Deväťročný Oskar Schell (Thomas Horn) prišiel 11. septembra 2001 pri útoku na Svetové obchodné centrum o otca (Tom Hanks). Chlapca postihnutého ľahkým stupňom autizmu vychováva mama (Sandra Bullock) a babička (Zoe Caldwell), do života ktorej vkročí tajomný nemý starec (Max von Sydow), no vyrovnať sa so smrťou milovaného otca musí Oskar sám. Snímku uviedli v hlavnej festivalovej prehliadke, ale mimo súťaž.
„Román som pred nakrúcaním nečítal,“ priznal Stephen Daldry. „Dostal sa mi do rúk až spolu s hotovým scenárom, keď sme začínali vyberať hercov.“ Režisér, ktorý zažiaril drámou o chlapcovi, vášnivo milujúcom balet Billy Elliot, opäť úspešne spolupracoval s mladým hercom. „Nebolo mojím zámerom objavovať nový talent. Predstaviteľa hlavnej úlohy sme hľadali po celej Amerike aj Európe. Výsledkom bolo obsadenie Thomasa Horna.“ Aj Berlíne musel Daldry vyvracať rozšírený omyl: „Nie, hlavný hrdina nepochádza zo židovskej rodiny, ako tvrdia médiá. Schellovci sú z Nemecka, ale neprežili holocaust ani iné prenasledovanie. Oskarova babička prišla do New Yorku až po vojne a jeho starý otec zažil spojenecké bombardovanie Drážďan.Nie každý, kto v tom čase prišiel z Nemecka do Ameriky musel byť žid!“
Trochu tichšie publikum bučalo (ale vôbec netlieskalo) pri španielskej psychologickej dráme s prvkami hororu Dictado (Riekanka) scenáristu a režiséra Antonia Chavarriasa. Dvaja nevlastní bratia, ktorí ako deti nevdojak spôsobili tragickú smrť malej sestričky sú vo veku zrelých mužov konfrontovaní s dávno zabudnutým zločinom, keď dcérka jedného z nich začne pôsobiť, ako keby ju posadol duch nebohej.
Jolie – nevtieravá režisérka
Najväčšími hviezdami prvých dní berlínskeho filmového festivalu boli indický bollywoodsky herec Shahrukh Khan, mimoriadne obľúbený práve v Nemecku, ktorý tu uviedol svoj nový film – akčnú kriminálnu drámu Don – The King Is Back – a Angelina Jolie v úlohe scenáristky, režisérky a koproducentky drámy s názvom In the Land of Blood and Honey (V krajine krvi a medu). To, že sa odohráva v Bosne počas vojny, je všeobecne známe. Prekvapením však je, že je v srbskom jazyku! (Presnejšie: jestvujú dve verzie, jedna v angličtine a druhá v originálnych jazykoch, používaných počas vojny.)
Film netají, že krutosť Srbov pramení z ich pocitu historickej krivdy, ale sústreďuje sa na vykreslenie ich zverskosti a násilia, páchaného na nevinnom civilnom obyvateľstve, ženách a deťoch – pričom sa nevyhýba citovým scénam ako znásilňovanie, masové vraždy, zabíjanie nemluvniatok.
Škoda, že príbeh skĺzol do variácie na etnicky rozdelených Romea a Júliu, pričom Romeo je slaboch, syn veliteľa srbskej armády a Julia je moslimská výtvarníčka, maliarka, uväznená v tábore, ktorý jej srbský milenec riadi. Lenže zároveň je hrdinka, ochotná položiť aj život za pomoc svojmu etniku.
Zdá sa, že Angelina Jolie nie je najhoršia scenáristka a veľmi slušná, nevtieravá režisérka. Filmu pomáha skvelá výprava, autentickí herci (Zana Marjanović, Goran Kostić, Rade Šerbedžija) a drsná no emotívna kamera Deana Semlera. Na vyznení mu uberá zreteľne deklarované jasné politické stanovisko: útoky vojsk NATO sa tu javia ako jediné možné účinné riešenie na zastavenie genocídy. A to i napriek myšlienke, ktorá sa vinie celým filmom: krivdy, spáchané násilím, nemožno riešiť ďalším násilím.
Angelina Jolie sa s novinármi stretla na tlačovej konferencii a v rámci nového zvyku diskutovala s divákmi v kinosále aj večer, po slávnostnom uvedení jej filmu mimo súťaž, v rámci prehliadky Berlinale Special. „Uvedomujem si, že na môj film sa ľuďom pozerá ťažko, ale verím, že vojnu treba zobrazovať takto. Ľudia sa pri jej sledovaní musia cítiť nepríjemne,“ povedala debutujúca autorka. „Keď som bola dieťa, ale i keď som mala dvadsať, nevedela som takmer nič o tom, aká je skutočná vojna. A ani roky práce pre OSN, ani desiatky rozhovorov s ľuďmi z nášho ministerstva obrany mi nedali odpoveď na otázku, čo sa vlastne začiatkom 90. rokov v bývalej Juhoslávii stalo a prečo. A už vonkoncom nedokážem pochopiť, ako to mohol civilizovaný svet dopustiť.“
Angelina Jolie navštívila Bosnu viac ráz ako vyslankyňa dobrej vôle Spojených národov a stretala sa s obeťami etnicky motivovaného vojnového šialenstva. Uchvátia ju krása bosnianskej prírody i tamojšia kultúra. Sama však priznáva, že sprvu, keď svoje poznatky, zážitky a dojmy začala pretavovať do podoby filmového scenára, neverila, že ho raz realizuje. „Forma filmového scenára sa mi zdala najvhodnejšia pre to, čo som chcela povedať. Nerozmýšľala som o filme. Dokonca som ani nerátala s tým, že to raz bude niekto čítať. Písala som iba sama pre seba.“
S návrhom nakrútiť podľa neho film, prišiel Brad Pitt, keď mu Angelina dala výsledok svojej práce prečítať. „Myslela som si, že chce byť ku mne len milý, ale poslala som na jeho popud scenár rôznym ľuďom – a tí mi tiež tvrdili, že ho treba sfilmovať. Jedinou schodnou cestou sa mi videlo, že ho budem sama aj režírovať a obsadím ho hercami z oboch znepriatelených etník. Neverila som, že ich nájdem, ale našla som ich. Neverila som, že získam peniaze na nakrúcanie, ale získala som ich. Neverila som, že mi umožnia nakrúcať v autentických pôvodných jazykoch, ale umožnili mi to. Jedného dňa som si s úžasom uvedomia: Božemôj, ja to naozaj robím!“
Ako scenáristka a režisérka je však filmová superstar veľmi skromná: „Neverím, že môj film môže čokoľvek zmeniť. No chceli sme ním aspoň vyprovokovať dialóg, upozorniť svet na to, čo sa v Bosne dialo a aké to má následky dodnes. Nazdávam sa, že ten región poznám dosť dobre a viem, že ak dosiahneme aj len toto, je to dosť.“
Neorealizmus žije
Cesare deve morire (Cézar musí zomrieť) bratov Tavianovcov je 76-minútová dokumentárna dráma o inscenácii Shakespeara vo väzení. Jeden z mála filmov svetoznámych autorov v tohtoročnej súťaži. Tavianiovci strávili pri práci s väzňami šesť mesiacov. Postupmi, typickými skôr pre hraný film, zachytávajú celý proces od výberu hercov, prvých skúšok, stotožňovania sa hercov s postavami (alebo skôr prispôsobovanie si postáv hercami priamo na telo a príbehu na vzťahy medzi nimi) až po premiéru v rímskej väznici s mimoriadnou ostrahou Rebibbia pre obzvlášť ťažkých zločincov. Zábery z predstavenia sú farebné, všetky ostatné čiernobiele.
Obzvlášť silne pôsobia zábery zo skúšok priamo na chodbách, dvoroch a iných reálnych priestoroch väznice. Mäkkou kresbou, nepriamym svetlom, sústredením sa na tváre, charaktery i sociálny status previnilcov Paolo a Vittorio Tavianiovci ani čo by nás presviedčali, že neorealizmus nie je nudná kapitola z dejín talianskej kinematografie, ale živý, životaschopný a úchvatný spôsob, ako stvárňovať a zároveň meniť svet. Alebo, ako hovorí jeden z väzňov-hercov: „Až keď som spoznal umenie, premenila sa moja cela na skutočné väzenie.“
Film je zároveň i holdom Shakespearovmu géniovi, ktorý dokáže osloviť a ovplyvniť i bežného nevzdelaného človeka 21. storočia.
Mimochodom – dokument s podobnou témou predstaví v Berlíne i nemecký režisér Werner Herzog. Vlani sa nemohol zúčastniť na slávnostnom uvedení svojho 3D dokumentu Jaskyňa zabudnutých snov, pretože v USA pracoval na snímke Death Row, celovečernom dokumentárnom filme o treste smrti v Spojených štátoch a o ľuďoch, odsúdených na smrť.
