Disneyho ľudia boli prekvapení
Jan Werich považoval Trnku za dobrého priateľa a s gustom hovoril o svojom úžase, keď ho raz navštívil v ateliéri a videl, ako maľuje oboma rukami naraz. Viacerí Trnkovi kolegovia pritom spomínali, že pracoval s veľkým nasadením aj 14 či 16 hodín denne. Pre denník Lidová demokracie sa k tomu kedysi vyjadril jeho syn Jiří. „Pracoval naplno, spať chodil o druhej alebo tretej ráno, o ôsmej začínal znova. Keď si chcel odpočinúť, iba zmenil činnosť. Ak napríklad robil film a bol unavený, odreagoval sa na knižnej ilustrácii.“ Aj toto nasadenie spojené so zlou životosprávou sa podpísalo pod jeho zdravotný stav. Mal iba 57 rokov, keď 30.¤decembra 1969 zomrel.
Stihol však toho veľa. A v podmienkach, ktoré udivili aj zástupcov Disneyho štúdia. „Boli nadšení,“ povedal o ich návšteve Jiří Trnka mladší. „V tom čase malo štúdio Walta Disneyho 1¤500 pracovníkov a akúkoľvek techniku, u nás našli iba 21 perfektne zohratých ľudí a kamery, ktoré nemajú v Amerike ani v múzeu.“ Trnka mal však aj výhodu, že jeho náročné projekty platil štát. Podľa slovenského dramaturga, režiséra a publicistu Rudolfa Urca, ktorý sa venuje problematike animovanej tvorby, mu znárodnená kinematografia poskytla také možnosti, aké by mu nikde inde nikto nevenoval. „Samozrejme, že musel aj zápasiť s byrokraciou, ľudskou závisťou a hlúposťou. Viem o mnohých pokusoch odstrániť ho, ale pred jeho autoritou a talentom kapituloval nejeden filmový direktor, stranícky tajomník či bedlivý cenzor. Bez toho, že by chcel alebo sa o to usiloval, bol ikonou vtedajšieho kultúrno-politického establishmentu,“ uviedol pre Pravdu Urc.
Pozor na Ruku
Pre vtedajšie vedenie štátu bol Trnka zároveň dobrým zdrojom príjmov. Poznali ho vo svete, pozývali na festivaly, získaval ceny. No keď jeho film Ruka (1965) mnohí „prečítali“ ako kritiku režimov so sklonmi obmedzovať ľudskú slobodu, dostalo sa to až k prezidentovi Novotnému. Trnkov syn Jiří prezradil, že Novotný si najprv overil, či je tvorca „ekonomicky výhodný“, a keď mu povedali, že znamená 135-tisíc dolárov čistého zisku ročne, zareagoval: „Tak za tie peniaze nech si Trnka hovorí, čo chce.“ Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy však Ruku, Trnkov posledný film, napokon stiahli z kín a skončila v trezore.
Rodák z Plzne sa už v detskom veku dostal k bábkovému divadlu a jeho smerovanie ovplyvnil Josef Skupa, neskôr zakladateľ Divadla Spejbla a Hurvínka, ktorý v Trnkovi rozpoznal talent a zaúčal ho. Trnkovmu otcovi sa síce dlho nepozdávalo, že sa má jeho syn venovať kumštu, ale napokon ho pustil na Umeleckopriemyselnú školu do Prahy. Získal si povesť všestranného umelca, bol výtvarník, navrhoval kostýmy a scény pre divadlo, spolupracoval aj na hraných filmoch, ilustroval knihy, písal a, samozrejme, nakrúcal animované snímky. Už za jednu z prvých – Zvířátka a petrovští (1946), ho ocenili na festivale v Cannes. „Trnka bol odchovanec veľkej tradície českého bábkového divadla. No súčasne bol aj osobnosťou bytostne spätou s českým výtvarným realizmom. A ako filmár položil základy bábkového filmu, ktorým česká animovaná tvorba prenikla do sveta,“ ozrejmil Urc.
Bábky zvíťazili
Trnka síce robil aj kreslené filmy, ale zameriaval sa hlavne na prácu s bábkou. Pekne to opísal v roku 1957 pre časopis Kultura – hovoril, že kreslený film má často groteskný charakter a keď sa kresba nehemží, stáva sa plošnou a mŕtvou. Preto sa mu nedarilo vytvárať vypäté dramatické scény. „V bábkovom filme sú vrcholné scény drámy statické, postavené na detaile.“ A zároveň bábka, ktorú si sám vyrobí, zostáva nemenná, kým kresba, ktorú oživuje veľa animátorov, podľa neho vyprcháva a pôvodne navrhnutý typ stráca osobitosť.
O práci s bábkami vie svoje aj slovenská autorka animovaných filmov Katarína Kerekesová, ktorá sa naposledy predstavila titulom Kamene. A na Trnkovi má čo obdivovať. „Spočiatku som bola skôr očarená jeho ilustráciami. Postavy z jeho knihy Zahrada, ktorú aj sám napísal, sú stelesnením mágie detstva a hry,“ povedala Kerekesová pre Pravdu. „To, aký bol bravúrny animátor a režisér, mi došlo vlastne až pri vlastnej práci na bábkovom filme. Že jeho bezchybné vedenie bábky muselo byť výsledkom obrovskej koncentrácie a predstavivosti, pretože sa dialo takpovediac načisto, záznamom na 35¤mm surovinu, bez akejkoľvek spätnej kontroly obrazu. Stále viac vnímam aj široký diapazón jeho tvorby, veľkú pracovitosť a napokon aj lásku ku koreňom,“ dodala Kerekesová.
S deťmi ako s dospelými
Zástupca staršej generácie slovenských tvorcov animovaných filmov František Jurišič si spomína na viacero Trnkových titulov, ktoré ho oslovovali už v čase ich vzniku. „Určite to bola hravosť, tance, spevy vo filme Špalíček. Hrôza a tajomstvo v príbehu Čertův mlyn, nezabudnuteľná situácia a vtip v premene veľkého čerta na celý regiment malých čertov, ktorí sa skrývajú v kútoch mlyna a číhajú. Alebo veselá a spevná Árie prérie,“ menoval Jurišič a spomenul aj snímky Bajaja, Dvaja Mrazíci, stále aktuálnu Ruku či sci-fi príbeh Kybernetická babička. Neopomenul ani celovečerný Sen noci svatojánské, ktorý označil za „krásnu hudobnú pantomímu“. „Na širokouhlom plátne zmonumentalizovala bábkohru vo veľkolepom spektákli,“ dodal Jurišič.
Trnkov syn Jiří o svojom otcovi povedal, že s deťmi zvykol zaobchádzať ako s dospelými, pretože vedel, že starosti štvorročného človeka sú rovnako dramatické ako starosti dospelého. Niečo podobné hovoril sám tvorca o svojom prístupe k filmom. Spolupracoval na nich aj so Stanislavom Látalom, Břetislavom Pojarom či Vlastou Pospíšilovou, ktorí toho o Trnkovi veľa porozprávali Rudolfovi Urcovi. „V pamäti mi utkvelo najmä to, že hoci pôsobil robustne, bol veľmi mäkký. Vyzeral ako aristokrat, ale v podstate bol plachý, málovravný, nie však pokorný. Škoda, že som ho osobne nezažil,“ uzavrel Urc.
