„Scenár je húsenica, v ktorej je ukrytý motýľ. Tým motýľom je film. V húsenici sú všetky motýlie bunky aj farby, ale na rozdiel od motýľa nevie lietať. Koža húsenice sa rozpadne na prach, scenár skončí v koši,“ obrazne zhrnul Jean-Claude Carriére skúsenosti svojej 50-ročnej scenáristickej kariéry. Za ten čas sa podpísal pod 134 scenárov.
Mal tridsať, keď získal za krátky film Všetko najlepšie prvého Oscara. Bolo to v časoch, keď s priateľmi – hercom Jacquom Tatim a Pierrom Étaixom – vymýšľali filmy. Spoza kaviarenského stolíka sledovali dianie na ulici. „Už vtedy som vedel, že nechcem byť režisérom, ale scenáristom,“ zaspomínal si Carriére.
„Už neviem, koľko príbehov som Luisovi Bunuelovi za 20 rokov spoločnej práce vyrozprával. Vyrátal som však, že sme spolu raňajkovali, obedovali či večerali viac ako dvetisíc ráz. Ani mnohé manželské páry sa tým nemôžu pochváliť,“ povedal rešpektovaný scenárista o spolupráci so slávnym španielskym režisérom. Bunuel ho objavil začiatkom 60. rokov, keď hľadal v Paríži scenáristu pre svoj film Denník komornej. Ich spoločný film Skrytý pôvab buržoázie získal aj Oscara.
Jean-Claude Carriére pracoval s najlepšími svetovými režisérmi. S Milošom Formanom, Andrzejom Wajdom, Louisom Mallom, Jeanom-Lucom Godardom. Aj s nemeckým režisérom Volkerom Schlöndorfom na oscarovom filme Plechový bubienok.
Podľa Carriéra je scenárista povinný byť najlepší. Svoju prácu prirovnáva k finále na olympiáde. Pre film musel zabudnúť na sen stať sa spisovateľom. Neoľutoval. Aj keď jeho texty končia v odpadkovom koši, prácu na filme považuje za obrovské dobrodružstvo.
„Scenárista nie je neúspešný spisovateľ, ako si mnohí myslia. Musí sa vyjadrovať inak ako slovom. Musí spolupracovať s režisérom. Musí vedieť, či dokáže herec zahrať emóciu, ktorú napíše. Musí poznať výšku rozpočtu, aby nevymyslel scénu, ktorá bude priveľmi drahá. A pri tom všetkom musí napísať brilantné dialógy,“ dodal Jean-Claude Carriére, ktorý včera rozdával v rámci Master Class svoje skúsenosti mladým filmárom.
