Vo filme Nevinnost hráte rozpornú postavu doktora obvineného zo zneužívania maloletej pacientky. Ako ste túto rolu poňali?
Scenár sa do veľkej miery dorábal v priebehu filmu. S režisérom Hřebejkom sme sa dohodli, ako budeme moju postavu tvarovať – či na nej uviazne tieň podozrenia alebo ju, naopak, obhájime a ona sa proti obvineniu úplne vymedzí. Nechceli sme, aby bola schematická. Filmový doktor Vrána mal byť z mäsa a krvi a mať aj ľudský rozmer. Pokúsili sme sa vysvetliť a motivovať všetky jeho skutky tak, aby mali emocionálny a psychologický základ. Nakoniec sme sa zhodli, že nakrútime vždy jednu kontroverznejšiu verziu a druhú viac obhajujúcu.
Ktorá verzia vo filme nakoniec prevládla?
Ťažko povedať. Niektorí diváci, s ktorými som sa rozprával, vôbec nepripustili, že by hrdina s tým mladým dievčaťom niečo mal. Na iných to však pôsobilo presne opačne. Dojmy boli veľmi individuálne a myslím, že práve o vyvolanie tohto nejednoznačného pocitu išlo.
V reálnom živote sa vraj považujete za lepšieho otca ako partnera, je to tak?
To je jednoducho realita. Deti prijímajú veci tak, ako sú. Chcú len lásku a zázemie a pre mňa je to asi prirodzenejšie ako s dospelými ľuďmi. Partneri totiž mávajú očakávania, ktoré môžu byť veľmi nebezpečné, pretože týmto predstavám sa niekedy nie je jednoduché priblížiť. A ako hovorí jedna moja kamarátka – ak chcete dokonalého muža, požičajte si dobrý film.
V seriáli o dedinských futbalistoch Okresní přebor ste predviedli vypracovanú postavu. Zakladáte si na svojej fyzickej kondícii?
Nezakladám, veď ani teraz som asi 50 dní necvičil, pretože nakrúcam. Bol som však dvadsať rokov vrcholovým športovcom. Ak som chcel dosahovať lepšie výkony, musel som pracovať aj na kondičke. Takže to bol prostriedok, nie cieľ. Ale je pravda, že čas venovaný športu je na mojom tele cítiť dodnes. Keď sa vám vybuduje veľký svalový korpus, potom ho stačí len priživovať. Keď môžem športovať, samozrejme idem, pri sedemnásťhodinovom pracovnom čase sa to však nedá.
Venovali ste sa bojovým umeniam – chceli ste byť fit, alebo sa skôr vedieť biť?
Začal som trénovať ako malý chlapec z rovnakého dôvodu ako väčšina iných chlapcov – chcel som sa vedieť biť. Myslím, že chlapci majú, žiaľ, lásku k hre na vojakov a bitkám v povahe.
Hodili sa vám tieto skúsenosti aj v reálnom živote?
Áno, bohužiaľ som ich využil veľakrát. Najčastejšie preto, že som chcel niekomu pomôcť alebo niekoho ochrániť.
V nebezpečných situáciách ste sa viackrát ocitli aj pred kamerou. Nebáli ste sa?
Keď nakoniec všetko dobre dopadne a prežijete, tak sa vám celá situácia zrelativizuje a už sa taká nebezpečná ani nezdá. Pri natáčaní filmu Tmavomodrý svět som skákal do mora pri Myse dobrej nádeje. Túto úlohu predo mnou odmietli dvaja kaskadéri. Voda mala asi dvanásť stupňov, boli tam obrovské vlny a najväčší výskyt bielych žralokov na svete. Našťastie ma nezožrali, preto sa mi nakoniec zdal nebezpečnejší a bláznivejší skok z výšky siedmich metrov do trávy, pri ktorom som si natrhol väzy. Taký je život.
Spoliehate sa pri nebezpečných scénach na osud, alebo dúfate, že režisér vie, čo robí?
Vo filme vás má takýmito situáciami previesť vaša úloha a fakt, že nie ste idiot a úplný blázon. Ja som v týchto prípadoch napríklad bol.
Je niečo, na čo by ste si pred kamerou netrúfli?
Celá kopa vecí. Keď začnem od toho najtrápnejšieho, vôbec neviem tancovať. V tomto som jednoducho úplné kopyto, nedávno ma však scenár donútil. Červenal som sa ešte predtým, ako som vyliezol pred kameru. Dospelo to totiž presne k tomu, čoho som sa bál – že to bude otrasné. Sú asi aj horšie veci, ale tancovanie teraz jednoznačne vedie.
Ako prekonávate strach v živote?
Myslím, že talent a intuícia vás bezpečne prevedú životom tak, aby sa z vás nestal elementárny hajzel alebo zbabelec. Ja sa bojím takmer všetkého, ale nakoniec nemám na výber. Musím urobiť správnu vec, pretože by som nemohol fungovať ďalej.
Ako dieťa ste vraj mali strach zo školy. Prečo?
Veru som sa bál. Sám som nechápal, prečo som tam vlastne chodil, keď som mal taký strach. Nakoniec som dospel k tomu, že práve tento strach ma tam nútil chodiť. Ako chlapček som nebol schopný úplne sa integrovať, takže to pre mňa nebolo jednoduché. Asi som bol dieťa, ktoré potrebovalo iný režim. Keď mi ho v piatej triede poskytli, bol zo mňa študijný typ ako remeň. Podstatní sú ľudia, na ktorých narazíte. Keď pedagóg objaví vaše prednosti, dá vám pocítiť, že ich môžete slobodne rozvíjať a podporuje vás, z trojkára môže byť razom jednotkár.
Počas svojej kariéry ste hrali vo viacerých rozprávkach a nedávno ste sa k nim vrátili aj v snímke Autopohádky. Aký máte vzťah k tomuto žánru?
Rozprávky, na rozdiel od reálneho života, zväčša dobre dopadnú. Sú protiváhou k negatívnym veciam alebo filmovým produkciám, ktoré ukazujú veľmi často skôr horšie veci na tomto svete. Rozprávky sú vlastne návodom, ako sa správať, preto predstavujú obrovskú investíciu do dospelosti dnešných detí. Myslím, že keď ľudia aj v neskoršom veku strácajú schopnosť jasne rozpoznať, čo je správne a čo nie, môže za to niesť zodpovednosť aj nedostatok jasných a čitateľných informácií tohto typu v detstve. V rozprávkach je zväčša všetko čierno-biele – je jasné, kto je dobrý a kto zlý. V reálnom živote sú veci oveľa zložitejšie. A bez tejto investície z detstva sa v nich ľudia veľmi často stratia.
Aké boli vaše obľúbené rozprávky?
Tých bolo množstvo. Nesmierne sa mi páčil Mrázik. Nuž a potom všetky evergreeny ako Pyšná princezná, Princezná so zlatou hviezdou, Šialene smutná princezná a, samozrejme, maľované Hrátky s čertom od Josefa Ladu. V nich bolo naozaj všetko absolútne jednoznačné. Z tých čias si tiež pamätám, že keď sa pokazí na svete niečo dobré alebo dobrý človek, tak sa rovnováha naruší. Preto je dôležité, aby dobrí ľudia zostávali dobrými.
V rozprávkach zlo často predstavujú ježibaby alebo čerti. Aké je podľa vás najväčšie zlo v reálnom živote?
Najväčšie zlo je nevzdelanosť, túžba po moci, neschopnosť alebo neochota prijímať nové informácie, intolerancia, agresivita, žiarlivosť, manipulácie rôzneho typu, sektárstvo, elitárstvo, zneužívanie, náboženstvo…
Aj náboženstvo?
Áno. V zmysle vytrhávania vecí z kontextu, účelového používania len vybraných častí a následnej manipulácie s ľuďmi. Prekáža mi aj, keď sa prezentuje, že Boh a niektorí duchovní sú jedno a to isté. To sú veľmi nebezpečné veci. Jediné náboženstvo, ktoré podľa mňa funguje, je také, ktoré vedie ľudí k slobode a k láske. Všetky ostatné sú falošné.
Váš otec vás prosil, aby ste mu pomohli z tohto sveta. Aký máte názor na eutanáziu?
Myslím si, že každý človek má svoju zodpovednosť. Od pána Boha sme dostali slobodnú vôľu a je na nás, ako so svojím životom naložíme – za svoje skutky nesieme plnú zodpovednosť. Ak človek nie je duševne chorý, nesvojprávny alebo patologický, mal by mať právo rozhodnúť o svojom živote, ak tým neohrozí niekoho iného. Ak sa duchovní ľudia voči tomu vymedzujú, mali by si uvedomiť, toto nie je svet Boha, ale svet ľudí. Boh nám tú slobodu dal, ale človek musí rátať s dôsledkami svojich činov.
Máte rád históriu, ktoré obdobie by ste si chceli vyskúšať na vlastnej koži?
Určite sú obdobia, ktoré ma oslovili. Láka ma aj dvadsiate storočie, ktoré natrvalo vyvrátilo niečo, čo sa tu budovalo po celé storočia. Napriek tomu by som ho považoval za unikátne a prežiť ho celé by bola mimoriadna vec. Rád by som videl aj expanziu Ríma do Európy a stavbu Kolosea. Obávam sa však, že ak by som bol rovnaký ako dnes, asi by som nemal dlhú životnosť. Tie časy boli oveľa tvrdšie. Dnes žijeme v dobe, keď nám relatívne skoro nič nechýba, a predsa nie sme spokojní a šťastní. Tento stav veľmi korešponduje s odklonením sa od tradičných kresťansko-židovských hodnôt, na ktorých táto civilizácia stojí.
Je to tým, že nevieme, čo od dobroty?
Presne tak. Všetkým by som prial, aby sa išli pozrieť do iných krajín, ako tvrdo sa tam žije. U nás na Slovensku alebo v Čechách sa chvíľami musím smiať. Keby sme neboli takí hlúpi, tak sa nám tu žije krásne a boli by sme šťastní a hrdí, že sme odtiaľto. Ale ľudský duch to nemá v povahe, ten stále vymýšľa.
Spolupracovali ste už s mnohými Slovákmi. Sú v niečom iní ako Česi?
Slováci a Česi sú veľmi odlišní, aj napriek tomu, že si rozumejú. Mix z českej kotliny a zo Slovenska má úplne iný základ. Osudy našich krajín sa previazali až v dvadsiatom storočí. Naše národy sú si oveľa menej podobné, ako je ich jazyk. Z toho vyplývajú pozitívne aj negatívne veci. Je úžasné, že sa môžeme vzájomne obohacovať. Rovnako je však samozrejmé, že máme na určité veci kultúrne alebo geneticky dané iné názory. Česi nemohli pochopiť, že Slováci chcú vykročiť svojou vlastnou cestou, pretože tú historickú skúsenosť v pravom slova zmysle nikdy nemali. Česi si mysleli, že Slováci sú ako oni. Neuvedomovali si úplne iné historické súvislosti a genetickú výbavu. Je ťažké hľadať medzi našimi národmi spojivá pred 20. storočia. Neexistujú.
O Slovákoch sa hovorí, že sú na rozdiel od Čechov holubičí národ, myslíte, že je to tak?
Česi sú určite pragmatickejší – nenechajú sa len tak obalamutiť. Sú pragmatickí až na kosť, nesmierne životaschopní a prispôsobiví. O to menej však držia pohromade – sú skôr solitéri. Skoro zo všetkého si robia žarty. Je predsa jednoduchšie si z niečoho robiť žarty a nejako s tým vybabrať, ako s tým bojovať. Slováci sú oveľa emocionálnejší a na niektoré veci im človek nesmie siahnuť, pretože ich berú veľmi osobne. Česi sú skôr opační. Niekedy sa mi zdá zlé, že sú príliš kozmopolitní a cítia sa ako svetoobčania alebo euroobčania. Zabúdajú na naše výlučnosti a špecifiká, ktoré by mohli svetu prospieť.
Tento rok ste vyhrali cenu TýTý. Teší vás viac popularita u širokého publika alebo skôr ocenenie kritiky?
Nikdy som nebol zvyknutý na ceny od širokej verejnosti. Myslel som si, že to, ako pracujem a aké filmy robím, sa skôr týka len určitej časti populácie. Takže cena od širokej verejnosti ma úplne šokovala. Bol som z toho zmätený a myslel som si, že som niekde spravil chybu. Ale potom som si uvedomil, že ľudia možno vnímajú aj to, aký som. Azda ich oslovil spôsob, ktorým sa prezentujem, moje názory a osobnosť. Nevylučujem, že sa prostredníctvom mňa vymedzili voči ostatným nominovaným, pretože reprezentovali niečo iné. Keď som získal spätné väzby od ľudí, ktorí sú mojimi fanúšikmi a napísali do divadla, mal som veľkú radosť, že som cenu dostal.
Ondřej Vetchý
Narodil sa 16. mája 1962 v Jihlave. Vyštudoval pražské konzervatórium a po niekoľkých menších úlohách v roku 1988 exceloval vo svojej prvej hlavnej úlohe vo filme Dům pro dva. Zahral si v niekoľkých rozprávkach, napríklad S čerty nejsou žerty alebo Nebojsa. Medzi jeho najznámejšie filmy patria Kolja, Báječná léta pod psa, Babí léto, Tmavomodrý svět, Děvčátko, Kruté radosti alebo Nedodržaný sľub. Niekoľkokrát bol nominovaný na Českého leva a jeho talent ocenili aj na množstve iných zahraničných filmových festivalov. V kinách je práve jeho najnovší film Nevinnost.
