Filmový hrdina nazerá do súkromia iných, čím vás zaujala téma voyerizmu?
Je to téma, ktorá ma fascinuje už dlhé roky. Súkromie je to najvzácnejšie, čo máme, ale je atakované zo všetkých strán. Zo strany televízie, bulvárnych médií a vôbec všetkých médií, zo strany facebooku, internetu, susedov aj rodiny, čiže je to veľmi silná téma. Film sa z veľkej miery odohráva na jednom z bratislavských sídlisk…
Osobnú skúsenosť zo života na sídlisku však nemáte.
Nie, nebýval som na sídlisku, ale poznal som ho ako intenzívny pozorovateľ. Myslím, že tam sa problém nedostatku intimity a súkromia prejavuje oveľa viac.
Nie je Viditeľný svet aj o hľadaní šťastia?
Je o túžbe po šťastí a o tom, čo si pod šťastím predstavujeme. A o tom, ako si len na základe pozorovania ľudí myslíme, že sú šťastní, no pri tom to tak vôbec nemusí byť. Hlavná postava má v istom okamihu pocit, že si môže cudzie šťastie jednoducho privlastniť.
A prekročí pri tom hranice, že?
Viditeľný svet je rozhodne o trinástej komnate, ktorú má každý z nás v sebe. A o temnote, ktorá je tiež v každom z nás. Nie vždy však nastane situácia, keď sa temnota prejaví navonok. Hrdinovi filmu sa to stalo a začal robiť veci, ktoré nie sú úplne v poriadku.
Písali ste postavu Olivera "na telo“ Ivanovi Trojanovi?
Nie, scenár som písal pre imaginárnu postavu. Pre niekoho, kto by vedel Olivera zahrať tak, ako si predstavujem. Herectvo malo byť minimalistické a veľmi chladné. Tento veľmi špeciálny typ herectva som na Slovensku u hercov jeho generácie nenašiel.
Na Slovensku ste vhodného predstaviteľa ani nehľadali?
Slovenskí herci hrajú oveľa emocionálnejšie, a to som nechcel. V divadle sú výborní, ale kazia ich seriály. Českí herci sú v rámci štýlu intímnejšieho herectva pre mňa zaujímavejší. Ale v mojom filme sa s Ivanom tí slovenskí výborne zladili. Spomeniem napríklad jeho ženské partnerky Kristínu Turjanovú a Dagmar Bruckmayerovú.
Ivan Trojan patrí k najobsadzovanejším hercom, pritom hrá aj v divadle. Museli ste ho prehovárať?
Dodnes som z toho šokovaný. Poslali sme mu scenár. Povedal, že ho zaujal. Išli sme za ním s producentom do Prahy. Myslel som, že ma zahrnie otázkami a bude sa vykrúcať. Veľmi pekne ma privítal, hneď sme si potykali, vravel, že je to výborné a chcel si prebrať obraz po obraze, aby vnikol to úlohy. Má (…) povesť človeka, ktorý do scenárov výrazne zasahuje. U mňa to nerobil, výborne sa s ním spolupracuje, je veľmi skromný a precízny.
Pýtali ste sa, čím ho scenár oslovil?
Viditeľný svet nie je zábavný film v zmysle: poďme sa zasmiať na Ivanovi Trojanovi. Keď v českých filmoch hovoria o vážnej téme, vždy tam dajú nejakú grotesknosť. Ja som to nerobil. Vo filme sú absurdnosti, ktoré sú odpozorované z reality. A na tých sa ľudia zasmejú. Alebo sa na viacerých miestach smejú, aby uvoľnili svoje napätie, ako si všimol jeden môj kamarát psychológ. Ivan Trojan v mojom filme aj temné veci hrá veľmi realisticky a vážne, čo ide trošku proti jeho rolám. Okrem témy ho najviac oslovil spôsob, akým je napísaná jeho postava – pretože v tom je niekoľko vrstiev. Napríklad často hovorí niečo iné, ako si myslí, zámerne klame a podobne.
Ktosi vás na blogu osočil, že ste ho zneužili…
Áno, písali to v Česku. Mňa také veci zvyknú dosť zabaviť. Potom som teda zneužil aj ostatných hercov a celý štáb! Predpokladám, že pisateľa zaskočilo, že tá postava prekračuje isté hranice, ako sa v našich krajinách na plátne zobrazuje napríklad „zlo“. Filmári sa s tým zvyčajne tak trochu maznajú – alebo to využívajú iba na efekt.
Kameraman Martin Štrba je na roztrhanie, čím ste ho presvedčili?
Aj jeho oslovila téma. A chytil ho aj spôsob, ktorý som mu predstavil, ako by mal byť film nasnímaný. Pri budovaní štábu dbám na to, aby som si s najdôležitejšími ľuďmi ako je hlavný predstaviteľ a kameraman rozumel aj v priateľskej rovine. A s Martinom Štrbom aj s Ivanom Trojanom sme si porozumeli aj ľudsky. Našli sme sa v trojici a už plánujeme ďalší film.
Považujete priateľstvo pri práci za dôležité?
Je super, ak vznikne. Môžete s filmom pracovať oveľa živšie. Nie je to len profesionálny vzťah – prídeme na miesto, postavíme kameru, ty urobíš toto a hento, ale aj pri takejto vážnej téme sa môžete veľmi uvoľniť. Všetci traja spoločne sme vymysleli aj to, ako bude vyzerať koniec.
Vyberali ste z dvoch rôznych koncov.
V istej fáze sme mali dokonca až tri konce. Dohodli sme sa, že záverečné scény si necháme až na záver nakrúcania – že to vyplynie z našej práce. A naozaj sa tak stalo. Takže som rád, že hlavný hrdina neskončí ako v americkom filme. A je to aj psychologicky hodnovernejšie.
Napísali ste si scenár, film ste režírovali a skomponovali ste aj hudbu. Nenašli ste nikoho iného?
Kedysi som mal niekoľko kapiel a robil som hudbu. Už som to zanechal a venujem sa jej len kvôli duševnej hygiene, hoci pravidelne. Mal som však veľmi presnú predstavu o motíve a vedel som, ako ho použijem. Zvolil som si, samozrejme, silného partnera. Oskar Rózsa mi robil hudobnú réžiu, čiže to, ako hudba znie, je jeho práca. Na nástroje – okrem huslí – hrám väčšinou ja. Vo svojom štúdiu ma dosť potrápil, ale bolo to príjemné. Lebo opäť – sme priatelia.
Svetovú premiéru mal Viditeľný svet na festivale v Karlových Varoch. Sklamalo vás, že nedostal žiadnu cenu?
Z ceny by som sa, samozrejme, potešil. Dôležité však bolo, že sa dostal do užšieho výberu filmov, ktoré boli v sekcii Na východ od západu. Mohli ho vidieť aj filmoví kritici z celej Európy alebo z časopisu Variety a posunúť ďalej. To sa stalo a je to pre mňa významné.
Potešila vás pochvalná recenzia, ktorá vyšla v americkom filmovom magazíne Variety?
Viditeľný svet veľmi pochválili. Okrem mňa a Ivana Trojana spomínali aj strihača Maroša Šlapetu. Aj tému, ktorá podľa mňa visí vo vzduchu, len si to až tak neuvedomujeme. Tie krehké hranice súkromia a temné stránky v nás. Človek, ktorý písal recenziu, si to všimol a veľmi ho to oslovilo. Na základe tejto recenzie sa nám ozvali zo Sundance festivalu, že nás zaradili do predvýberu.
Kristove roky nakrútil Jakubisko, keď mal 29 rokov. Hanák mal 31, keď mal premiéru jeho debut 322. Vy máte 38 rokov, nie je to neskoro pre celovečerný debut?
Pýtate sa, ako y bolo veľmi jednoduché na Slovensku zohnať peniaze a nakrútiť film. Vývoj od scenára až po nakrúcanie je veľmi dlhý. Situácia je u nás veľmi zlá, napriek tomu, že sa zlepšuje. Mohli by ste sa spýtať mojich spolužiakov, ktorí vyšli zo školy a robia všetko možné, len nie filmy.
Takže za neskorým debutom je len problém s financiami?
Potreboval som aj dozrieť a prísť na to, čo chcem robiť. Chcem pokračovať v štýle Viditeľného sveta – mám veľmi rád minimalizmus a realistický pohľad. Okrem toho moju pozornosť od filmu určite odvádzala literatúra. Veľmi ma baví, takže som písal knihy a pri tom nakrútil niekoľko dokumentov. Ale myslím si, že na Slovensku nie je ľahké dať dohromady film.
Boli dokumenty a stredometrážne hrané filmy dobrou prípravou na celovečerný film?
Bol to tréning – a zámerne používam toto slovo – v rámci filmového remesla. Musel som si ohmatať viacero štýlov, ktoré som zavrhol, a vybral si tento. Prácu s hercom sa človek nenaučí vysedávaním v škole. Ani prácu s kamerou a filmovým priestorom, ani prácu v strižni – to naozaj musíte mať natrénované. To všetko som sa naučil pri filmoch, ktoré som robil predtým. A musel som dozrieť aj čo sa týka tém, ktoré ma zaujímajú.
Narazili ste pri nakrúcaní aj na problémy?
Problémom sú vždy násilné a erotické scény. Ivan Trojan je veľmi jemný človek, takže v momente, keď mal byť agresívny, musel sa na to pripravovať. Alebo napríklad sexuálne scény, ktoré sú vo filme, sme vyslovene do detailu nacvičovali.
A zabávali celý štáb?
Aj tak bolo okolo toho veľké napätie, čo je logické. Ide o niečo veľmi intímne a zároveň to musí vyzerať realisticky. Poslali sme celý štáb preč, ostal len Ivan Trojan, kameraman Martin Štrba, plus herečka a ešte človek, ktorý mal na starosti techniku. Nacvičili sme scénu krok po kroku a potom sme to zbehli na dve klapky. Inak sme pri nakrúcaní naozaj výrazné problémy nemali. Potrpím si totiž na precíznu prípravu.
