Shakespeare vo väzení
Prevažne čiernobiely a iba 76-minútový víťazný film vznikal pol roka v obávanej rímskej väznici Rebibbia určenej pre mimoriadne nebezpečných zločincov, recidivistov, vrahov a mafiánov. Súčasťou prevýchovy tam je aj umenie. Tavianiovci sledovali prácu divadelného režiséra Fabia Cavalliho na príprave inscenácie Shakespearovho Julia Caesara. Od počiatočného výberu účinkujúcich až po opadajúcu eufóriu po úspešnej premiére. Stredobodom sú paralely medzi dramatickým textom a osudmi i vzťahmi väzňov. Všetci účinkujúci sú skutoční trestanci a rozprávajú rôznymi talianskymi nárečiami. Hoci taký Salvatore Striano, ktorý hrá Bruta, sa dostal na slobodu už v roku 2006, vďaka Cavallimu sa stal úspešným divadelným hercom a rola vo filme Gomorra mu priniesla popularitu aj uznanie.
„Musíme vysloviť našu vďaku Shakespearovi,“ povedal Vittorio Taviani. „Vždy bol naším otcom, bratom a neskôr, keď sme zostarli, tak aj synom. Vzali sme jeho Julia Caesara a prebudovali sme ho. Usilovali sme sa zachovať ducha pôvodnej tragédie aj spôsob rozprávania, ale zároveň sme ju zjednodušili a posunuli ďaleko od tradičnej javiskovej podoby,“ dodal režisér.
Známi sa držali mimo hlavnej súťaže
Tohtoročné Berlinale bolo výrazne poznamenané neochotou známych filmárov riskovať prípadný neúspech v súťaži. Tvorcovia ako Steven Soderbergh, Werner Herzog, Kevin Macdonald, Stephen Daldry, Angelina Jolieová, Volker Schlöndorff, Jason Reitman, ba dokonca aj Zhang Yimou uviedli svoje novinky len mimo hlavnej súťaže a v rôznych nesúťažných prehliadkach.
Druhým nápadným prvkom festivalu bola pokročilá globalizácia. Prejavila sa v podobe často bizarných medzinárodných koprodukcií alebo ako spolupráca profesionálov z celého sveta na vyložene národných dielach. A do tretice – festival ukázal, že tvorcovia filmového umenia dnes uprednostňujú autenticitu pred štylizáciou, skutočné príbehy pred fikciou, dokumentárnu či reportážnu ručnú kameru pred čarovaním s obrazom a často aj skutočné emócie nehercov pred hereckým predstieraním.
Veľkú cenu poroty si napríklad odniesol maďarský filmár Bence Flieghauf za drámu Iba vietor o násilí proti rómskemu etniku v Maďarsku. Autenticky pôsobiaca snímka bohato využíva nehercov na presvedčivé vykreslenie dusnej atmosféry strachu a napätia, aby ju divákovi nie ukázala, nie vysvetlila, ale dala naplno pocítiť a precítiť. Režisér v ďakovnej reči symbolicky venoval cenu všetkým „sociálnym pracovníkom, ktorí nezištne pomáhajú všade tam, kde žijú Rómovia“. Maďarská kinematografia 21. storočia žne v Berlíne jeden úspech za druhým a tohto roku mala svojich zástupcov v súťaži celovečerných i krátkych filmov.
Nechceli mu veriť
Úspech slávila aj dánsko-česko-nemecko-švédska historická dráma Kráľovská aféra, ocenená hneď dvoma Striebornými medveďmi. Za najlepší mužský herecký výkon a za scenár. Tiež sa inšpirovala skutočnými udalosťami, tentoraz z druhej polovice 18. storočia. Johann Friedrich Struensee sa vtedy stal osobným lekárom psychicky labilného dánskeho kráľa Kristiána VII. (hrá ho ocenený Mikkel Boe Folsgaard), milencom kráľovnej Karolíny Mathildy a priekopníkom myšlienok osvietenstva v zaostalom Dánsku. Scenáristi Nikolaj Arcel (ktorý snímku aj režíroval) a Rasmus Heisterberg sú podpísaní aj pod scenárom pôvodnej škandinávskej televíznej a filmovej adaptácie bestselleru Muži, ktorí nenávidia ženy.
„Kráľovská aféra sa zakladá na jednej z najdramatickejších udalostí dánskych a európskych dejín,“ vysvetlil režisér Arcel. „No keď som možným investorom hovoril, o čom má film byť, nechceli mi veriť, že sa niečo také mohlo stať. Doma v Dánsku je to súčasť výučby dejepisu na základných školách a o afére tu vyšli desiatky kníh, na túto tému vznikla dokonca opera aj balet.“
Dievča z Konga všetkých dojalo
Najlepšou herečkou a zároveň miláčikom festivalu sa stala bezprostredná štrnásťročná debutantka Rachel Mwanza z Konga. Ocenili ju za hlavnú rolu v kanadskej snímke Rebelle (réžia Kim Nguyen) o občianskou vojnou trpiacom Kongu. Mwanza hrá africké dievča unesené ozbrojenými komandami a nútené bojovať so zbraňou v ruke. Mladá herečka sama vyrastala odvrhnutá rodičmi v uliciach Kinshasy a kanadský režisér si ju všimol na záberoch z dokumentárneho filmu. Na tlačovej konferencii v Berlíne všetkých dojala priznaním, že najväčším prínosom pre ňu bolo, keď sa počas nakrúcania naučila čítať a písať a za honorár chce chodiť do školy.
Za réžiu drámy Barbara ocenila hlavná porota nemeckého filmára Christiana Petzolda, ktorý vyrozprával príbeh mladej nemeckej lekárky prenasledovanej v 80. rokoch minulého storočia za žiadosť o umožnenie emigrácie na Západ. Snímky amerických tvorcov pritom uspeli iba u poroty filmov s homosexuálnou tematikou, kde získali tri zo štyroch ocenení Teddy.
