Foto: Film Europe
Režisér filmu a najvychytenejší dánsky scenárista Anders Thomas Jensen osobitou poetikou zapadá do politiky rotterdamského festivalu. Jeho špecialitou sú postavy s psychickými odchýlkami, často i s vizuálnymi anomáliami a nepredvídateľné uzlenie bizarnej zápletky.
Jensen sa vo svojich čiernych komédiách potmehúdsky “zahráva so zákonom”, hrdinovia reagujú na vyhrotenú situáciu často skratovo, a tak sa zamotávajú do poriadne trpkej šlamastiky. Príbeh často vyústi do fatality a nie je tomu inak ani v Rytieroch spravodlivosti.
V tomto príbehu má každá z postáv, a je ich neúrekom, svoju traumu. Hlavný hrdina, vojak Marcus, ktorému umrie pri vlakovej nehode žena, sa vracia domov, aby vychovával dospievajúcu dcéru Matildu. Akurát vôbec netuší, ako s ňou nadviazať vzťah, pretože ho nikdy nemali.
To však nie je jediný motív tohto trpkého príbehu. Nehode totiž o vlások unikne aj macher na štatistiky, matematik Otto, a na katastrofe mu od začiatku niečo nesedí.
S dvomi pofidérnymi, no dobrosrdečnými priateľmi, rovnako zanietenými nadšencami čísel a výpočtovej techniky, Lennartom a Ementálom zakrátko zistia, že za nešťastie môže jeden z členov gangu Rytieri spravodlivosti.
Kúpil si totiž drahú bagetu, raz si odhryzol, hodil ju do koša a vystúpil jednu zastávku pred nehodou. To nemohla byť náhoda. Jensen špekuluje o náhodnosti, polemizuje o spravodlivosti a pomste aj za cenu najťažšieho hriechu.
Príbeh sa teda hneď v expozícii odtŕha od bežnej reality, hrdinovia sú vo vojne, kde vonkoncom neplatia tradičné zákony. Explicitné násilie je pretkané absurdným humorom, ktorý však tentoraz Jensenovi nevychádza tak dobre ako v predošlých snímkach Mäsiari, O kuratách a ľuďoch či Adamove jablká.
Vo všetkých filmoch hral jeho dvorný herec Mads Mikkelsen a v Rytieroch spravodlivosti ho ako svalnatého, krátkovlasého vojaka na prvý pohľad nespoznajú ani verní fanúšikovia.
V Rytieroch spravodlivosti ovláda hrdinov afekt, podliehajú scenáristickej hre. Expresívna zápletka na život a na smrť je exponovaná tak, akoby zákon a poriadok v tomto filmovom svete nejestvoval.
Gangsterka o poriadne nevšedných premenných po pár minútach opúšťa pravidlá logiky, narácia má totiž vlastnú hlavu a pätu. Humor, ani ten čierny, tu však nenachádzame, o to desivejšie vyznieva Marcus, ktorého tvrdohlavosť a túžbu po pomste nezastaví ani fakt, že šialeným plánom vyvraždiť celý rytiersky spolok môže ohroziť nielen seba, ale najmä svoju dcéru. Kumpánov mu robí trojica nerdov a ako pestúnku si “najme” rukojemníka, ktorého paradoxne zachránili.
Momentov, ktoré bránia prijať vykonštruovaný príbeh, je vo filme priveľa. Jensen načrtne polemiku o neexistencii jasných protipólov dobra a zla, oxymoronom je spravodlivá pomsta. Okrem toho ukazuje diapazón tráum, na ktoré ich nositelia vo filme reagujú odlišne. Niekto svojmu tyranovi nastrčí holý zadok, iný zlomí svojmu nepriateľovi väz.
Ak sa na Jensenovej čiernej komédii diváci zasmejú, padlo filmárovo snaženie na úrodnú pôdu. Ostatne v jednom z rozhovorov priznal, že pri natáčaní Rytierov spravodlivosti mal ohromnú zábavu, najväčšiu zo všetkých svojich filmov. Možno sa teda jeho vnútorný smiech na divákoch predsa len odrazí.
