Príbeh o neľudskom masakri, ktorý spáchala nemecká mašinéria na nevinných životoch, keď dala pokojnú obec pri Prahe zrovnať so zemou, vyvraždiť všetkých mužov, ženy poslať do Terezína a deti tajne udusiť plynom, sa stal pre režiséra osobnou výzvou.
Ako si vysvetľujete, že po 69 rokoch, ktoré uplynuli od lidického masakra, ste to práve vy, čo ste ho sfilmovali?
Pred jedenástimi rokmi som sa pri jednom rozhovore stretol s publicistom a spisovateľom Zdeňkom Mahlerom, ktorý vtedy vydal knihu o Lidiciach Nokturno. Prezradil mi, že okolo tejto témy chodil už 50 rokov. A keď napokon napísal knihu, ponúkol ju na sfilmovanie Jiřímu Menzlovi, ktorý to bez hotového scenára odmietol. A tak sa Mahler opýtal mňa, či by som neskúsil takýto scenár vytvoriť. Zastrihal som síce ušami, knihu som si prečítal a veľa som o tom premýšľal, ale po niekoľkých mesiacoch som zistil, že mi to nejde.
Napokon to urobil Zdeněk Mahler sám…
Áno, je autorom námetu aj scenára filmu, ale keď som sa po rokoch opäť nečakane dotkol tejto jeho témy, bol som presvedčený, že to nie je náhoda.
Akoby ste cúvali v čase – začali ste filmom Báječná léta pod psa, ktorý hovorí o tom, ako poznačil ľudí rok 1968, potom ste nakrútili Kúsok neba o období politických procesov 50. rokov a teraz je to rok 1942. Prečo sa usilujete realisticky dokumentovať históriu hranými filmami?
Tieto témy sú pamäťou národa, základom národnej identity. Sú to momenty, keď sa národný charakter vytvára a pre dnešných mladých ľudí sú veľmi zaujímavé. Majú príležitosť celú udalosť pochopiť a naplno prežiť, pretože filmový príbeh je pre nich prístupný. Usilovali sme sa, aby to bolo pravdivé, ale súčasne, aby film diváka vtiahol do emócií, pocitov jednotlivcov a nie len do historických faktov.
Aké sú reakcie mladých divákov?
Sú veľmi dojemné, mám o tom celý rad dôkazov – chodia nám maily od učiteliek, ktoré opisujú zážitky s deťmi, s ktorými si išli film pozrieť do kina. Píšu o tom dokonca slohové úlohy. V jednej sa napríklad opisuje, ako staršie deti odchádzali z premietania, keď sa dievčatá držali za ruky a mlčky kráčali až domov. A niektorí 20– až 25-roční po tom, čo videli film, vycestovali sa pozrieť do Lidíc, ako to tam vyzerá dnes… Za iných okolností by im to asi nikdy nezišlo na um. Reakcie sú lepšie, ako som si ich vôbec vedel predstaviť.
Čím si vysvetľujete, že v posledných rokoch sa česká kinematografia stále vracia k 2. svetovej vojne?
Neviem povedať za iných, ale ja sa cítim na túto tému pripravený. Tragická poloha dejín sa ma dotýka osobne, môjho starého otca popravili v čase heydrichiády, dva týždne po Lidiciach, pretože sa zachoval ako vlastenec. Nakrútiť Lidice som vnímal ako svoju rodinnú povinnosť. A keď moja mama v roku 1942 takto tragicky prišla o svojho otca, mám i ja určitú vnímavosť k tomu, keď sa človek ocitne v mlynských kameňoch dejín.
Kamera Antonia Riestru hercov miluje. Azda aj vďaka tomu Roman Luknár v niektorých scénach presvedčil viac ako hlavný hrdina. Ako vnímal príbeh Lidíc mexický kameraman?
Znalosť historického kontextu a pomerov sa dá vnímať ako výhoda, ale ukazuje sa, že niekedy aj ich neznalosť. Antonio Riestra nebol zaťažený žiadnymi predsudkami. Scenár naňho pôsobil ako príbeh z inej kultúry, ktorý sa ho však hlboko dotkol. Nakrútil to teda inak, ako by to urobil Čech.
Vo filme ukazujete, ako Heydrich virtuózne hrá na husliach pred obecenstvom robotníkov, medzi ktorými sú aj muži z Lidíc. Je to podľa skutočnej udalosti?
Heydrich naozaj odohral niekoľko koncertov, na ktorých si chcel populisticky získať domáce obyvateľstvo. Išlo mu hlavne o priemysel a robotníkov. Vedel, že vojenské úspechy závisia od rýchlej výroby. A je historická pravda, že pár koncertov odohral na Pražskom hrade, že jeho otec bol skladateľ a že on sám skomponoval niekoľko skladieb.
Je pravdivý aj detail, keď manželka dôstojníka, čo velil masakru, vozí svoje dieťa v kočíku, ktorý patril rodine z vypálených Lidíc?
Veliteľ masakra osobne konfiškoval veci Lidičanov a jeho manželku videli očití svedkovia s týmto kočíkom, ako vozí svoje dieťa, v Kladne.
Ako si vysvetľujete, že Nemci „ušetrili“ ženy, hoci deti zadusili plynom?
Ešte dlho po vojne lidické ženy verili, že ich deti v roku 1942 odviezli do Nemecka a že ich ešte nájdu. Až neskôr sa zistilo, že o osude malých detí, ktoré z Lidíc vyviezli na nejaké zberné miesto a nechali ich samy bez akejkoľvek pomoci, rozhodol stručný prípis. V ňom stálo, že na tieto deti netreba brať nejaké ohľady. Historik, ktorý ho objavil, vysvetľuje, že išlo o akúsi šifru – aby boli deti tajne zlikvidované.
Dnes sú diváci zaplavení informáciami o vojnových katastrofách, masových vraždách, hlade… Nemáte pocit, že v tejto situácii hrôza lidického masakra sa už nedá priblížiť v celej hĺbke?
Vždy rozhodne, akým spôsobom sa o tom hovorí. Naši diváci neodchádzajú hneď, ako sa film skončí, ale čakajú do konca titulkov a správajú sa veľmi pokorne a ticho. Neostávajú ľahostajní.
