Bolo to zaujímavé a pôsobivé, kým o svojich skúsenostiach hovorili tí, ktorí to všetko prežili. V snímke sú však aj hrané pasáže a miestami boli inscenované tak klišéovito a ilustratívne, až splošťovali hodnotu vypovedaného. Čosi podobné sa dá povedať aj o česko-slovenskom hranom filme Lidice, ktorý má dnes tuzemskú premiéru. Je to konvenčná dráma, ktorá chce vyvolať veľké emócie, ale opozeranými spôsobmi.
Príbeh sa odohráva v 30. a 40. rokoch minulého storočia a tvoria ho dve hlavné línie. Prvá sleduje niekoľko vybratých obyvateľov Lidíc a končí sa vyplienením obce. Druhá sa odohráva vo väzení, kde sa ocitá František Šíma – Lidičan, ktorý nechtiac zabil svojho syna a kým si odpykáva trest, netuší, čo sa deje v jeho dedine a aký osud ju napokon postihol.
Keď sa vráti, všetko je už zničené a jeho blízki sú ktovie kde. Zámienkou na vyplienenie Lidíc sa pritom stal bezvýznamný list mladíka a Nemci domysleli scenár tak, aby mohli zaútočiť. Mužov postrieľali, ženy umierali v koncentrákoch, a deti splynovali. Prežila len hŕstka Lidičanov.
František Šíma je uhrančivý, málovravný, uzavretý chlap, hrdina ako stvorený pre Karla Rodena. A odhliadnuc od toho, že v podobnej polohe sa už Roden viac ráz predviedol, opäť sa mu darí pútať pozornosť. Veľmi dobre sa osvedčil mladý a málo známy Ondřej Novák, ktorý stvárňuje postavu Františkovho syna Karla.
A za zmienku stojí aj úloha lidického žandára Vlčeka (hrá ho Roman Luknár), ktorý sa dá „naverbovať“ esesákmi. Je to tichý služobník, ktorému sa prieči to, čo má robiť, ale nemá veľmi na výber, a tak sa s odporom prispôsobuje. Zaujímavá postava, hoci dlhý čas pôsobí iba tak, ako by odďaľoval svoj (predvídateľný) koniec.
Rozhodnúť, ako nakrútiť hraný film, ktorý by pripomenul udalosti v Lidiciach, isto nebolo ľahké. Je to pietna téma a tvorcovia sa k tomu aj tak postavili. Vytvorili drámu, na ktorej si dali remeselne záležať, príbeh, ktorý má byť silný, emotívny, hoci aj s použitím stereotypných postupov a klišé.
Nie je to prekvapujúce autorské dielo. Preto sa nájdu diváci, v ktorých tento pokus o citové oslovenie zanechá dojem, že nevideli niečo výnimočné, ale uniformné, konvenčné, prispôsobivé, opozerané. Alebo takí, ktorí sa počas premietania „nechali spracovať“ starými známymi ťahmi, no po projekcii účinok rýchlo odznel.
Nie pre samotnú tému filmu. Ale preto, že sa tvorcovia usilujú vtesnávať udalosť, ktorá je dôležitá z hľadiska veľkých aj malých dejín, do vyšúchaných príbehových škatuliek. Ilustrovať ju obrazmi, ktoré sú zárukou chvíľkového dojatia, ale patrili už mnohým filmom.
Hodnotenie autora: 3 z 5 hviezdičiek
