Luňák verí, že v kine sa ešte premýšľa

Tichý, samotársky, nepriebojný, obklopený dravcami v ľudskej koži. Žije v Jeseníkoch a sužujú ho ťaživé spomienky na detstvo a násilný povojnový odsun Nemcov. Taký je Alois Nebel. Hrdina rovnomenného česko-nemecko-slovenského filmu, o ktorom sa veľa popísalo. Aj preto, že vznikal na tunajšie pomery nevšedným spôsobom.

19.02.2012 10:00
Režisér Tomáš Luňák s maketami postáv svojho... Foto:
Režisér Tomáš Luňák s maketami postáv svojho filmu - Aloisom Nebelom a pani Květou.
debata

Najprv ho nakrúcali ako hraný film (s Miroslavom Krobotom v hlavnej úlohe) a potom ho upravili do animovanej podoby. Ešte pred českou premiérou ho uviedli na festivale v Benátkach a odvtedy obletel kus sveta. Do slovenských kín sa dostal vo štvrtok 16. februára. Pravde o ňom porozprával režisér Tomáš Luňák, pre ktorého je Alois Nebel celovečerným debutom.

Atmosféra je to, čo ľudia na vašom filme oceňujú hádam najčastejšie. Čo atmosféra znamená pre vás?
Prikladám jej významnú úlohu, ale dôležitejší je spôsob rozprávania. Ako divák obľubujem severské snímky, skôr pomalšie, a mám rád aj výtvarné filmy. Oslovuje ma napríklad Peter Greenaway a medzi ľudí, ktorí ma ovplyvnili, patrí Derek Jarman.

Alois Nebel vznikol podľa komiksovej predlohy Jaroslava Rudiša a Jaromíra Švejdíka (Jaromír 99). Predloha na vás najviac zapôsobila atmosférou?
Komiks bol výrazne vizuálne štylizovaný a jeho tvorcovia aj producent požadovali, aby sme sa vo filme usilovali tú atmosféru dodržať. Pre mňa osobne je však Alois Nebel príbeh o krajine a o ľuďoch, ktorí v nej žijú. Snažili sme sa pritom naznačiť, že existuje pamäť človeka aj pamäť krajiny, ktorá je oveľa dlhšia.

Zvažovali ste spočiatku aj možnosť, že by ste Aloisa Nebela nakrútili ako čisto animovaný film?
Áno, pohrávali sme sa s touto myšlienkou, ale pre animovaný film je charakteristická skratka a my sme si neboli istí, či je to vhodná forma pre takú závažnú tému. Navyše, animovaný film je v Česku vnímaný skôr ako tvorba pre deti, takže sme od toho radšej ustúpili.

Ten film však animovaný je, hoci sa zakladá na tom, čo ste nakrútili s reálnymi hercami. Neobávali ste sa trochu, že diváci vážnu tému v takomto prevedení „nekúpia“?
My sme tú technológiu veľa testovali. Overili sme si, že keď majú postavy reálny pohyb, keď cítiť tú skutočnú tiaž, tak ich to oživuje a vyzerajú, že dýchajú. V Česku, kde diváci za kreslenými tvárami spoznávali reálnych hercov, to fungovalo. A na moje prekvapenie to fungovalo aj vo svete. Platí však, že ako tvorca máte u takéhoto filmu pochybnosti stále. Zvlášť, keď to trvá dlho a viete, že sa dá čokoľvek zmeniť. Každá linka je diskutovateľná a vy upravujete obraz do poslednej fázy.

Nemôže však táto na české aj slovenské pomery nevšedná forma spracovania príliš odpútavať pozornosť publika od toho, o čom film vypovedá?
Pevne verím, že divák ešte nezabudol v kine premýšľať, a zároveň si myslím, že ho nemožno na 90 minút uhranúť iba formou. Snažili sme sa predvídať reakcie divákov a mali sme priebežné projekcie. Napríklad sme zámene zvolili začiatok filmu pomalší, aby si publikum uvedomilo, že je na niečom, čo pôsobí trochu inak, a aby sa zorientovalo, ako vyzerá deň, noc, hlavné charaktery… Pre mňa to však bola prvá skúsenosť a debutantská naivita so sebou nesie veľa rizík.

Film má za sebou množstvo festivalových uvedení vo svete. Ako naň reaguje zahraničné publikum?
Vo viacerých zahraničných krajinách je kultúra obrazového rozprávania a jeho vnímania vyspelejšia ako v Česku. Vo Francúzsku sa ma napríklad nepýtali stále na technológiu, akou je film robený. Zaujímali sa o to, čo rozpráva. A keď som sa pýtal novinárov, či rozumejú situácii v strednej Európe, udalostiam, ktorých sa dotýkame, ako je trebárs odsun sudetských Nemcov, odvetili mi, že sa o tom predsa učili. Obavy, ktoré nám podsúvali z Česka, som v zahraničí nezaregistroval.

Vy však tie udalosti príliš nerozoberáte…
Politickú situáciu sme zámerne dali do pozadia. Nežná revolúcia bola záležitosťou veľkých miest a keď sa napokon preniesla aj do tých menších, ľudia to tam nemuseli prijímať ako dobrú správu. Najmä generácia, o ktorej hovoríme. Ľudia, ktorí prežili celý svoj život v komunizme a pre mnohých už bola príznačná obava zo zmien či väčšia ľahostajnosť. My rozprávame o takých, nie v úvodzovkách o pražskom človeku. A zámerne na nich nazeráme tak, akoby boli za hmlou.

Ako teda vnímate hrdinu filmu – samotného Aloisa Nebela?
Ako slušného človeka, ktorý vie rozoznať, čo je pravda, čo klamstvo, a rozpozná nebezpečenstvo. Nie je to síce aktívny hrdina, skôr človek, ktorý je dostrkovaný. Vie však, kde je pravda, a v celom tom marazme zostáva poctivým človekom. No a potom je tu prostredie, v akom žije. V podobnom vyrastal Jaromír Švejdík a prirovnal ho k akejsi skládke nepohodlných a v niečom chorých ľudí.

Nie je to teda dobrovoľne rezignovaný človek?
V žiadnom prípade. Možno nevidí svetlo na konci tunela, ale stretne Květu, ktorá to svetlo vidí v ňom. Pre mňa je film Alois Nebel príbehom rána, keď sa postupne rozplýva hmla. A tak nejako chápem charakter Nebela, ktorý začína postupne vidieť a uvedomovať si samého seba. Cez postavu Květy.

V úvode ste spomínali pamäť krajiny. Ako sa taká pamäť zobrazuje?
Jesenické hory zaťažoval priemyselný odpad, preto sú vo filme pahýle a poškodené stromy, ale do krajiny sa zapísal aj odsun nemeckej populácie, po ktorej zostali chátrajúce domy a zarastené záhrady. V tom prostredí zároveň často vidíte, ako ľudia stoja a pozerajú sa na krajinu. Aj preto na ňu kladieme taký dôraz.

Premýšľali ste nad tým, ako by sa asi odvíjal osud Aloisa Nebela po skončení príbehu?
Bavili sme sa o tom a nevedeli sme vlastne, či je ten koniec pre Nebela jednoznačne dobrý. Začína sa mu totiž nová éra, keď mu do jeho malého domčeka prichádza Květa. V takom vzťahu, samozrejme, môže akoby omladnúť, ale za päťdesiat rokov si vypestujete toľko stereotypov a zlozvykov, že zmena môže byť komplikovaná. Dokážem si teda predstaviť, že by Alois Nebel a Květa žili v tichosti vedľa seba, ale nemyslím si, že by sa Alois zásadne zmenil a využil obdobie po roku 1989 napríklad na podnikanie. Skôr ho vidím ako dôchodcu, ktorý chodí po horách a opravuje turistické značky.

debata chyba