysel pre humor postáv. Vrátim sa do minulosti – k Alfrédovi Radokovi, ktorý bol mimoriadnou postavou českého divadla. Pod jeho režijným vedením hrali herci famózne. Sám si pamätám jeho Ženbu. No a Havel vedľa neho sedel a videl. Pozná túto školu a kombinuje expresivitu s civilnosťou. Je háklivý na všeobecné, falošné, predvádzané herectvo. No keď mu v plnej emócii urobíte veľkú expresiu a je to pravdivé, tak to vezme. Dokonca to vyžaduje. Netrvá na neherectve. Fakt je, že mu vyhovovala slávna ochotnícka verzia Žobráckej opery, ktorá vznikla ešte v minulom režime. Bolo to preto, lebo v nej zostal dominantný jeho text a nerušili ho farby herectva. Keď mu niekto ruší text hereckým „šuplíkovaním“, to mu prekáža. Samozrejme, nechcel od nás, aby sme hovorili do bodiek a monotónne, veď aj v mojej postave je viacero expresívnych miest. Ak to zhrniem, Václav Havel je veľmi zábavný a talentovaný. Jeho réžia by ma bavila aj v divadle, pretože by som nerobil hlúposti.
Odcházení už pritom bolo inscenované na viacerých javiskách…
Pán prezident hovoril, že videl veľa divadelných verzií Odcházení, vždy mal trochu výhrady, ale nie je to chyba interpretácií. David Radok spravil s Janom Třískom výbornú inscenáciu, ale odráža sa v nej jeho režijný prínos, jeho videnie témy, jeho škrtanie, jeho rozhodnutia, čo a ako zdôrazniť. No a Havel tieto verzie videl, prijímal ich s rôznymi komentármi a hovoril, že je rád, že si to „pokazil“ sám. Aj nám napísal: „keď to bude dobré, tak to bude vaša zásluha, keď to dobré nebude, tak to bude jedine moja chyba“. Tým vlastne priznal, že vedel, do čoho ide a čo od nás očakáva.
