Muži revolúcie, nový dokument Zuzany Piussi, má silný názov a ambiciózny slogan – Koniec legendy o nežnej revolúcii. No ak bolo autorkiným zámerom vyrovnať sa s mýtmi, ktoré sme si o novembri vytvorili, nedotiahla ho do víťazného konca. Film odhaľuje len málo nového. A hoci kladie otázky (vďaka za ne), odpovede aktérov viac zaujmú milovníka konšpiračnej teórie a psychoanalytika, ako súčasného mladého človeka.
Už podtitul snímky Prízrak spolupráce nasmeruje pozornosť do lepkavej zóny praktík ŠtB, obetí donášania, ale aj obetí vlastného zlého svedomia. Tieň perfídnych hier tajnej služby bývalého režimu plazivo narastá a na konci kulminuje.
V úvodnej klapke sa stretnú (ako sa vlastne ukáže v priebehu filmu) dve hlavné postavy dokumentárnej drámy. Na dobovej snímke vidíme, ako Fedor Gál s archaickým mikrofónom v ruke nahráva v októbri 1989 v bratislavskej kotolni interview so svojím priateľom Jánom Budajom.
Ďalšie udalosti, ktoré režisérka chronologicky zachytila v časovom úseku od novembra do prvých slobodných volieb v júni 1990, odhaľujú tragédiu detí revolúcie na Slovensku.
Snímka môže poslúžiť ako psychologická štúdia temnej stránky človeka a jej úlohy v dejinách. Ako rozpad priateľstva, zrada, rozčarovanie, skepsa, podozrievavosť a frustrácia dokáže ovplyvniť aj politické rozhodovanie. Ako egá mužov revolúcie v tom celom zohrali kľúčovú úlohu.
Piussi podrobne zaznamenala výpovede bývalých spolupútnikov Jana Budaja, ktorí so zvláštnou bohorovnosťou opisujú jeho ľudský charakter. Niektorí z nich považujú za potrebné pripomenúť aj intímne súvislosti, bez ktorých by sa divácka verejnosť pokojne zaobišla. Otázkou je, či konzistentné výpovede aktérov, o ktorých sa vie, že sa vajdrujú zmysluplne, nenechala režisérka zámerne v strižni…
Piussi viac – menej zjednodušuje. A prikláňa sa k myšlienke, že dohoda ľudí revolúcie s komunistami je príčinou marazmu dneška. Keď komunistická snemovňa federálneho parlamentu v decembri 1989 jednohlasne zvolila disidenta Václava Havla za prezidenta Československa, položila podľa nej základy mafiánskeho kapitalizmu. Pokračovanie svojho filmu o udalostiach spred 20 rokov chce v budúcnosti skokom preniesť do našich dní. Pointou plánovanej druhej časti má byť úvaha o podobe prehnitého stavu verejnej politiky dnes. Kauza Gorila je tak podľa Piussi dieťaťom ponovembrových dní 1989.
K momentom filmu, ktoré ocení azda každý, patrí spracovanie príbehu Rudolfa Schustra, keď napriek dohode s VPN zostal v marci 1990 v pozícii predsedu parlamentu. Perfídnosť celej situácie a taktizovania bývalého spoľahlivého kádra KSS leží pred divákom ako na dlani. Prehry, ktoré si „muži revolúcie“ otovorene pripúšťaju, trpko korunuje víťazoslávny úsmev na tvári Vladimíra Mečiara.
Dramatický rozmer príbehu nezvoleného Jána Budaja s nikdy nenájdeným spisom o spolupráci s ŠtB si však musí počkať na iného režiséra. „Chýba nám historiografia. Život bol plnokrvnejší, farebnejší aj surovší,“ povedal Ján Budaj pokojným hlasom po premiére.
Ako zlý vtip si divák hneď v úvode prečítal vyjadrenie anonymného člena Audiovizuálneho fondu, ktorý film odmietol finančne podporiť: „Spracovanie osudov protagonistov nežnej revolúcie nie je dozreté, uplynulo ešte príliš málo času, aby boli vykryštalizované.“
Je rok 2012. Koľko času ešte majú aktéri zamatovej revolúcie na to, aby pre nášho diváka dozreli? Zásluhu na tom, aby sa odkaz novembrových dní predsa len nestal sudom s domácou pálenkou (ako to v podstate navrhuje neznámy člen AVF) má v týchto dňoch paradoxne práve Zuzana Piussi, ktorá svoj film nakrútila napriek všetkým ťažkostiam. Je svedectvom o ľuďoch a pre ľudí, pre ktorých sú novembrové udalosti stále živé. Svedectvom o čase, keď sa skartovali nielen tajné spisy ŠtB, ale barbarsky likvidovali a eliminovali archívy televízie, Koliby a Krátkeho filmu. Pamäť spoločnosti.
