Recenzia: Havel (ne)odchádza

Václav Havel mizne pod hladinou vody. To je jeden z posledných záberov filmu Odcházení. Na brehu stojí zástup ľudí s tvárami známych hercov a venujú mu nútený smiech. Konali na jeho pokyn. Odcházení je totiž Havlov režijný debut. A nakrúcal vlastnú divadelnú hru. Nakoľko sa však v hrdinovi filmu odráža jeho osobnosť a politická skúsenosť? Môžeme v postavách oprávnene hľadať konkrétnych predstaviteľov súčasnej a nedávnej českej politickej scény? Alebo je to skôr nadčasová výpoveď o kolobehu moci, ktorá zmátoží každého, kto si k nej privonia?

29.06.2011 08:00
Záber z filmu Odchádzanie Foto:
Záber z filmu Odcházení
debata

Tieto otázky sa zjavujú ako bývalý prezident z parkového jazierka. A ak sa z vody z ničoho nič vynorí autor hry a režisér filmu, asi málokto môže očakávať klasické príbehové rozprávanie – hladké a poddajné. Odcházení v mnohom stavia na absurdite, výraznej štylizácii a na symboloch.

Ako na divadelnej scéne
Hrdinom snímky je bývalý kancelár Vilém Rieger. Jeho personál už rozdeľuje veci, ktoré patria štátu, od tých súkromných. A Rieger sa stretáva s redaktorom bulvárneho plátku Fuj, aby poskytol svoj prvý veľký rozhovor po odchode z funkcie. Po boku mu stojí dlhoročná priateľka Irena, za chrbtom matka a k hlavnej skupine zavše priskakuje vtieravý asistent, ktorý by rád reguloval mediálny obraz toho, pre koho pracuje.

Prakticky celý dej sa odohráva na nádvorí pred vilou, ktorú má Rieger opustiť. Ústredné postavy sú fixované v jednom obmedzenom priestore, do ktorého vstupujú prišelci ako na scénu a potom z neho zase vystupujú. Riegera často vidíme v centre obrazu a okolo neho sú naaranžovaní jeho blízki. Takže to naozaj pôsobí ako javiskové predstavenie.

Rieger mimo reality
Otázka znie, nakoľko je to výsledok Havlovej neskúsenosti s filmovou réžiou a nakoľko to bol jeho tvorivý zámer. Neochota vyjsť za hranice a pozrieť sa „inam“ môže úzko súvisieť s Riegerovou situáciou. Sám by totiž vilu nerád opúšťal. On sa vlastne ťažko vyrovnáva aj s úplným odchodom z politickej scény. Keď má príležitosť, neubráni sa rečneniu ako za starých čias. Vypľúva zo seba politické heslá, ktoré sa stali vyprázdnenými. Žije si vo svojom vlastnom svete, odtrhnutý od reality.

Neopúšťa ho však predstava, že je dôležitý, a spätne chce cez rozhovor pre médiá obhajovať svoje koncepty a činy. Pre koho však zostal váženou autoritou? Novinár je vykreslený ako primitívny ignorant, Riegerova dcéra chce otca využiť, asistent za behu prevracia kabát, Irena chce mať partnera pod kontrolou a vie, čo je pre neho najlepšie, no a politik Klein, ktorý stúpa v kariérnom rebríčku, je len arogantný vyjednávač baviaci sa mocou. Je to situácia pokročilého rozkladu, takže keď sa Rieger pokúša „udrieť do stola“ nejakou vznešenou myšlienkou, vyznieva to rovnako absurdne a smiešne ako kameň, ktorý neposlušne trčí uprostred nádvoria, ľudia oň zakopávajú, ale nikto to nerieši.

Problematická inakosť
To, že Havlovo Odcházení vyzerá ako javiskové inscenovanie absurdnej drámy v exteriéri, má svoje výhody aj nevýhody. Takáto poetika je v dnešných kinách nevídaná a dokáže vzbudiť pozornosť (k tomu sa pridáva kvalitné herecké obsadenie a hudba Michala Pavlíčka).

Pútavosť tejto inakosti sa však časom oslabuje tak, ako sa miestami oslabuje výpovednosť filmu. Napríklad kritika dokrkvaných charakterov v politike cez karikatúry, aké stvárňujú Oldřich Kaiser alebo Jaroslav Dušek, nie je rafinovaná ani zvlášť prínosná. V tomto smere by bol azda zaujímavejší jemnejší náhľad do postáv ako zjednodušenie cez frašku. Týmito výstrednými ukážkami, aký kto je, Havel skôr rozrieďuje svoju výpoveď. Divák sa na tom môže súhlasne zasmiať, len či ho to aj podpichne a rozruší. Či to v ňom zanechá silný dojem.

Hodnotenie Pravdy: 3 hviezdičky z 5

Odcházení, ČR 2011
scenár a réžia: Václav Havel
hrajú: Josef Abrhám, Dagmar Veškrnová-Havlová, Oldřich Kaiser, Jaroslav Dušek, Vlasta Chramostová a iní
slovenská kinopremiéra: 30. júna

© Autorské práva vyhradené

debata chyba