Architekt Ján M. Bahna: Ikony hodnotím dosť rozpačito

Nedávno sa skončil na obrazovkách RTVS cyklus o slovenských architektoch Ikony. Krátke filmy mladých filmárov boli skôr navnadením diváka, aby sa zaujímal o našich architektov. Jednotlivé časti usilovali o netradičný prístup, čím však zahmlievali podstatu. O slovenských tvorcoch vie verejnosť tak málo, že skôr by ju zaujímali naozaj dokumenty.

, 07.03.2021 11:00
bahna s Foto: , ,
Podľa architekta Jána M. Bahnu sa snažia developeri stavať čo najväčšie objekty bez architektonických námetov.

Boli sme zvedaví, ako cyklus hodnotia samotní architekti. Opýtali sme sa jedného z účinkujúcich, Jána M. Bahnu, ako seriál hodnotí on. Film o jeho tvorbe mal totiž zo všetkých častí najviac „pozretí“, takmer 50 000, ku ktorým v archíve ešte pribudli ďalšie.

Boli ste spokojný so svojím vystúpením v cykle Ikony?

Bol som celkom spokojný a cítil som sa uvoľnene. Aj som zaspieval, čo režisérke pomohlo uvoľniť sa a rozbehnúť. Mladé tvorkyne mi však do filmu nedali ďalšie zaujímavé diela – aspoň vo fotografiách. To im vyčítam. Cyklus mal vzniknúť pred tridsiatimi rokmi, keď ešte všetky veľké osobnosti žili.

To by bola paráda, ale lepšie neskoro ako nikdy. Ako by ste zhodnotili celý projekt?

Dosť rozpačito. Niektoré príspevky boli dobré, ale boli aj nepodarené a smutné, rôzne improvizované. Veľa záležalo na prístupe mladých tvorcov. Som rád, že to vôbec urobili.

Myslíte si, že slovenskí architekti sú zaujímaví?

Mali by byť zaujímaví, pretože ich tvorba rieši prostredie, v ktorom žijú Slováci. Ja sa stále stretávam s mladými kolegami z môjho bývalého ateliéru. Ešte im aj dohadzujem práce a chodíme spolu na ochutnávky vína k Fedorovi Malíkovi i do Rakúska.

Kto vás zo starších kolegov inšpiroval v mladosti?

Z domácich to bol Dušan Jurkovič a českí modernisti. Moji svetoví obľúbenci boli v šesťdesiatych rokoch nastupujúci revolucionári – rakúsky architekt a dizajnér Hans Hollein s obchodíkom vo Viedni, Angličan Jimmy Stirling s univerzitami, luxemburský architekt Léon Krier či Karel Hubáček z Liberca.

Majú v tvorbe architektov význam aj osobné vlastnosti? Pomáhajú pri presadzovaní avantgardných myšlienok? Mala na to vaša generácia už lepšie podmienky ako generácia pred vami?

Študoval som v šesťdesiatych rokoch. To bolo ešte spoločné štúdium architektov a stavbárov. Až potom v roku 1964 nastúpil Jozef Lacko – Pepo, ktorý bol prvý vedúci Katedry architektonickej tvorby na SVŠT a bol výborný. U neho som končil v roku 1967. Potom som začal študovať na akadémii u profesora Vilhana. V tých rokoch sme už mali – až do ruského vpádu a okupácie v roku 1968 – oveľa lepšie podmienky pre štúdium a aj tvorbu.

Máte veľkú zásluhu na tom, že slovenská architektúra je zmapovaná aj konkrétnejšie. Vaše publikácie o slovenských vilách sú oceňované nielen odborníkmi, ale sú aj populárne. Budete v téme pokračovať?

Nedá sa povedať, že architektúru máme spracovanú. Vily sú mi však osudné. Zrátal som vily, ktoré som kreslil i postavil, ale aj vily len nakreslené sú zaujímavé. Je ich veľa. Teraz, teda v období posledných 10 rokov, spolupracujem s Tomášom Berkom na knihách o bratislavských vilách. Dorábame štvrtú knihu – Vily v Horskom parku a na Kalvárii. Ozvali sa nám aj Nemci z Berlína. Majú zmapovaný celý svet. Len Slovensko im chýba. Nemáme sprievodcov po architektúre ani zo Slovenska, ani z Bratislavy. Takže Slovensko je pre svet terra incognita.

Ste známy aj ako cestovateľ a na cestách si všímate architektúru. Chystáte aj o tom knižku? Čo vás naposledy očarilo?

Môj pohľad na architektúru je široký. Dychtivo som cestoval v šesťdesiatych a potom aj v sedemdesiatych rokoch vďaka devízovým prísľubom, ktoré sme dostali po kolaudácii bánk. Spomínam na Kapské Mesto i Santiago de Chile či Jeffersonovu vilu v USA v Charlotesville. Mám rozpracované tri knihy o mojom rodisku – Pukanci. Je to topografia so zoznamom ulíc, s popisom obyvateľov a významných ľudí. Ďalej zbieram materiál z poviedok od spisovateľov a osobností tohto hontianskeho kraja.

Ktorá krajina je teraz v architektúre najprogresívnejšia? Kam by ste chceli ísť?

Mám niekoľko miest, ktoré by som chcel vidieť, kým žijem. Jedným z nich je Egypt. Videl som nové filmy o najnovších objavoch a o reštaurovaní ich chrámov či sfíng. A ešte je tu Mexiko i Buenos Aires, tešilo by ma zopakovať si grécke ostrovy Santorini i Symi. Večná túžba je Neapolský záliv so Sorrentom a s Vezuvom, Procidou a Amalfi. Na Slovensku sme s rodinou vlani začali poznávať Liptov a Gemer. Tento rok chceme navštíviť Spiš a Tokaj. Ešte by som rád videl zaujímavé evanjelické kostoly. Tri som aj postavil.

Kde sa nachádzame v architektúre my? Sú medzi mladými architektami zaujímavé osobnosti? Kadiaľ by sa mala uberať naša výstavba, aby sme po čase zasa nemuseli len sami seba kritizovať?

Zaujímaví ľudia sa rodia vždy, len nemajú možnosti uplatniť sa v tomto našom marazme. Developeri sa snažia stavať čo najväčšie objekty bez architektonických námetov. Šikovní architekti sa ukážu aj pri menších zadaniach, len k väčším stavbám sa nikdy nedostanú.

Môžeme dať niečo v tomto odvetví svetu?

Architektúra je disciplína, ktorá sa rozvíja hlavne v rozvinutých a kultivovaných krajinách. Preto nečakám, že u nás vznikne niečo mimoriadne v architektúre. Mám prehľad o svete. Každý večer mi chodia na mail architektonické časopisy z USA i Anglicka.

Ste známy ochranca starých moruší. Čo znamená strom pre architekta?

V rodnom kraji bývam v krásnom ľochu vo viniciach nad Pukancom. Tam je asi najviac sladkokyslých moruší na svete – možno do 500 kusov. (Urobili sme aj GPS mapu s morušami.) Neviem to dokázať, pretože som nemohol vycestovať ani do Sýrie a ani do Libanonu, kde tento kultivar moruše čiernej rastie hustejšie. Ešte ho nájdeme v Iráne a Zakaukazsku. Mám mapu egejských gréckych ostrovov, kde je ich v rôznych lokalitách po pár kusoch. Niekoľko ich je aj na Balkáne a na Sicílii, ale takáto koncentrácia ako u nás nie je známa zatiaľ nikde. Chystám sa na egejské ostrovy v lete. Z moruší robíme výborné džemy. Páli sa z nich pálenka morušovica. Je to silné a zvláštne ovocie. Vyznačili sme Morušovú cestu, je to dvojkilometrový okruh vinicami okolo atraktívnych exemplárov. Dokonca máme písomný doklad o 320-ročnej moruši. Zasadil som v Pukanci kultivar zvláštnej americkej červenej moruše a aj sekvoju kráľovskú. V Bratislave žijeme v Horskom parku so synovou rodinou a tromi vnúčencami. Mám zasadenú asi sedemročnú morušu. Pred pár rokmi mi dvanásťročná, tu v záhrade, skapala. Je to náročný strom.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #architekt #Ikony #RTVS