Nemáte rád horory, keď ste z temného príbehu Boženy Němcovej urobili milú rokokovú rozprávku?
Z rozprávky Boženy Němcovej som vzal len prvotný námet – netrpezlivá kráľovná podľahne čertovej ponuke, že jej pomôže ku krásnej dcérenke. Všetko. Ostatne tento motív sa objavuje v mnohých iných rozprávkach a povestiach. Takže vôbec nejde o prepis rozprávky Spravedlivý Bohumil.
Myslíte si, že deti sa v kine nerady boja?
Deti majú hororov okolo seba dennodenne viac ako dosť. Videohry, internet, televízne správy, takže už sú dosť necitlivé na nejaké bátie sa. Už len Harry Potter či Pán prsteňov sú v podstate temné filmy, horory. Niečo iné je fantasy hrôza, niečo iné je rozprávkové tajomno. Sám nemám rád horory, kde mŕtvoly lezú z hrobov, prilietajú odniekiaľ z oného sveta, z inej planéty a robí im rozkoš likvidovať ľudí. Ešteže máme chrabrého, neporaziteľného amerického človeka, ten nás vždy včas zachráni od všetkého zlého. Amen.
Kritici vašim rozprávkam často vyčítajú idylickosť, presladenosť. V prípade Čertovej nevesty dokonca tvrdia, že z hororu vznikla vo vašom podaní „obria farebná maslová torta“. Dokážu vás takéto hodnotenia vytočiť alebo sa im len smejete?
Mňa vytočiť nemôžu, pretože ich naozaj vôbec nečítam. Každý len trochu vzdelanejší človek vie, že rokoko samo osebe je predovšetkým farebné, pastelové, sladké, ak chcete, viď obrazy Fragonarda, Bouchera, Watteaua. A v ich duchu sme rozprávku nakrúcali. Keby ich diela poznali a mali dobrú vôľu porovnať výtvarný počin rozprávky s ich štýlom – a v našich veľmi obmedzených podmienkach, bola by to možno zaujímavá polemika. Ale pretože mnohí z nich ich obrazy vôbec nepoznajú, nie je o čom diskutovať.
Zdá sa, že čím viac vás kritici neznášajú, tým viac sa vy bavíte. Je to tak?
Nevidím v tom žiadnu zábavu, bohužiaľ. Skôr je mi ľúto ich trápenia so mnou. Keď sa im nepáčim, nech na moje filmy nechodia, ľahká pomoc, inak si môžem myslieť, že sú nenapraviteľní masochisti.
Naozaj však kritikov ignorujete alebo si občas potajomky prečítate ich názor? Dali ste im niekedy za pravdu?
To by som nikdy neurobil. Naozaj ich nečítam. To, čo robím, robím ako najlepšie viem a pre ľudí, ktorým sa moja práca páči. A od nich si rád vypočujem pripomienky. Ale čítať výsmech, urážky a úbohosti od ľudí, ktorí sami v živote nič poriadne neurobili, než len kritizovali a pľuli jedovaté sliny na druhých, na to nemám čas. Ak ma niekto z mojich známych upozorní na nejaký zaujímavý názor na moju prácu a pošle mi ho, prečítam si to. Neraz by som sa s pisateľom rád porozprával o tej či onej záležitosti, ale málokedy k tomu dôjde. Viete, film robí štáb inteligentných, vzdelaných ľudí a skutočných umelcov, pracujú na tom, ako najlepšie vedia, a často trebárs celý rok aj dlhšie, a potom nejaká Mahulena či Pepa, ktorí sotva vyliezli z fakulty a majú pocit, že musia kritizovať za každú cenu, na jedno jediné pozretie film „sakumprásk“ roztrhajú. Všetko, všetkých. Takže sami uznáte, že takýchto kritikov netreba brať vážne a vôbec sa nimi zaoberať.
Na druhej strane, aj vy občas kritizujete iných – napríklad Jana Hřebejka či režiséra Pána prsteňov. Nebojíte sa, že sa vám negatívne výroky na adresu iných vrátia?
Vidíte, ľahko sa vytrhne veta či pár slov z kontextu a už to vyznie inak, než človek vôbec povedal či zamýšľal. Kedysi som povedal, že sa mi zdá, že v posledných Hřebejkových filmoch vídam stále rovnakých hercov v rovnakých rolách a situáciách a že by som mal možno problém bezpečne rozpoznať, z ktorého filmu tá-ktorá ukážka je. Ale je to môj osobný názor, na ktorý mám právo ako ktokoľvek iný. Jemu sa nemusia páčiť moje filmy, v poriadku, ale obaja ich robíme pre ľudí, ktorí sa nimi bavia. Nikdy nekritizujem niečo, čomu nerozumiem alebo čo ma nezaujíma. To sa prosto nerobí. Poviem, že to nie je moja šálka kávy, ale pokiaľ to poteší druhého, je všetko v poriadku. Nebudem kritizovať punkovú kapelu, keď jej muziku nepočúvam, pretože jej nerozumiem a nepáči sa mi, nebudem sa vyjadrovať k futbalovému zápasu, keď mi tento šport nič nehovorí. Nebudem komentovať farbu vašich vlasov a strih šiat – pokiaľ sa vy v nich cítite dobre a páčite sa sama sebe, je to celkom vaša vec. Pán prsteňov je iste technicky skvele natočený film, klobúk dole, ale opäť hovorím za seba, mňa ako príbeh nenadchol.
Vraj vás rozprávky nikdy neprestanú baviť. Kritici to však vidia inak – tvrdia, že unikáte do bezpečného žánru a preč od súčasnej kultúry. Ako to je? Je rozprávka bezpečný žáner?
Každý režisér vám povie, že vôbec najťažší žáner, ktorý existuje, je komédia a rozprávka. Také, ku ktorým sa divák bude stále a stále vracať a tešiť sa nimi. Nič viac by som si neprial, než aby sa moje filmy premietali ako filmy pre pamätníkov a ľudia stále radi a s úsmevom usadali k televíznym obrazovkám. Termín bezpečný žáner počujem prvýkrát a musím sa mu smiať, prepáčte. Azda komédia, týkajúca sa nášho súčasného života, ale s humorom, či rozprávka z národného odkazu nepatrí do súčasnej kultúry? Čo je to za demagógiu? To majú byť len akože psychologické ponory do rozorvaných ľudských vnútier, neláskavosť, hrubosť, bezvýchodnosť, neláska? Prosto to, čo sa tvári ako umenie, o čom sa hovorí, že je to in? Tak vidíte.
A čo vy a súčasná kultúra? Naozaj jej nerozumiete a radšej ako beatbox, breakdance či pesničky v angličtine máte klasické rozprávky Boženy Němcovej a hudbu 19. storočia? Čo čítate a počúvate v súkromí?
Veci, ktoré ma tešia. Nie som snob, aby som vzdychal nad mazanicami drzých výtvarníkov, ktorí sotva preliezli školou, vystavujú často svoje diela a v duchu sa smejú vážnym tváram akože odborníkov, ktorí v nich hľadajú to „ono“, nechodím do módnych salónov, nosím veci, v ktorých sa cítim pohodlne, počúvam hudbu, ktorá mi prináša radosť. Vám sa páči pop či techno, prosím, mňa teší Mozart, Bach a hudba 19. a prvej polovice 20. storočia. Čítam literatúru faktu, dejiny, študujem históriu, ale aj rozprávky a romantické príbehy, čo sú vlastne rozprávky pre dospelých. Niekto si odpočinie pri sci-fi príbehoch, niekto pri Javořickej či rozprávkach. Každému jeho nebo. Viem oceniť breakdance, je to poriadny kus telocviku, to áno, skvele zvládnutý beatbox je iste zaujímavý a s chuťou mu zatlieskam, ale mňa naozaj poteší baletné predstavenie a skvelý výkon trebárs mladučkej Patricie Janečkovej.
Vráťme sa k rozprávkam. Ktoré rozprávky máte rád vy sám? Čo na nich oceňujete – zaujímavú zápletku, sympatické postavy, kostýmy, humor?
Vyrastal som na rozprávkach 50. rokov – od Pyšnej princeznej cez Hrátky s čertem, Strakonického dudáka, Dařbujána a Pandrholu, Byl jednou jeden král, Legendu o láske, Princeznú so zlatou hviezdou, ale i ruské hrané či kreslené – Snehová kráľovná, Koníček Hrbáček, ale i Kamenný kvietok, Sadko, Kostej Nesmrteľný, Ako vojak premohol vodníka… Vždy som vnímal krásu všetkého – od pekných hereckých tvárí cez kostýmy, výpravu, dekorácie, exteriéry, hudbu. A, samozrejme, stála rozprávková zápletka boja dobra so zlom a zaslúžené víťazstvo. A keď mala rozprávka humor, o to viac sa nám páčila. Popri Němcovej, Erbenovi, Drdovi, Kožíkovi, Dobšinskom to boli ruské rozprávky, nemecké, francúzske, krásne smutné rozprávky Oscara Wilda a Andersena, mytologické príbehy starého Grécka.
Má byť v rozprávkach humor? A aký? Pri Čertovej neveste na vás českí kritici útočia za údajne hrubozrnný humor a sexuálne narážky na vtáky. Patrí to do rozprávky?
Hlúposť. Keď rozprávku uvidíte, sama posúdite. Nie som blázon, aby som si rozprávku „kazil“, ale sú v nej jemné narážky pre pobavenie dospelých, ktorí sprevádzajú deti a ktoré sa samy ponúkajú na slovnú hračku. A nikto z dospelých mi dosiaľ nepovedal, že sa cítil tými dvoma slovíčkami, vychádzajúcimi z detského vysvetlenia, že deti nosí bocian a vrana, urazený. Naopak, smiali sa a ďakovali, že sa skvele pobavili, že som myslel aj na nich. Kritik mne naklonený to takto prečíta, ten, čo ma nenávidí, napíše, že som sprostý. V rozprávke je typický český – slovenský humor, ktorý nikoho neurazí a, naopak, priblíži tak rozprávkové postavy dnešnému človeku. Mnohé dámy sa v správaní kráľovnej poznali, mnohí mi povedali, že kráľovské manželstvo je ako z ich života.
Aké sú podľa vás dobré rozprávkové postavy? Krásne ako obrázok, pekne oblečené alebo čo je na nich podstatné?
Rozprávka musí byť krásna vo všetkom, čo ju robí rozprávkou. Poetická, ľúbezná, očarujúca. Deťom sa nedostáva estetického vzdelania, prezentácie krásna ako takého. Mnohí rodičia s nimi nechodia do divadiel, na koncerty, na výstavy, neukazujú im krásu a pamätihodnosti rodného mesta, krajiny, romantiku lesného údolia či veľkoleposť hradu. Posadia ich pred počítač a hraj sa, neotravuj. Dovezú ich k moru – kde sa cestou nepozerajú okienkom po krajine, ale hltajú jeden film za druhým na prehrávači, zavesenom na sedadle pred sebou – tu sa kúp a opaľuj, tu si zjedz hamburger a napi sa koly, hlavne mi daj chvíľu pokoj. Koľko rodičov deťom povie niečo o mieste, kde odpočívajú, koľko z nich ukáže deťom Olymp, keď zostaneme v Grécku, a povie im o všetkých tých bohoch tam žijúcich, koľko ich trebárs na Korfu dovezie deti do zámku Achilleion, ktorý si dala postaviť krásna cisárovná Sissi a prečo. A po návrate domov im pustia trebárs onú romantiku s Romy Schneiderovou, aby si rozšírili povedomie o histórii a živote nešťastnej cisárovnej. Správnou formou k ich veku to môže byť pre ne veľmi zaujímavé, čo si mnohý dospelý však sotva uvedomí.
Vraj v rozprávkach by nemalo chýbať tajomno a napínavosť. Čím bude napínavá vaša Čertova nevesta?
Tajomno tam je, ale česky rozprávkové. Strašenie, ale bez hrôzy a skazy. Vždy s pocitom, že slušný a múdry človek musí nad rozprávkovými bytosťami zvíťaziť predovšetkým svojím dôvtipom.
Baví vás byť kontroverznou postavou?
Kde ste zase túto hlúposť prečítali? Nie som žiadna kontroverzná postava, žijem pokojne, v pohode, bez stresov a depresií, ako je módne sa dnes prezentovať.
Rád šokujete ľudí otvorenými vyhláseniami o tom, že porotcovanie v Talentmánii ste zobrali len preto, že vám honorár zaň umožnil natočiť Čertovu nevestu?
Ach bože, prečo zase slovo šokujúci? Prečo stále podsúvate bulvárne výrazy? Na tom vôbec nič šokujúce nebolo – TV Nova vyrábala oba programy, teda Talentmániu aj rozprávku naraz. Nám chýbalo zohnať do rozpočtu filmu tri milióny korún, teda vôbec nešlo o žiadny môj honorár. Nakoniec sme sa džentlmensky dohodli, že televízia rozpočet o chýbajúce peniaze dorovná a ja za to prijmem porotcovanie v súťaži. Nič viac.
Aj keď ženy vedia o vašej homosexuálnej orientácii, posielali vám listy a ponúkali sobáš…
Dúfam, že nie ste bulvár, nebudem sa k týmto otázkam vyjadrovať. Nech ľudia posudzujú moju prácu. Moje súkromie je moje súkromie, to dnes nikoho nezaujíma.
Ako to vyzerá s Báthoryčkou, pustíte sa do nakrúcania?
Mám stále nachystaný scenár podľa Joža Nižňanského, tentoraz v televíznej seriálovej podobe. Jeho realizácia závisí len od dostatku peňazí, aby vznikol pekný film a nie chudobná televízna inscenácia.
Vo vašich filmoch hrajú najznámejší a najobsadzovanejší herci, hviezdy ako Karel Gott či Lucie Bílá, ale nebojíte sa obsadiť aj nehercov. Zdá sa vám, že profesionálny herec by také úlohy nezahral – alebo nezobral?
Ale zahral, zahrá všetko, pokiaľ je profesionál. V obsadení pána Gotta či Lucie Bílej nevidím žiadnu prekážku, ľudia ich majú radi a pozrú sa na nich aj v inej úlohe než ako len spevákov. Bolo to, naopak, príjemné spestrenie pre divákov.
Dlho ste sa odmietali angažovať v politike, nakoniec ste mali v roku 2007 kandidovať za ČSSD v senátorských voľbách. Prečo ste zmenili rozhodnutie? Báli ste sa stresu? Čo vás na politike lákalo?
To bolo opäť trochu inak. Herec Slávek Jandák mi ponúkol, či by som nechcel, aj ako nestraník, nastúpiť na uvoľňujúce sa miesto pána Kalbáča v Strakoniciach. Povedal som, že pokiaľ by som mohol ako Troška niečomu prospieť, trebárs sa venovať detským domovom, domovom dôchodcov, prispieť k obnove pamiatok v okrese, azda by som privolil, ale keď som sa pozrel hore a uvedomil si všetku tú hrôzu, čo politika so sebou nesie, odmietol som. Tiež som počúvol svoju pani doktorku, ktorá mi pre choré srdce takú aktivitu zakázala. Stačí, že máte film, povedala, a tým sa to skončilo.
Už od roku 1993 nešoférujete, po Prahe sa presúvate metrom. Prečo?
Vo vedení auta naozaj žiadnu slasť nevidím, radšej sa kochám ako spolujazdec. Po Prahe jazdím metrom a chodím pešo, pretože to je najrýchlejší spôsob. Nemám trpezlivosť posúvať sa po metroch v zápchach, a keď dorazíte na miesto, aj tak nezaparkujete. A ja pešo chodím veľmi rád.
Zdeněk Troška
Český režisér sa narodil 18. mája 1953. Pochádza z juhočeských Hoštíc, ktoré sa objavili v jeho známej trilógii Slunce, seno… Absolvoval stredoškolské štúdiá na Lycée Camot vo francúzskom Dijone a potom filmovú a televíznu réžiu na pražskej FAMU, ktorú skončil roku 1978. Debutoval začiatkom 80. rokov snímkou Bota jménem Melichar. Do diváckeho povedomia sa dostal trilógiou Slunce, seno… Nakrútil historickú drámu Poklad hraběte Chamaré, rozprávku O princezně Jasněnce a létajícím ševci. Od 90. rokov sa zameral hlavne na rozprávky (Princezna ze mlejna, Z pekla štěstí). Historická dráma Andělská tvář v produkcii Jiřího Pomeje u divákov prepadla. Komediálna trilógia Kameňákov patrila k najnavštevovanejším titulom v Česku. Režíroval aj muzikály v divadle Kalich, inscenoval Verdiho operu Don Carlos na scéne pražského Národného divadla.
