Cudzie príbehy a tie vlastné
Kariéra sa vyvíja sľubne, ale súkromný život, ten sa vyznačuje osamelosťou a snahou udržať si ostatných od tela. Tak funguje hrdinka príbehu Čerešňový chlapec – ambiciózna mladá reportérka a režisérka Hana v podaní Zuzany Kanócz. Lenže prípad herca Juraja Kramera (Milan Kňažko) ukazuje, aká je sláva zradná. Kedysi ho každý poznal a pozývali ho na veľké festivaly. Po porážke však upadal do zabudnutia. A Kramer už na seba nechce upozorňovať. Utiahol sa do ústrania a zo svojho bytu vychádza len veľmi neochotne. Tvrdí, že nikoho nemá, hoci sa kdesi v meste „ukrýva“ jeho opustená exmanželka. Žena, ktorá si rada zaspomína na časy, keď aj ona okúsila, čo je to úspech. Vďaka svojmu mužovi. Nepríjemné tajomstvá ich vzťahu vytláča bokom. No práve tie zaujímajú Hanu, ktorá Kramera podozrieva, že má nemanželské dieťa.
V tomto filme režiséra Stanislava Párnického je hneď niekoľko motívov, na ktorých môže stáť zaujímavá výpoveď. S postavou Hany sa spája kariéra založená na cudzích príbehoch a na snahe čo najlepšie ich „predať“. Takže nesmie mať prehnané zábrany dávať nepríjemné otázky a dobiedzať, kým nenaďabí na čosi „šťavnaté“. Sama však žije za bariérou, ktorú je ťažké prekonať. Vo svojom vlastnom príbehu nechce nikoho. Aj pri Kramerovi, ktorý sa usiluje zotaviť po porážke a „rekonštruuje“ svoje spomienky, vyzerá sľubne motív prienikov medzi jeho súkromím a prácou.
Tvorcom sa však nepodarilo urobiť film, ktorý by bol svojou výpoveďou neprehliadnuteľný. Je to viac konvenčné rozprávanie o „tajomstvách“ ľudských životov ako naliehavá a skúmavá „správa“, ktorá je taká vierohodná, až prekvapuje. Ktorá divákov azda aj zaskočí tým, ako pomenúva čosi, čo si vo svojej každodennosti neuvedomujú, nepripúšťajú alebo sa s tým naučili žiť a viac to „neriešia“. Nie že by Čerešňový chlapec nič dôležité nereflektoval. Je to však vlažné a prchavé ako hudba, ktorá v divákovi hneď na úvod vyvolá dojem, že podobnú už v nejakej slovenskej (melo)dráme počul.
Z plátna na obrazovku
Verejnoprávna televízia uviedla v posledných dňoch viacero novších slovenských kinofilmov, ako je Jakubiskova Bathory (2008), Polčas rozpadu (2007, réžia: Vlado Fischer), Nebo, peklo… zem (2009, Laura Siváková) či spomínanú komédiu Mŕtvola musí zomrieť (2011, Jozef Paštéka). V talóne má ešte titul Cinka Panna, ktorý odvysiela Jednotka v stredu o 21.55.
Príbeh mladej cigánskej huslistky, ktorá sa túži venovať hudbe a nie tradičným povinnostiam v predurčenom manželskom zväzku, je vsadený do Uhorska v 18. storočí a pred tromi rokmi ho nakrútil Dušan Rapoš. Film sa však nevydaril ani ako presvedčivý intímny portrét rómskeho dievčaťa, ktoré dospieva a rieši otázku, nakoľko môže a dokáže svoj život „moderovať“ samo, ani ako farbisté rozprávanie o vlastnom zápase hrdinky na pozadí dramatických historických udalostí, ktorým nechýba výpravnosť. Namiesto toho je tu priveľa klišé, gýčových obrazov, triviálnych symbolov a nerómskych hercov v úlohách Rómov, čo Cinke Panne značne ubližuje.
Filmy Cinka Panna či Mŕtvola musí zomrieť sú príkladom toho, čo slovenským tvorcom nevyšlo. Naopak, jeden z najpozoruhodnejších domácich kinofilmov posledných rokov bol Dom, ktorý mal premiéru v septembri 2011. Túto drámu síce Slovenská televízia ešte nevysiela, ale diváci si budú môcť pozrieť predchádzajúci film scenáristky a režisérky Zuzany Liovej – televízne Ticho (2005), ktoré v stredu večer uvedie Dvojka.