Hřebejk: Ľahšie sa mi hovorí o Pelíškoch ako o Nevinnosti

Do slovenských kín sa dostal film Nevinnosť, ktorý ukazuje ťaživé rodinné tajomstvá, rozpad istôt, dolámané vzťahy, pretvárku, nešťastnú a krutú lásku. Takúto drámu nakrútil režisér Jan Hřebejk, ktorý stojí za jednou z najpopulárnejších českých komédií Pelíšky (1999). Nevinnosť je jeho jedenástym hraným filmom pre kiná a desiatym, na ktorom spolupracoval so scenáristom Petrom Jarchovským. Asi aj preto v rozhovore nepoužíva spojenie "moje filmy", ale "naše filmy".

20.09.2011 09:00
Jan Hřebejk Foto:
Jan Hřebejk
debata

Keď sa pozriete na svoj najnovší film Nevinnosť a zároveň na tie predchádzajúce, máte dojem, že pokračujete v nejakej téme?
To sa mi ťažko posudzuje. Ale tuším už ktosi povedal, že filmy odrážajú metabolizmus tvorcov. Myslím si, že v centre našich podarenejších filmov stál vždy nejaký paradox. Zároveň sme sa usilovali o nejaký prekvapujúci obrat a snažili sa experimentovať so žánrovými alebo rytmickými prvkami. Už od Pelíškov. Prvá hodina Pelíškov je čistá komédia, ktorá sa odohráva počas dvoch dní. Druhá hodina má tiež svoje komediálne vrcholy, ale sú tam aj tragické udalosti (smrť matky, okupácia) a odohráva sa počas trištvrte roka. V Kawasakiho růži sa zase až okolo 38. minúty ukáže, o čo vo filme vlastne ide. Je rozdelený na tretiny a každá je rozprávaná iným štýlom. S týmito formálnymi prvkami sa však snažím pracovať tak, aby podčiarkovali rozprávanie.

Hovoríte o vašich podarenejších filmoch. Rozdeľujete svoje filmy na tie viac a menej kvalitné?
Nie. Je to tak, že máme filmy ambicióznejšie, ako sú Musíme si pomáhat alebo Kawasakiho růže, a potom filmy so skromnejšími ambíciami – ako U mě dobrý či Medvídek. To však neznamená, že tie druhé považujem za „blbejšie“.

Keď sa s odstupom času pozriete na vašu komédiu Pelíšky, ktorá si získala obrovskú popularitu, urobili by ste ju teraz inak? Položili by ste dôraz na iné postavy a motívy, zvolili by ste odlišný tón rozprávania?
Určite nie. V Pelíškoch boli dobré komediálne situácie a dialógy, pracovali sme s bohatým materiálom. Vychádzali sme zo spomienok Petra Šabacha aj Petra Jarchovského. A myslím si, že žáner sme zvolili dobre. Kvalita filmu nespočíva len v tom, koľko má skvelých momentov, ale aj koľko má chýb. V Pelíškoch podľa mňa skoro žiadne nie sú.

Takže pre vás Pelíšky stále fungujú?
Nevidím tam nič, čo by som chcel prerobiť. Ale s odstupom času chápem, prečo ten film niekomu nekonvenuje. Pre ľudí, ktorí v roku 1968 doplatili na svoju angažovanosť, môže byť ten náš obraz doby skresľujúci. Vlečie sa to s nami od Šakalích let a ja to považujem za nepochopenie. Bol by som práveže rád, keby sa nám darilo nakrúcať filmy, ktorým nechýba vážnosť a zároveň je v nich humor. Tak ako vo filme Musíme si pomáhat, kde sa nám to asi najlepšie podarilo. Alebo ako to je v snímkach Miloša Formana či Jiřího Menzela…

V ktorých?
Trebárs v Hoří má panenko alebo v Ostro sledovaných vlakoch. Aj v Obchode na korze, ktorý, samozrejme, nie je žiadna komédia, ale sú tam neuveriteľne groteskné situácie. Ja ho považujem za najlepší československý film. A práve toto je poloha, ktorá mi je najvlastnejšia. Nepovažujem za cnosť, že v Nevinnosti humor nie je. Vynútila si však ťaživosť adekvátnu zvolenej téme.

Hovoríte o ťaživosti, ktorá je v Nevinnosti oveľa väčšia ako vo vašich starších filmoch. Bola už aj v Kawasakiho růži z roku 2009. Je to teda nejaký programový obrat vo vašej tvorbe?
Na Nevinnosti sme s Petrom Jarchovským začali pracovať už pred Medvídkom. Potom sme na želanie producenta Ondřeja Trojana urobili ďalší šabachovský film U mě dobrý, ktorý trochu sklamal naše očakávania – hrali sme viac na istotu, ale film nepriniesol také komerčné výsledky ako Pelíšky či Pupendo. Následne som nakrútil Nestydu, so scenáristom Michalom Vieweghom a novým producentom Rudolfom Biermannom. No a medzitým tam boli scenáre Kawasakiho růže a Nevinnosti. Keď sme nakrútili prvý z nich, a to v skromných podmienkach, dostal sa napokon na berlínsky festival. Takže zavládol optimizmus, že môžeme robiť aj takéto snímky. Hoci na ne nechodí toľko divákov ako na komédie.

Zmenilo sa po Kawasakiho růži vaše publikum?
Do kina chodia tínedžeri, ktorí si aj dva-tri razy pozrú film, ktorý im hovorí z duše – ako Snowborďáci. Alebo sa zdvihnú tí, čo do kina nechodia. Urobia to vtedy, keď ide o žáner, ktorý tu nie je na najvyššej úrovni, ale ovládal ho Zdeněk Svěrák, prípadne Jan Svěrák. Ešte aj Marie Poledňáková vedela vybudiť ľudí, ktorí do kina obyčajne nechodia. Príbeh Kawasakiho růže sa človeku môže páčiť, ale keď o ňom referuje známym, tak mu povedia, že to znie depresívne. Návštevnosť 150-tisíc divákov na psychologický film nie je slabý výsledok. Ale na to, aby sa tvorcom niečo vrátilo, musí prísť 300-, 400-tisíc divákov. Ak nejde o vysokorozpočtový projekt. Ja som sa počínajúc Pelíškami snažil o taký typ nezávislosti, že nebudem nakrúcať drahé filmy a budeme robiť to, čo nás v danej chvíli autorsky priťahuje. A robiť autorské filmy prakticky každý rok s tým, že všetky budú zásadné, to sa nedá. Woody Allen je oveľa lepší tvorca a popri filmoch Manhattan či Annie Hall má aj také, ktoré sú „iba“ pre potešenie. Že už sa opakuje? Kto z výnimočných tvorcov sa neopakuje? Radšej nech sa opakuje Allen ako niekto, kto nakrúca hlúposti.

Aby však Allen stále a veľa nakrúcal, musí mať aj chuť, nápady, energiu… Ako ste na tom vy?
Nič iné ako filmy nerobím a tie naše nie sú také výrobne náročné, aby si vyžadovali veľké cestovanie, študovanie podkladových materiálov a tak ďalej. No pri veľkej frekvencii našich filmov je to ťažké pre producentov a distribútorov ohľadom propagácie. Keď máte jeden film za päť rokov, je to vzácne. My robíme viac a ľudia si už môžu hovoriť, že tento rok Hřebejka vynecháme. Nehľadiac na to, že časť publika chce stále to isté. A druhá časť by na Hřebejkov film išla už len vtedy, keby to bolo iné. Keď tam hrá zase Geislerová, nepôjdu.

Ako sa k tomu staviate?
Hovorím si, že mám vyše štyridsať a nemôžem sa riadiť nejakými anonymnými príspevkami v internetových diskusiách. Ani potľapkávaním po pleci. Film vždy preverí iba čas. Po rokoch môže fungovať aj komédia, ktorú v čase jej vzniku intelektuálne publikum podceňovalo. Alebo môžem objavovať chyby vo filme, o ktorom som si myslel, že sa mi podaril. K reflexii svojich filmov sa dostávam až s odstupom, preto sa mi o Pelíškoch hovorí jednoduchšie ako o Nevinnosti.

Nepozeráte sa spätne predovšetkým na to, čo ste v tých filmoch chceli povedať a či to napriek prípadným chybám stálo a stojí za to?
Áno, ale v tom máte niekedy väčšiu a niekedy menšiu ambíciu. To neznamená, že by som si znižoval latku, veď nakrútiť jednoduchú komédiu je tiež ťažké. Niekedy som robil film s tým, že som bol presvedčený o mimoriadnosti textu – asi najviac to platí pre Musíme si pomáhat, ale aj pre film Kawasakiho růže. Potom sú snímky, kde som chcel skôr vytvoriť nejakú atmosféru – ako U mě dobrý. Alebo som sa pokúšal hrať so žánrami – ako v Kráske v nesnázích, kde sme chceli skrížiť žáner sociálnej drámy s červenou knižnicou. Zaujímalo ma, do akej miery sa to dá.

Lubor Dohnal vás označil za režiséra európskeho formátu, akurát s tým, že sa vám ešte nepodarilo urobiť film, ktorým by ste získali medzinárodný rozmer…
Nestal som sa takým európskym tvorcom, na ktorého filmy sa čaká. Nedosiahol som pozíciu Pedra Almodóvara, Nikitu Michalkova, Akiho Kaurismäkiho, Larsa von Triera či Toma Tykwera. Tvorba týchto ľudí je však v istých ohľadoch radikálna, kým v českej kinematografii také čosi nemá tradíciu, s výnimkou Jana Švankmajera a čiastočne Jana Němca. Moje filmy sa však do zahraničia dostávajú často. Musíme si pomáhať uvádzali v 42 krajinách sveta. Mal som štyri filmy v americkej distribúcii. To je len malý príklad. Z mojich generačných spolupútnikov bol v tomto smere úspešnejší už len Jan Svěrák.

Nemali ste ambíciu nakrúcať v zahraničných produkciách?
To, čo robím, je dosť závislé od mentálneho prostredia. Nemalo by veľkú logiku, keby som nakrútil film napríklad v talianskej produkcii. A europudingové filmy väčšinou nedopadnú dobre. Nemyslím si však, že nakrúcame provinčné filmy, také by sa nedali premietať v zahraničí. Teraz sme dokonca s pánom Biermannom kúpili práva na knihu Sklenená izba, ktorú napísal Simon Mawer a inšpiroval sa osudom rodiny, ktorá v Brne postavila vilu Tugendhat. Odohráva sa vo veľkom časovom rozmedzí, rôzne po svete, takže toto bude musieť byť medzinárodná koprodukcia, aby to vôbec vzniklo.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba