Pochopiť horolezcov môže byť ťažké. Prečo toľko riskujú? Šplhajú sa čoraz vyššie, a len čo pokoria jednu métu, hľadajú si ďalšiu. Čo ich k tomu ženie? Túžba po sláve, potreba niečo si dokazovať? Bežným ľuďom horolezci neraz pripadajú ako čudáci, blázni, čo zbytočne hazardujú so životom.
Posledný film uznávaného slovenského režiséra Pavla Barabáša Everest – najťažšia cesta (2020) hľadá odpoveď na tieto otázky a zároveň oprašuje tragický príbeh slovenskej výpravy z roku 1988, na ktorý sa už takmer zabudlo.
Spôsob, akým sa autor témy zhostil, treba oceniť. Jeho dokumentárny film, ktorý dnes o 18.30 h spolu s diskusiou uvedú na on-line platforme Kino doma, ponúka vyváženú zmes faktov a emócií.
Už od začiatku je síce jasné, ako to celé dopadne, ale diváka to neodrádza. Je zvedavý na podrobnosti, s napätím sleduje nadľudský výkon odhodlaných mužov, ich heroický zápas s prírodou a neúprosným osudom.
Príbeh môže zaujať i laikov – domasedov, ktorých chytá panika už pri pohľade z balkóna, rekreačných turistov, čo nikdy neviseli na lane – skrátka všetkých, ktorým nehovoria nič výrazy ako bivak, alpinista, traverzy, horské žľaby či skalné kuloáre.
Ústrednou líniou filmu je dobývanie hory, no nezasvätený divák pritom získa aj matnú predstavu o tom, ako horolezci premýšľajú, čo ich napĺňa a motivuje, prečo sú ochotní zájsť až za hranice ľudských možností.
Naľahko po ťažkej ceste
Keď sa anglického horolezca Georgea Malloryho pýtali, prečo sa tak šplhá na Mount Everest, odpovedal: „Pretože tam je.“ Áno, a jeho vrchol vo výške 8 848 metrov láka.
Z ciest, ktoré vedú na najvyššiu horu sveta, je najstrmšia a najťažšia juhozápadná stena. Vyliezť po nej sa podarilo až v roku 1975 veľkej britskej výprave, ktorá mala fixné laná, kyslíkové prístroje a ostatné vymoženosti.
Jej vedúci Chris Bonington trasu nazval „ťažkou cestou“ a vyhlásil, že je nemožné zdolať ju alpským štýlom lezenia – teda len naľahko, bez nosičov, kyslíka a ďalšej techniky.
Znelo to ako výzva. Osemčlenná výprava z Bratislavy sa preto rozhodla, že Britove slová vyvráti. Ako spomenul jej vedúci Ivan Fiala, cieľom bolo ísť úplne naľahko, čo najrýchlejšie. Horolezci si pobalili len najnutnejšie veci, aby neniesli viac ako 12 kíl. Pri takom výstupe je luxusom aj spací vak či karimatka.
Na horu sa mali vyšplhať štyria skúsení borci: Dušan Becík, Peter Božík, Jaroslav Jaško a Jozef Just. Slováci mali vtedy v lezení výbornú povesť, spolu s Čechmi a Poliakmi patrili k najlepším v Európe. Verili si. „Trápi ma, či sme na to mali, či sme sa neprecenili,“ priznal so slzami v očiach Fiala.
„Vo výške nad 8 000 metrami nesmiete stráviť viac ako jednu noc,“ upozornil vo filme Bonington. Tak to plánovali aj Slováci. Rátalo sa s tým, že na vrchol vylezú za dva dni a na tretí deň dorazia späť do tábora. Tesne pred štartom sa však objavili problémy…
Určite sa vráťte!
Najprv ochorel Jaško. Keď sa uzdravil, pokazilo sa počasie. Silný vietor zmietol zo skál sneh, čo lezenie veľmi sťažilo, lebo po zasnežených bralách sa ide ľahšie ako po ľadovom povrchu.
Fiala začal mať obavy. „Povedal som: Chlapci, nemusíte to vyliezť, nemusíte, ale určite sa mi všetci vráťte,“ rozcítil sa pred kamerou.
14. októbra 1988 štyria Bratislavčania vyrazili na „Boningtonovu cestu“ juhozápadnou stenou. Pre zlé poveternostné podmienky čoskoro uviazli v skalnom komíne, ale odmietli sa vzdať. Bivakovali vo výške 8 000 metrov a na druhý deň chceli dohnať, čo zameškali.
Skaly však boli samý ľad, ďaleko sa nedostali. Nasledoval ďalší bivak a vo výške 8 600 metrov tretí. „Tri noci pri takejto námahe je viac, ako dokáže ľudský organizmus zvládnuť,“ zhodnotil ich výkon Bonington.
Traja z nich dočasne oslepli, jediný, kto sa ešte držal, bol Just. Ako im bolo? Rakúsky horolezec Peter Habeler, ktorý v roku 1978 s Reinholdom Messnerom ako prví bez kyslíka zdolali Everest (ľahšou trasou), to tuší: „Sedia asi na kúsku snehu. Je zima, mínus 20, mínus 30 stupňov. Možno duje vietor, sotva si môžu niečo uvariť… Ja by som bol mŕtvy už po prvom bivaku.“
Na ďalší deň sa skupina rozpadla – Just stúpal vyššie a vysielačkou ohlásil, že dosiahol vrchol. Becík ho čakal o niečo nižšie, dvaja zvyšní boli ktoviekde. Fiala nástojil na tom, aby sa všetci opäť spojili, čo sa im podarilo. Keď oznámili, že Jaško je letargický a odmieta pokračovať v zostupe, Fiala naliehal, aby ho tam nenechali.
Potom sa strhla prudká víchrica a horolezci sa prestali hlásiť. Koniec. Štyria kamaráti bez stopy zmizli…
Zatiaľ čo doma ospevovali ich hrdinstvo, pre Fialu tragédia pokračovala. Čelil výčitkám svedomia, súdnej žalobe i kritike. Skončil na psychiatrii a spomienky na tie udalosti ho sužovali až do smrti v júli 2018. On i lekár výpravy sa pred kamerou rozplakali…
Na pamiatku
Je to silný príbeh. O húževnatosti, pevnej vôli aj bezmocnosti. Tým, že Barabáš vyspovedal pamätníkov, dve horolezecké legendy zo sveta i ďalších ľudí, vytvoril akúsi „oral history“ (rozprávanú históriu), ktorá je dobrým základom filmu.
Keďže to skombinoval s leteckými pohľadmi na Himaláje, dobovými zábermi a podmanivou hudbou, podarilo sa mu nakrútiť dokument, aký je dnes moderný aj v zahraničí. Má atmosféru a o tom, že zabodoval, svedčí viacero medzinárodných cien, ktoré získal.
Režisér tak dôstojne splnil i svoju hlavnú úlohu – prejaviť úctu horolezcom, ktorí na Evereste zahynuli, a postarať sa, aby sa na nich nezabudlo.