V Terapii majú reakcie herca veľkú váhu. Kontrolovali ste svoj prejav po každej nakrútenej epizóde?
Nechodil som si pozerať každý kúsok, ktorý sme nakrútili. Nevyžadoval som si to. Časom mi však požičali niekoľko hrubo zostrihaných dielov, aby som mal nejakú spätnú väzbu a predstavu, ako to vlastne pôsobí. Videl som tak asi dvanásť častí.
Seriál nakrúcali traja režiséri – Petr Zelenka, Marek Najbrt a Jaroslav Fuit. Bolo cítiť ich striedanie na pľaci? Ktorý z nich vám svojou pracovnou metódou najviac vyhovoval?
Každý z nich mal iný prístup, hoci vo výsledku to príliš nie je cítiť. Najviac mi sedela spolupráca s Petrom Zelenkom, ktorému som asi najviac veril a o projekte mal najväčší prehľad. Bolo to dané aj tým, že bol jeho vedúcou osobnosťou.
Rozoberali ste s režisérom pred každou časťou problém, ktorý máte riešiť v rámci príbehu?
Vždy sme sa bavili o konkrétnej epizóde. Ale ja som hneď na začiatku potreboval mať jasno v tom, ako moja postava psychoterapeuta myslí. Sám by som sa ľudí pýtal oveľa jednoduchšie ako Marek Pošta. Lenže ja nie som psychoterapeut. Ten má svoje pravidlá, podľa ktorých postupuje. A niektoré veci by nemal nikdy urobiť.
To myslenie postavy ste hľadali sám?
K tomu som musel prísť sám, potreboval som to pochopiť. Ale bavil som sa o tom aj s tvorcami, najviac s Petrom Zelenkom.
V čom podľa vás Terapie vyniká v kontexte českej seriálovej tvorby?
Myslím si, že takmer vo všetkom. Terapie je veľmi dobre napísaná. Má zvláštny tvar, ktorý si vyžaduje sústredenosť a treba pri tom premýšľať. Páči sa mi, ako je nakrútená. Herecké obsadenie úloh je kompaktné, zišli sa tu kvalitní ľudia. Ten seriál pritom nie je nudný, naopak, je napínavý. Treba vidieť zopár epizód, aby do toho človek prenikol. Divák, ktorý chce vidieť niečo „akčnejšie“, možno stratí trpezlivosť, ale ak postavy v Terapii sedia a rozprávajú sa, neznamená to, že sa tam nič nedeje.
