Keď spolu nakrúcali Český mír (2010), bolo to už pokojnejšie. Hoci v ňom ukazujú zvady iných, ktoré vyvolal plán umiestniť v Česku americký protiraketový radar. Dokument vstúpi na budúci štvrtok do slovenských filmových klubov. A od tohto štvrtka tam začali premietať titul Vše pro dobro světa a Nošovic, ktorý pojednáva o peripetiách okolo obrovskej továrne postavenej pri malej obci Nošovice. Nakrúcal Vít Klusák, Remunda film spoluprodukoval.
Vo filme Český sen sa ľudia radostne hrnuli do vášho falošného supermarketu. Zmenilo sa odvtedy niečo na tom, ako sa ľudia stavajú k reklame a ku konzumu?
Klusák: Do príbehu nakupovania a sebauspokojovania sa peniazmi vstúpila svetová finančná kríza. Ľudia majú obavu vybaviť si hypotéku, nechodia na zahraničné dovolenky, sú neistejší a v tomto ohľade poľavila shoppingománia.
Remunda: Posledné správy hovoria o protestoch na Wall Streete a v centrách svetových veľkomiest. Dôvera v trhové hospodárstvo bez prívlastkov u mnohých klesá a nikto nevie, čo bude ďalej.
A sú už ľudia kritickejší k reklamným ťahom, držia si ich viac od tela?
Klusák: Keď sa budú deti v školách učiť, ako sú médiá nastavené a ako pracujú, tak si možno budúci diváci vytvoria odstup. Teraz je situácia taká, že ľudia na seba nechávajú čoraz menej pôsobiť prúd nadväzujúcich televíznych programov. Skôr si na internete vyhľadajú to, čo ich zaujíma. Preto klasické reklamné kanály strácajú na sile a reklamy kladú dôraz na zvuk. Aby sa ľuďom zapísali do podvedomia aspoň zvukom, keď sa na ne nepozerajú. V budúcnosti však bude reklama oveľa adresnejšia. Človek vstúpi do obchodu, ten si na základe čipu zistí, kto ste, v databáze si nájde, čo už ste tam pokupovali, a potom vás obklopí vecami, ktoré by vás mohli zaujať.
Ako sa ľudia stavajú k tomu, keď ich chcú o svojej pravde presvedčiť politici a využívajú na to populárne osobnosti, ako to bolo aj vo filme Český mír?
Remunda: Tá situácia bola plná hystérie. Na strane zástancov aj odporcov radaru. Vláda postavila situáciu tak, že potrebujeme mať jedného silného partnera. Argumentovala našou komunistickou minulosťou, strachom z takzvaných darebáckych štátov, a nielen z nich. V atmosfére strachu sa s ľuďmi lepšie manipuluje. Vrátim sa k Českému snu. Michael Moore sa o ňom rád baví s ľuďmi a tí mu hovoria, že je to film o krajine kdesi ďaleko v Európe, ktorá bola dlho v komunizme a teraz sú tam obyvatelia celí preč zo supermarketov a reklamy. Ale Moore v tom vidí Američanov. Tie naivné české odpovede a spokojné tváre podľa neho patria Američanom spred päťdesiatich rokov. Dnes už je tam situácia iná.
Klusák: Ja si myslím, že situácia je stále všade rovnaká. Človek nedokáže vyzrieť na mediálnu masáž, neprekukne ich triky. Nie tak dávno spravila IKEA v Británii akciu, že ponúkala pohovku za 40 libier a ľudia sa išli zblázniť, až sa pobili. Dokonca nám volali z BBC a pýtali sa na náš názor. Vraj sme odborníci. Takže reklama útočí na nízke pudy a súvisí s princípom slasti. Navyše prezentuje život, svet, rodinu, prácu v tej najvyžehlenejšej podobe.
Remunda: Ale keď sa ten naleštený svet prestane predávať, určite siahne aj po tom drsnom.
Klusák: Ono sa to už deje. Zaujímavé je, že biznis spracuje aj to, čo je alternatíva alebo čo ide proti mainstreamu. Existujú obchody v luxusných centrách, ktoré sú dizajnované ako industriálny, špinavý priestor s odkrytými potrubiami a počmáranými stenami. Hrá sa to na kultúru ľudí, ktorí si čmárali po vagónoch metra a snažili sa tým revoltovať. Biznis to už pohltil a dnes v reklamách znie aj hip-hop.
Keď ste spomínali slávneho amerického dokumentaristu Michaela Moora, ako sa vlastne váš Český sen k nemu dostal?
Remunda: Michael Moore organizoval prvý ročník Travers City Film Festival a hľadal filmy. Zrejme sa cez nejakých svojich rešeršistov dozvedel o Českom sne a jeho asistent zavolal do Londýna našej zástupkyni Irene Taskovski. Že chcú náš film. Ona hovorila: Prepáčte, nie som si istá, že taký festival poznám a bojím sa, že je to nejaký marketingový ťah, ak teda naozaj chcete Český sen, nech mi zavolá Michael Moore. V priebehu hodiny volal. Český sen na jeho festivale aj vyhral a Moore ho zaradil do desiatky filmov, ktoré ho za posledných desať rokov najviac zaujali. Poslali sme mu aj Český mír a sme s ním v latentnom kontakte ohľadom projektu Michael Moore Presents. Rád by združil sieť 600 kín po celých USA a robil v nich dokumentárne pondelky.
Vo filme Český mír sa ľudia vyjadrujú smerom k vláde a v tomto ohľade sú aj kritickí, ale v dokumente Vše pro dobro světa a Nošovic zase vidno, že nechcú kritizovať to, čo by ich bytostne ohrozovalo. Ako napríklad svojich zamestnávateľov. Vnímali ste to?
Klusák: Ľudia pochopili, a asi sa im aj uľavilo, že k politike sa už vyjadrovať môžu. Sú však oveľa opatrnejší v otázkach, ktoré sa priamo dotýkajú ich živobytia. V tomto smere sa akoby neemancipovali. Nošovice sú malá obec na severe Moravy, kde je problém zohnať prácu. No a sme späť pri strachu. Ľuďmi hýbe strach a dokonca si myslím, že automobilka Hyundai zámerne umiestnila svoju továreň do takého chudobného kraja.
Remunda: Vo filme o Nošoviciach som najprv videl ľudí, ktorí mali zmiešané pocity z toho, že im ktosi na ich poliach stavia obrovskú fabriku. Potom ich však pozvali do továrne, obliekli ich do reflexných viest a zaobchádzali s nimi ako s malými deťmi. A ľudia si odrazu začali pochvaľovať. To ma šokovalo. Akoby s plachou odovzdanosťou a úsmevmi v tvárach prijímali to, čo im osud prináša. Až som si nakoniec povedal: Dobre im tak. Dobre nám tak, že sme mali šialený komunizmus, teraz zase exploatačný kapitalizmus a stále sa nevieme prebrať. Uvedomiť si, na čom sme, je možno nad ľudské sily, ale treba sa o to aspoň pokúsiť.
Ľudia teda neveria, že by sa dalo niečo zmeniť zdola?
Klusák: Neveria tomu, že by mohli mať na niečo vplyv. A keď sa s takým niečím ešte nestretli, tak sa ani nepokúšajú nič ovplyvniť, a potom nie sú žiadne výsledky. Privádzajú ma k zúrivosti názory – nepôjdem na voľby, lebo môj hlas beztak nič nerozhodne. Množstvo ľudí na účasť vo veciach verejných rezignuje. Môžeme sa teraz baviť o tom, či je to dedičstvo komunizmu, alebo je to výdobytok individualistického kapitalizmu – systému, ktorý každého zavrel do vlastnej domácnosti s televízormi. Chlapi v Nošoviciach mi hovorili, že predtým sa v krčme stretávali, nadávali na boľševika, spievali, spoločne debatovali, pomáhali si. A dnes je tam pusto a ticho. Každý je vo svojej ulite. Moja bývalá priateľka kedysi výstižne poznamenala, že v minulosti bola železná opona okolo celej krajiny a dnes si ju každý postavil okolo svojho domu.
Remunda: Nevoliť však môže byť aj výraz skepsy. Vyjadrenie postoja, že to, čo nás obklopuje, nie je skutočná demokracia.
Klusák: Verím tomu, že ľudia strácajú dôveru. No rezignácia nie je cesta.
Vo filme Český mír odmietajú obyvatelia radar vo svojom okolí, kým obyvatelia Nošovíc sa napokon s továrňami akoby zmierili. Prečo také odlišné postoje?
Klusák: Tam je zásadný rozdiel. V Nošoviciach bola veľká skupina ľudí, ktorí za obetovanie svojho poľa získali peniaze. Kraj prisľúbil každému číslu popisnému, ktoré bude súhlasiť s výstavbou, 100-tisíc na ruku. To bol vlastne korupčný ťah z pozície štátu. V obci Trokavec by z radaru priamo nikto nič nemal, hoci im sľubovali nové cesty či rozvoj obchodu. Ľudia však videli najmä problémy – bezpečnostné opatrenia, uzavretý les, zvýšená doprava.
Remunda: Americká armáda navyše nemá dobrú povesť a Trokavec ešte k tomu nemá dobrú skúsenosť s vojenským územím. Striedali sa tam armády, zabral ho už Hitler a potom tam boli aj Rusi.
Klusák: A les, v ktorom sa striedali armády, sa stal ďalšou postavou filmu. Človek si pri návšteve sovietskej základne, kde sú ešte poklopy či koľajnice, všimol, ako ten les pomaly prerastá betónové stavby armády. Pomalá, tichá, nenápadná rezistencia prírody je oveľa silnejšia ako všetci generáli, ktorí sa tam vystriedali.
Považovali ste teda odpor ľudí z Trokavca za odôvodnený?
Klusák: V jednom momente boli oba krajné postoje veľmi hysterické. Čím ľudia menej vedia, tým silovejšie vystupujú. A postupne som si začal všímať, že agresívnejšia a menej racionálna je tá strana za postavenie radaru. Pretože tá protiradarová si pozývala rôznych zbrojných expertov z Ameriky, ako je napríklad Theodore Postol. Tí, čo bojovali za radar, stále hrozili Ruskom a ich argumenty boli dosť vágne.
Remunda: Toto je podľa mňa nebezpečenstvo českej pozície – po tom, čo sme zažili totalitný systém, máme problém zaujať kritický postoj k systému slobody. V Amerike alebo Británii vedia ľudia hľadať chybu vo vlastných štruktúrach. U nás je to tak, že sa prosto máme združiť so Západom, lebo je to vždy lepšie ako Východ. Východ je hrozba, preto poďme prijať skvelú ponuku Bushovej administratívy a neriešme detaily. Pre mňa taký postoj znamená zotrvávanie v totalitnom myslení.
Klusák: V Česku sa kritika trhového hospodárstva, kapitalizmu a našej podoby demokracie považuje za rúhačstvo. Pri nakrúcaní Českého míru som napríklad počul, že radšej byť s vrahom Bushom ako s vrahom Putinom. Ale prečo by sme mali stáť oboma nohami na jednej strane? Prečo by sme nemohli ísť nejakou vlastnou cestou? Ťažko budeme veľmoci inšpirovať naším priemyslom alebo ekonomikou. Skôr by sa to mohlo podariť myšlienkami.
