Krajina nomádov: Tí, ktorí odišli

"Lezieme kapitalizmu do chomúta. Celý život pracujeme a keď sme napokon vypudení ako nepotrební, sme odrazu stratení. Sociálny systém sa o nás nepostará, pretože sme nedodržiavali všetky striktné praktiky. Preto sa spájame a žijeme ako nomádi.” Tak zhrnul americkú realitu Bob, guru novodobých kočovníkov, vo filme Krajina nomádov nominovanom na Oscara pre najlepší za rok 2020.

, 19.03.2021 12:00
Frances McDormandová vo filme Nomadland... Foto: TASR/AP
Taliansko Benátky MFF cena hlavná Nomadland Frances McDormandová vo filme Nomadland (Krajina nomádov) od režisérky Chloé Zhao.

V úvode príbehu sa k nomádom pridáva ústredná postava, šesťdesiatnička Fren, v prevtelení ikonickej Frances McDormand. Film Krajina nomádov je trúchlivou piesňou o neschopnosti usadiť sa a vychádza z autentickej reality súčasnej západnej Ameriky, zaznamenanej v knihe autorky Jessiky Bruder.

Vlaňajšieho víťaza hlavnej ceny benátskeho festivalu a držiteľa Zlatého glóbusu napísala a zrežírovala filmárka čínskeho pôvodu Chloé Zhao. Zhao je šiestou ženou v dejinách Oscarov nominovanou za réžiu a prvou autorkou inej farby pleti. Zatiaľ získala za réžiu Oscara len filmárka Kathryn Bigelow.

Nežijem, aby som pracoval

Krajina nomádov spĺňa viacero predpokladov stať sa úspešnou "oscarovkou”. Je to spoločensky angažovaný, hoci latentným zaujatím kritického postoja plachý film.

Mapuje prehliadanú skupinu amerického obyvateľstva a aj napriek ťaživej téme apelujúcej na sociálnu nedostatočnosť systému, ktorý vyháňa staršiu generáciu obyvateľov na cesty, má prívetivý mód. Momentálne sa dá vidieť na streamovacej platforme Hulu.

Jedným z motívov filmu je štúdia prostredia kolektívu ľudí cestujúcich za sezónnymi prácami. Zriekajú sa statického domova, nie sú však bezdomovcami. Karavany obývajú prevažne osamotení, no parkoviská, na ktorých sa spolu stretávajú, sú svojskou alternatívou hipisáckej rodiny.

Krajina nomádov je o nevôli začleniť sa do štandardne fungujúceho kolobehu väčšiny. Zdôrazňuje odmietnutie patriť kapitalizmu, podliehať mu ako živá komodita trhu. Ani nomádi však nie sú oslobodení, vo filme pracujú viac než dosť. No odkazujú, že kariéra, hmotné statky, kotvenie na plytčine či tradičné rodinné väzby nie sú pre ich fungovanie prioritou.

Hodnoty nachádzajú v súdržnosti, pochopení, empatii, zdieľaní príbehov a, samozrejme, v prírode a pohybe. Krajina nomádov nie je prudko odmietavá voči západnému fungovaniu spoločnosti, aj napriek tomu je Zhaovej postoj evidentný.

Na základe odlišnosti hlavnej hrdinky a jej kumpánov, ktorých na ceste stretáva, totiž zviditeľňuje práve normativitu utláčanej väčšiny. Láskavo, no predsa spochybňuje schémy "správneho” žitia, ako niečoho, s čím sa môžeme aj nestotožniť a ísť si po svojom.

Fren sa navyše na svojich cestách stretáva s pochopením, prežíva príjemné epizódy, v čom spočíva optimizmus divácky ústretového filmu.

Fren je aj nie je človek milión

Vnútorným konfliktom filmu je Frenina dobrovoľná samota. Pramení z hrdinky a zviditeľňujú ju drobné epizódy. Dramaturgia je matematicky presná a estetika zamilovaná do podmanivej americkej prírody.

Keď sa však bavíme o údernej umeleckej kritike americkej reality, naskočí mi v reminiscencii nenápadný, no silný, festivalový titul Lillian Rakúšana Andreasa Horvatha. Príbeh o ilegálnej imigrantke z Ruska, ktorá kráča naprieč Amerikou v domnení, že sa vráti do svojej krajiny po vlastných.

Oproti Horvathovej mĺkvej sociálnej kritike inšpirovanej tiež reálnym osudom je Krajina nomádov len ďalším, kritikmi a cenami nadhodnoteným filmom. Ako priliehavá americká rozprávka však vo všetkých smeroch obstojí. Chutí totiž ako čerstvý trojuholník pizze, na ktorom je všetko, čo má divák rád.

Fren žije v karavane na úkor vlastného pohodlia, pretože je to pre ňu jediná a zároveň najprirodzenejšia zo všetkých možností, ako uskutočňovať svoju osobnú slobodu. To považujem za ideové ťažisko Zhaovej filmu.

Neschopnosť usadiť sa a žiť ako ostatní. Existenčnou nevyhnutnosťou je pre ňu premenlivosť života "na ulici”. Nové prostredia spoznáva ako upratovačka v národnom parku či čašníčka, sloboda, ako dobre vieme, vonkoncom nie je zadarmo.

Krajina nomádov je romantika ako hrom, no Frances McDormandová, ktorej prejav filmu dominuje, dáva všetkému pravú mieru. A charizmu.

Chloé Zhao si cestu k interpretácii a nasvecovaniu problematiky zjednodušuje, čo však v tomto prípade neprekáža. Práve naopak, hovoriť k veci, vzdať sa pátosu, maniery, veľkolepých slov a nespadnúť pri tom do blata banality, je znakom zručnej rozprávačky.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #recenzia #Krajina Nomádov #filmová recenzia #film #Chloé Zhao