Vybrali ste sa zdolať Trou de Fer, pretože je Everestom medzi kaňonmi?
Nie, ale nadchli ma fotografie z helikoptéry. Pri pohľade na ne si uvedomíte, že Trou de Fer, čo v preklade znamená Železná diera, je úžasný a krásny fenomén, ktorý nikde inde na našej planéte neexistuje. Na druhej strane vzbudzovali obrovský rešpekt. Je to totiž sopka, ktorá sa prepadla do hlbín. Padá do nej päť vodopádov, ktoré sa kdesi v hĺbke strácajú v uzučkom kaňone, z ktorého už fotografie ani film nejestvovali. Bola to aj výzva – kamarát Miro Dušek o tomto prechode sníval tri roky. Som rád, že sa nám sen splnil, že sa nikomu nič nestalo a že sme o výnimočnosti Železnej diery podali autentické svedectvo vo forme dokumentárneho filmu.
Čakali ste takmer mesiac, kým vám počasie dovolilo spustiť sa do najnebezpečnejšieho kaňonu sveta. Čím ste si krátili čas?
S počasím to bolo trošku napínavé, ostrov Réunion je totiž najdaždivejším miestom na svete. Ročný úhrn zrážok je tam priemerne desať metrov. Dokonca drží svetový rekord, koľko dažďa napadá za dvadsaťštyri hodín. Ak vás taká voda chytí v kaňone, spláchne vás ako v záchode. Dôležité bolo preto vypozorovať zákonitosti vývoja počasia na ostrove.
A popri tom prekonávať menšie kaňony?
Keď na jednej strane ostrova pršalo, na druhej mohlo byť pekne. Sústreďovali sme sa na tréningy v kaňonoch v iných častiach ostrova, aby sme získali zručnosť, dostali ju do podvedomia a v Železnej diere už nešpekulovali nad tým, ako sa dostať z nejakého miesta alebo situácie. Takto sme prešli 13 kaňonov, kde som si nacvičil prácu s kamerami. Okrem toho sme vystúpili aj na najvyšší bod ostrova Piton de la Fournaise, ktorý je najväčším a najaktívnejším vulkánom našej planéty. Od začiatku 17. storočia tu evidujú okolo 200 erupcií s poslednou v roku 2010.
Ostrov Réunion leží síce v Indickom oceáne, no patrí Francúzsku. Zjednodušilo vám to expedíciu?
Vezmite si, že skvost ako Železná diera máme v Európskej únii! Málokto ho pozná, nebol o ňom nakrútený žiadny film! Keďže však ostrov patrí pod Francúzsko, aj všetky ceny sú tam také isté ako vo Francúzsku. Penzión ani reštaurácie sme si za celý pobyt dovoliť nemohli. Vopred hovoriť, že prekonáme najnebezpečnejší kaňon na svete, to sa nerobí. Vy len môžete dúfať, že vás doň príroda vpustí. Preto sme vopred nikde nehovorili, kam ideme, aký je náš plán cesty. Išli sme len s naším veľkým snom. Spávali sme v lese, rôznych altánkoch, parku. Na plynovej bombe sme si varili ryžu s miestnou zeleninou, ktorá rástla nadivoko a chutila ako kaleráb. Takže to bola jedna z tých lacnejších ciest. Lacnejšia, ako by ste išli do Chorvátska. Ale jej bohatstvo bolo v ľuďoch, s ktorými som tam bol.
Čo strach? Skúsených cestovateľov už netrápi?
Človek prežíva strach mesiac-dva pred expedíciou. Nespáva, predstavuje si, ako bude v určitých situáciách reagovať, čo ho tam čaká, či nejde do niečoho priveľmi riskantného a či je na to pripravený. Môj kamarát Mirko Dušek mi hovoril, že si každú noc predstavoval, ako – visiac na stometrovom lane – hádže kotvičku do steny, aby sa k nej mohol pritiahnuť. A čo urobí, ak sa kotva v nej nezachytí, ako sa po úzkom lane dostane hore, keď pod ním bude dvesto-tristo metrov. Ako sa dostane z kaňonu, z ktorého cesta späť jednoducho nevedie.
Takže ste si strach niesli s batožinou?
Keď urobíte v kaňone prvý krok, strach z vás opadne. Viete, že existuje len cesta vpred a stále riešite nejaké hlavolamy kaňonu. Ale aj intenzívne prežívate tú nádheru, to očarenie, ktoré vám ponúka príroda. Fakt sme v jednotlivých vodopádoch doslova ujúkali od šťastia. A keď sme z kaňonu vyšli, ešte dva týždne som sa chvel krásnym pocitom, že som prežil niečo také nádherné, z čoho žijem doteraz. A že sme vytvorili prekrásny príbeh o legende zvanej Trou de Fer.
Na nebezpečenstvo ste nemysleli ani v okamihu, keď ste pripevňovali pamätnú tabuľu kamarátovi, ktorý tam našiel smrť?
V takej chvíli si človek uvedomí, aké množstvo zákrut život má. Nechcem použiť slovo nebezpečenstvo, lebo človek ide po chodníku, šmykne sa, udrie o obrubník a je mŕtvy. Bola to zhoda rôznych do seba posplietaných náhod, ktorá stála Jirku život. Človek sa však musí vedieť poučiť, počúvať intuíciu, rôzne znamenia a stále a stále si predstavovať, že ten svoj vysnívaný cieľ dosiahne.
Od čoho ste mali do krvi doráňané ruky?
Keď sme chceli dôjsť k hociktorému vodopádu či kaňonu, museli sme si cestu predierať mačetou. K Trou de Fer sme museli pochodovať niekoľko hodín so záťažou, ktorá mala v suchom stave 160 kilogramov. S ťažkým nákladom chodiť, zlaňovať, prehadzovať ho… Človek potom nie je taký mobilný. A popáleniny boli aj od lán.
Skrvavili vás teda laná?
Laná nie, ale ostnaté rastliny, pichľavé konáre aj sopečná hornina. Je pórovitá a má ostré hrany, pri nepozornosti vám raz–dva rozreže kožu. Nebezpečná je najmä pre lano – ak sa vám šuchne o vápenec, nič sa mu nestane – ale ostrý materiál, ktorým je vulkanit, môže mať výbežky ostré ako žiletka.
Po absolvovaní výškového kilometra smerom nadol hlavne po vode vás čakal ešte výstup kolmou cestou. Našli ste pytliacky chodník?
Výstup kolmou, vegetáciou zarastenou stenou, s tou záťažou a v neopréne bol asi psychicky najťažší, hoci sme si mysleli, že to bude jednoduchšie. V tej bujnej vegetácii zarastie všetko rýchlo. Po nejakom chodníku ani stopy. Vliezli sme do steny a prišla noc. Škriabali sme sa po rastlinách, stromoch. Bola to najvyčerpávajúcejšia a najnebezpečnejšia časť prechodu, z ktorej sa pre tmu nepodarilo veľa do filmu zachytiť. Až vtedy, keď sme vyliezli až na cestu, sa nám všetkým tisli slzy do očí. Z pocitu šťastia, že sme to zvládli a že už nemusíme šliapať. Emócií bolo neskutočne veľa, človek ich však v kaňone nemôže dávať najavo, stále sa musí sústreďovať. Až keď príde uvoľnenie, prichádzajú tie krásne momenty, ktorým hovoríme šťastie…
Keď ste predstavovali dokument Neznáma Antarktída, netajili ste, že druhýkrát by ste tam už nešli.
Áno, tých mínus 47 stupňov si pamätám celkom presne. S Petrom Valušiakom sme v roku 2005 prechádzali z okraja kontinentu s cieľom vyjsť na najvyšší bod Mount Vinson. Nikto pred nami túto trasu neabsolvoval. Počas jednej víchrice v ľadopáde som si vtedy povedal, že keď toto prežijem, určite sa sem už nevrátim.
Pred rokom ste tam boli znova…
Presne v tú istú hodinu, keď v roku 2005 stál Peter na najvyššom bode Antarktídy – Mount Vinsone, tak sa mu v Bratislave narodila dcéra. Minulý rok mi zavolal, že robí výpravu na južný pól a že so mnou ráta. Pýtam sa kedy, on – začiatkom novembra. Ťukol som na internet, začiatkom novembra bolo na južnom póle mínus 56,2 stupňa. Hovorím mu, veď tam pomrzneme. Nikto tak skoro pešo neprišiel na južný pól. On na to, že 5. decembra sa mu má narodiť druhá dcéra, takže 1. decembra by chcel byť už doma, že tentoraz musí byť pri pôrode.
Vás asi netreba veľmi prehovárať.
Povedal by som, že to bola expedícia, pred ktorou som mal veľký rešpekt. Nevedel som si predstaviť, ako budeme v tej strašnej zime a v chlade fungovať. Navyše som bol chorý, mal som chytené priedušky, nádchu… Nakoniec som do Antarktídy išiel. Týždeň sme sa aklimatizovali v nádhernej oblasti Zeme kráľovnej Maud. Putovali sme panenskými údoliami a bezmennými horami, keď Peťovi prišla správa, že sa mu narodila zdravá dcéra o pár týždňov skôr. Takže sme do tej extrémnej zimy išli úplne zbytočne.
Čo by bolo iné, keby ste išli do Antarktídy neskôr?
V novembri je na póle priemerná teplota mínus 46 stupňov. V decembri, keď je slnko už najvyššie, mínus 23 stupňov. Rozdiel je teda dvadsaťtri stupňov Celzia. My sme na južný pól prechádzali pri priemernej teplote mínus 40 stupňov. Slnko je stále v tej istej výške, pomaličky krúži rovnako nad horizontom a teplota je úplne nemenná. Človek ani nemusel vyťahovať teplomer.
Pešo až na južný pól ste však neprešli, kus cesty vám skrátilo lietadlo.
Zo základne Novolazarevská, kde nás vysadil iľjušin, je to na južný pól skutočne nepredstaviteľne ďaleko – 2 300 kilometrov. Je to vzdialenosť ako zo Slovenska na Kanárske ostrovy. Keď vystúpite na Antarktické plató vo výške 3 500 metrov, ktoré je zbrázdené samými závejmi, ste v nich schopný s ťažkými saňami prejsť denne maximálne dvanásť, trinásť kilometrov. Viac sa s tým nákladom nedá. Ľahko možno teda vypočítať, ako dlho by nám trvalo prejsť pešo celých 2 300 kilometrov. Pokúšal sa o to aj pred pár rokmi Peter a sám. Bol by to najťažší polárny počin v histórii Antarktídy, ale nepodarilo sa mu to.
Lietadlo bola teda vítaná pomoc, nie?
Áno, ale to bolo to najhoršie, najdramatickejšie, čo som tam prežíval. Priamo na póle je síce americká vojenská základňa so sezónne upravovaným letiskom, ale tam môže pristáť len ich vojenský Hercules. Dohodli sme sa, že nás Rusi vyložia posledný jeden stupeň – čo je 110 kilometrov – od južného pólu. Takúto logistiku však skúšali prvýkrát. Problém je, že malé lietadlo s lyžami musí pristáť v tej výške v závejoch a trhlinách, ktoré z výšky splývajú. Lenže tie lietadlá majú dolet asi 1 500 kilometrov, let tam a naspäť je 4 600 kilometrov, a teda, kde natankovať? Takže najprv musel letieť veľký Iľjušin, ktorý zhadzoval na padákoch sudy s benzínom ako zásoby.
Lietadlo teda "skackalo“ od suda k sudu?
Takúto skládku, označenú GPS-kou, musel pilot nájsť a pristáť pri nej. Bol to naozaj odvážny počin. Keby sa mu zachytila lyža, urobí kotrmelec. A tu vám nikto nepomôže, lebo druhé lietadlo by muselo to isté skúsiť znova a také už na antarktickom kontinente nebolo. Pilot skúša pristávací manéver aj 40– až 50-krát, kým sa odváži s lietadlom sadnúť. Je to veľmi dramatické. Keď vidíte, ako sa pilot potí, radšej by ste ťahali tie sánky od pobrežia až na južný pól. Najhoršie totiž je, ak svoj osud nedržíte pevne v rukách, ale tie opraty drží namiesto vás niekto iný. A tankovanie v mínus 40 stupňoch zo sudov do krídel lietadla obyčajnou pumpou tiež nie je jednoduchá záležitosť. A takéto pristávanie musíte absolvovať niekoľkokrát.
Čo vás po absolvovaní posledných 110 kilometrov pešo čakalo na póle?
Americká základňa, obrovský dom, v ktorom žije stopäťdesiat vedcov, ktorí z komplexu vôbec nevychádzajú von. K pólu je vyhradený koridor, pretože Američania tam majú ponaťahované všelijaké antény, ktoré majú dĺžku až 10 kilometrov, a tie miesta nesmiete narušiť. Sú tam rôzne merače vetra, zvuku kozmickej atmosféry, obrovské vrty do hĺbky tri kilometre. Hrúbka ľadu pod južným pólom je 3 500 metrov a pod ním sa nachádza jazero, kde si vedci myslia, že môžu existovať neznáme formy života.
Ako vítajú obyvatelia základne Amundsen–Scott odvážlivcov, ktorí sa dostanú až na pól?
Boli dosť prekvapení, tak skoro ešte v novembri na južný pól zatiaľ pešo nikto neprišiel. Tajný, čo strážil letisko, nám povedal, že si bol ráno o štvrtej zabehať a pýtal sa, kto a odkiaľ sme.
Pri spiatočnej ceste ste sa dostali k tučniakom cisárskym, ako sa vám to podarilo?
Keď sme sa vrátili na základňu Novolazarevská, vítali nás Rusi takmer ako hrdinov. Na južný pól sa v tom období vybrala aj ruská a kórejská expedícia, ale pre veľkú zimu to vzdali. Peter Valušiak mal na tejto základni veľmi dobré meno, keď sa pokúšal o sólový prechod Antarktídou. Urobili nám saunu, niečo sme aj vypili. Keď sme už boli v nálade, jeden z nich povedal, že sprevádza jednu kórejskú skupinu k tučniakom cisárskym, ktorých kolónia je asi 700 km odtiaľ. A ponúkol sa, že nás vezme. Bol to úžasný zážitok. Až neskôr mi Peter povedal, že tí Kórejci za to platili 20-tisíc dolárov na hlavu.
Ako ste sa cítili v ich blízkosti?
Pri nich si človek uvedomí silu života. Vidieť, ako sa tučniak dokáže starať o vajíčko a ochrániť v tej treskúcej zime život, to je niečo dojímavé, fantastické, neuveriteľné. Väčší zázrak menom život som ešte nevidel. Vôbec sa vás neboja, neutekajú pred vami, ba prídu na jeden meter od vás, pozerajú sa a pritom si niečo hovoria. Pripadalo mi to, akoby som bol na úplne inej planéte.
Cieľom vašej druhej expedície do Antarktídy nebol len južný pól.
Druhým cieľom bola Zem kráľovnej Maud. Je to azda najodľahlejšie miesto na planéte, odľahlé je aj v samotnej Antarktíde. Charakter má ako hory v Patagónii, ale tisíckrát väčšie. Vidíte všade len pohoria, vrchy a veže, ktoré nemajú nijaké meno. Popustíte uzdu fantázii a vymýšľate štítom mená.
Čím bola pre vás lákavá výprava za pygmejmi?
S kamarátom Ivanom Bulíkom sme si raz povedali, že musia ešte niekde v Afrike žiť pygmejovia tradičným spôsobom života, tak ako kedysi pred stáročiami ich predkovia. Stretnúť sa s týmito malými ľuďmi bol možno sen každého chlapca s dobrodružným srdcom. Pripravovali sme sa a bádali tri roky. Ale akoby už svoj prírodný spôsob života zanechali. Bolo ťažké hľadať po nich stopy. Najmä v Stredoafrickej republike, kde internet prakticky neexistuje, ktorú ovládajú polovojenské skupiny. Keď sa potom dočítate, že predchádzajúci prezident bol obvinený z kanibalizmu, tak máte zaujímavú predstavu, do akej krajiny idete bádať.
Prečo bolo také ťažké ich nájsť?
Černosi nepovažujú pygmejov za ľudí, ale za pralesné opice alebo menejcenné tvory. Od nich sme sa teda veľa nedozvedeli. Jediná cesta bola dozvedieť sa to od samotných Pygmejov, ktorí už boli poznamenaní civilizáciou a pracovali pre černochov na poliach za stravu. Museli sme ich presvedčiť, aby nám pomohli prírodných pygmejov hľadať. A tak sme sa s malými priateľmi vydali hľadať do pralesa. Po niekoľkých dňoch pochodu sme si na jednej čistine kontrolovali polohu a zistili sme, že nás previedli až do Konga. Ako viete, v Kongu je vo vojna. Mysleli sme však, že v pralese vojaci nebudú. Ale aj tam vyčíňali.
Ako spomínate na prvé okamihy stretnutia s nimi?
Je to až neuveriteľné, akoby z iného storočia. Prišli sme do osady, kde títo malí ľudia žili. Dívali sa na nás. Aby sa začala komunikácia, rozdali sme cigarety a začali dávať dary, čo boli vrecúška soli. Náčelník jedno z nich chytil, ochutnal, dal ochutnať aj žene a ďalším. Napokon súhlasil, že s nimi môžeme žiť. A tak sme s nimi lovili, jedli a poznávali ich spôsob života.
Ako reagovali na kameru?
Bola im prakticky ľahostajná. Niečo, čo som mal pri oku – neskôr si ju vôbec nevšímali.
Aj v ich osade ste našli stopy civilizácie, nie?
Nemali peniaze, v ich hodnotovom systéme boli na najvyšších miestach komunita, večerné spevy a spoločné organizovanie života. Domček v pralese dokázali postaviť za dve-tri hodinky. Spoločne lovili a zbierali potravu. Ako platidlo využívali húsenice, ktoré zbierali, konzervovali nad ohňom a dávali do mechov, aby si v horších časoch prilepšili pokrm, alebo mohli za ne vymieňať veci, ktoré potrebovali. Sekerka alebo hrniec, to bolo asi všetko, čo som u nich videl.
Spomínali ste spoločné spevy, spievali a tancovali každý deň?
Áno. Veria v mágiu lesa a veria, že pri speve a tanci ich vypočuje les aj duchovia, čo v ňom žijú. To znamená, že keď chceli, aby bol na druhý deň dobrý lov, museli večer spievať a tancovať. A skutočne tancovali do polnoci. Pesničiek mali nesmierne veľa a na všetko. Aby sa Jano nehneval s Ferom, aby Anička ľúbila Miška, proste všetko vyriešili spevom a tancom. A tá energia, ktorá pritom vznikla, spôsobovala, že to fakt fungovalo.
Ako špeciality vám ponúkli?
My sme mali kotlík, bujóny a sušené polievky, z ktorých sme vždy urobili základ. Potom sme do hrnca nahádzali ich zeleninu alebo to, čo sa ulovilo, dobre prevarili a takéto polievky spoločné jedli. Jedlo ľudí spája.
Čo lovecké výpravy, nezablúdili ste?
Pygmejovia sú vysokí tak po úroveň lakťa. V hustom pralese majú tunely, ktorými rýchlo prebehnú. Aby ste im stačili, musíte byť zohnutý v pravom uhle, ale aj tak sa stále zachytávate o vegetáciu. Bojíte sa, aby vám nezmizli, lebo čo v tom pralese budete sami robiť. Ale našťastie stále džavotali, ako by ste išli s materskou škôlkou na výlet. Skrátka deti džungle. Stále sa rozprávali, stále si niečo ukazovali, radovali sa.
Spoznali ste domorodcov na Novej Guinei aj život pygmejov. Skúsili by ste porovnať ich spôsob života?
Prales a džungľa sú aj napriek vzdialenosti podobné. Aj ich spôsob života je podobný. Podobný je spôsob viazania sekier, stavanie slamených chyží. Vedci hovoria, že pygmejovia majú najstaršiu DNA zo všetkých žijúcich ľudí. Nikde v histórii nie je zaznamenané, že by s niekým bojovali. Oni skrátka všetko riešia tancom a spevom. Na Novej Guinei to bolo inak.
V čom inak?
Tam, keď človek niekam príde, spúšťa sled udalostí, ktoré sa stanú. Keď niekto z navštívenej komunity ochorie, alebo nebodaj zomrie, tak je všetkým jasné, že ste to svojím príchodom spôsobili vy. Je vo vás zlo, a to treba zničiť. A keďže sú kanibali, majú na to svoje postupy. Aj preto sa samotní domorodci na Novej Guinei boja cestovať z jedného územia na druhé. Ľudia tam žijú odrezaní od sveta, kde sa narodia, tam aj zomrú. Preto je na tomto ostrove najväčšia jazyková diverzita. Naproti tomu pygmejovia sú kočovné národy, ktoré postupne putujú pralesom.
Na potulkách svetom zbierate nožíky, u pygmejov ste asi sotva našli ďalší kus do zbierky.
Paradoxne som tentoraz vymenil svoj nôž za jednu kovovú hlavicu oštepa, ktorou ulovili antilopu, ktorú sme aj s nimi zjedli.
Máte v zbierke nožíkov taký, ku ktorému sa viaže zaujímavý príbeh?
Z Číny. V Kaškade je najväčší trh v západnej Ázii, bolo tam hádam stotisíc ľudí. Číňania nám hovorili, aby sme tam nešli, že je to veľmi nebezpečné a kradne sa tam. Napriek tomu sme na ten trh šli. Našiel som chlapíka, ktorý mal na opasku pekný nožík s tyrkysom. Dohadovali sme sa na cene a vyšlo to napokon na nejakých 80 korún. Ja som však mal len veľkú bankovku, ktorá mala hodnotu asi šesťsto korún. Dal som mu ju, on mi bankovku vytrhol z ruky, že ide rozmeniť, zmizol v hustom mnohotisícovom dave a už ho nebolo.
To asi nebol lacný nôž, čo?
Povedal som si – fajn, nechal som sa pekne obabrať. Predierali sme sa ďalej davom ľudí, predávajúcich a kupujúcich, všetko možné od výmyslu sveta. Zrazu ma niekto šklbe za rukáv. A to ten chlapík. Vraj, že bol problém rozmeniť takú veľkú bankovku, ale sa mu to podarilo a že vracia výdavok. Ten nožík s tyrkysom si veľmi vážim, lebo mi pripomína čestnosť ľudí žijúcich na území Ujgurov. Ujguri majú podobnú históriu ako Tibeťania, takisto ich obsadili Číňania. O tom sa však nehovorí, nemajú dalajlámu.
Po rokoch ste sa vrátili do Himalájí na bicykloch. Zaznamenali ste nejaké zmeny?
Bol to krásny trip cez mnoho päťtisícových sediel v západných Himalájach. Najvyššie z nich bolo 5 600 metrov nad morom. Cestou na bicykloch sme videli miesta, ktoré sa inak vidieť nedajú. Cieľ sme mali v Ladakhu, v ktorom som pred pätnástimi rokmi nakrúcal film Budhistický Ladakh. Teraz som nebol schopný vytiahnuť kameru a niečo nakrútiť. Bol som z tej zmeny jednoducho v šoku – ako sa toto starobylé mesto Leh – centrum budhistického učenia – zmenilo. Pre tými pätnástimi rokmi chodili budhisti v krojoch, cítili ste sa tu ako pred stáročiami. Teraz už boli všetky ulice vyasfaltované, tradičné oblečenie nahradili moderné kožené bundy a v každej reštaurácii bol televízor! India dáva do cestovného ruchu veľa peňazí, chce z tohto mesta urobiť druhé Káthmándu.
Čo je pravdy na tom, že chystáte nový film o Tatrách?
Áno, má pracovný názov Najkrajšie tatranské štíty a je tak trošku aj o ich histórii a príbehoch, ktoré sa na nich udiali.
Prezradíte aspoň jeden príbeh?
Napríklad o kríži na Vysokej. Osadili ho chatár a nosič z chaty pod Rysmi 21. septembra 1955. Bolo to za stalinských čias, keď aj Gerlach mal meno Stalinov štít. Všetko tradičné, staré, všetko náboženské a cirkevné sa likvidovalo. Bola to neskutočná odvaha a sen o slobodnom živote. Bohužiaľ obidvaja tento rok zomreli.
Tvrdíte, že nakrúcať v Tatrách je ťažšie ako v Antarktíde. Ako to myslíte?
Keď robíte film o Antarktíde, máte úžasnú voľnosť. Je len na vašom pohľade, čo do filmu dáte a akým spôsobom ho vyrozprávate, lebo tam to nikto nepozná. Ale Tatry pozná každý Slovák a musíte sa prísne držať faktov.
Tatry poznáte od mladosti, ako sa odvtedy zmenili?
Už od študentských čias, keď som ešte robil nosiča, či liezol, býval som vždy na niektorej z vysokohorských chát. Miloval som večerné debaty pri petrolejke, ktoré sa tam odohrávajú ešte stále. Ani výstupy stenami či po hrebeňoch štítov sa vôbec nezmenili. Dolu sú však miesta, ktoré sa menia. A menia sa preto, lebo sa meníme aj my.
