Jan Novák: Robil som vždy len to, čo ma bavilo

13.03.2012 08:00
Jan Novák
Jan Novák Autor:

Hovorí, že mal v živote šťastie, a treba mu dať za pravdu. Česko-americký spisovateľ, dramatik a scenárista Jan Novák dokázal totiž všetko, čo prežil, zužitkovať vo svojej tvorbe - pohnuté osudy svojej rodiny, emigráciu, život v USA či stretnutia so zaujímavými ľuďmi. Za najväčší luxus svojho života pokladá to, že nikdy nemusel prijať ponuku, ktorá mu nevyhovovala.

Máte asi to najbežnejšie české meno, aké existuje. Podľa jednej internetovej databázy dnes v Českej republike žije vyše 34-tisíc Novákovcov. Má to svoje výhody alebo ani nie?
Určitá anonymita v tom mene je, čo je dobré. Na druhej strane však na mne „surfuje“ nejaký iný Jan Novák, ktorý vydáva také šteklivé knihy. To potom mätie ľudí, ktorí sedia na wikipédii. Musel som si tam opraviť heslo, pretože mi pripisovali úplne absurdné hry, ktoré som vôbec nestvoril. Ale v Amerike je to meno dobré. Tam je zase iný problém, lebo Jan je zdrobnenina z Janette. Takže keď počujú meno Jan Novak, myslia si, že je to žena.

To musí vyvolávať humorné situácie.
V Chicagu som raz vyhral cenu Kniha roka, ktorú udeľuje tamojšia verejná knižnica. Podával sa slávnostný obed, diela všetkých víťazov ležali na stole. Medzi nimi aj moja próza Commies, Crooks, Gypsies, Spooks and Poets (Komouši, grázli, cigáni, fízli a básnici). Šéfka knižnice vystúpila a začala tárať o tom, že čítala úchvatnú knihu, ktorú napísala Jan Novak. To znamenalo, že tú knižku v skutočnosti ani neotvorila, lebo by v nej videla moju fotku. Pod stolom som kopal manželku, aby si cenu prevzala namiesto mňa, ale nechcela. Tak som sa teda pobral sám. U nás by sa na tom všetci zasmiali, no tam sa cítili trápne. V sále zavládlo ticho. Začal som hovoriť niečo o tom, že som mal nedávno operáciu na zmenu pohlavia, ale už som to nezachránil (smiech).

Veselá bola i vaša mladosť v českom Kolíne. No ak máme veriť vášmu románu Děda, v šiestich rokoch ste chceli zabiť človeka, aby ste pomstili starého otca.
Naozaj sa to stalo. Bol som asi šialené dieťa. Môj dedko mal hospodárstvo, zhruba 80 hektárov, a najímal si dvoch ľudí, ktorí mu pomáhali. Jeho posledný paholok Josef bol bystrý, ale stal sa z neho veľký komunista a po februárovej revolúcii viedol v kraji kolektivizáciu. Dedko asi dva roky bojoval, aby nemusel vstúpiť do družstva, no napokon to vzdal, pretože by mu uhynuli zvieratá. Josef si za jeho statkom urobil výbeh pre jalovice. Ako dieťa som vnímal tú nenávisť, videl som, ako ten chlap môjho dedka udrel bičom. Spomínam si, ako moja matka otcovi roztrhala košeľu, keď ho držala, aby Josefa nezabil. Tak som si vymyslel, že ho pomstím. Splašil som stádo jalovíc, aby ho udupali. Stádo cez neho naozaj prebehlo a ja som utiekol. V skutočnosti sa mu nestalo nič, ani nezistil, že to naňho niekto nastražil, ale v románe som musel príbeh dofabulovať.

Riadne číslo bol i váš otec. V románe Miliónový džíp, ktorý ste v USA napísali už po anglicky, spomínate na jeho kúsky…
Doma sme nevedeli, že spreneveril peniaze, ani matka to netušila. Otec pracoval v kolínskej rafinérii minerálnych olejov, kde viedol podnikové sporenie zamestnancov. Za trinásť rokov tam spreneveril takmer dve tretiny vkladov, teda asi milión korún, čo boli vtedy obrovské peniaze. Skoro všetko však potom prehral v stávkach. Jediná vec, ktorú kúpil, bol biely americký džíp s otvorenou strechou. V Česku ich vtedy po vojne zostalo asi 45, toto bol jeden z nich. Keď sme chodili na futbal, vozili sme sa na ňom po námestí so sparťanskou vlajkou.

Práve problémy vášho otca so zákonom boli hlavným dôvodom vašej emigrácie. Mali ste vtedy šestnásť rokov. Ako sa vám lúčilo s domovom?
Vtedy som ešte nevedel, že odchádzame navždy. Išli sme len na štvordňový výlet do Viedne. Bolo to v lete 1969, mal som so sebou iba krátke nohavice. Bývali sme tam v jednom penzióne, kde sa náhle mama s otcom zatvorili. Počul som von tlmené výkriky a plač, vravel som si, že sa naši asi idú rozviesť. Nakoniec vyšiel otec a povedal, že späť sa už nevrátime, lebo by ho zavreli. V neprítomnosti ho neskôr naozaj odsúdili na 14,5 roka.

Ako ste sa s tým vyrovnali?
Niesol som to dosť zle. Jednak som si myslel, že to, čo som doma zažil po Palachovej smrti, nie je možné potlačiť, že nemôže prísť nejaká normalizácia. Ako 16-ročný chlapec som si nevedel predstaviť, že to nadšenie tak rýchlo zadusia. Prežíval som aj erotické prebudenie, bol som zaľúbený do jedného dievčaťa, s čím bol tiež koniec. Navyše sa zrazu zosypal i otec a zostalo na mne, aby som rozhodoval za celú rodinu. Aby otca náhodou z Rakúska nevydali do Československa, pokúsili sme sa ilegálne odísť do západného Nemecka, ale to sa nám nepodarilo. Chytili nás na hraniciach.

Takmer rok ste strávili v utečeneckom tábore v rakúskom Traiskirchene. Ako na tie časy spomínate?
Bol to rok bez školy, rok slobody. Naučil som sa po nemecky, ale to miesto samo osebe bolo drsné. Všimol som si však aj to, ako sú ľudia veľmi prispôsobiví, že si na všetko zvyknú. Ja som mal až do októbra iba krátke nohavice, a keď mi začala byť zima, musel som zohnať vhodné ošatenie. Inak sme tam hrali futbal, pingpong, šach, boli tam dievčatá. Naučil som sa kradnúť, lebo Rakúšania na nás pozerali cez prsty, tak sme im to takým spôsobom vracali. Nakoniec som pracoval v továrni na linoleum, potom ako závozník.

Nechceli ste zostať v Rakúsku? Prečo ste sa rozhodli odísť do Ameriky?
V Rakúsku nebolo dobre. Dávali nám pocítiť, že sme cudzinci. Nebavila ma ani nemčina. Tie pomery v tábore boli navyše skutočne drsné. Istý čas nás tam bolo až päťdesiat v izbe, ktorá mala veľkosť školskej triedy. Nebolo tam nijaké súkromie, všetko bolo počuť, mali sme akurát provizórne steny z diek a priční. Videl som, ako tam nejakí grázli pred manželom obťažovali jeho ženu, iného zase bodli do brucha…

Takže ľudia hľadali najľahší spôsob, ako odtiaľ vypadnúť.
Otázka znela, kam. Z toho lágra sa dalo relatívne ľahko vycestovať do Juhoafrickej republiky. Slabšie povahy, ktoré to už nemohli vydržať, podpísali Južnú Afriku a o dva dni boli vonku. Na Austráliu a Kanadu sa čakalo asi dva mesiace a na Ameriku tri-štyri. Môj otec to však mal ťažšie. Američanov musel presvedčiť, že to, čo doma spravil, nebola sprenevera, ale odbojová činnosť. A to mu trvalo rok.

V USA ste sa usadili v Chicagu. Prečo práve tam? Hľadali ste mesto, kde žije česká komunita?
Otec písal listy na všetky strany rôznym českým organizáciám. Z Chicaga mu odpovedali, že nám pomôžu. Našli nám zariadený byt, otcovi prácu, dokonca nám požičali peniaze na prvé nájomné. Otec potom robil "dvanástky“ v továrni, aby sme to splatili. Dlhovali sme aj za letenky. To bol tiež rozdiel. Do Juhoafrickej republiky bola cesta zadarmo, tam zaplatili aj kurz angličtiny, pomáhali, ale v Amerike… Tam bol každý za seba a musel robiť, čo vedel, aby prežil. Dôležité však bolo, že aj keď sme nevedeli po anglicky, v Chicagu nás prijali medzi seba. Nedívali sa na nás cez prsty.

Ako ste sa v Amerike prebíjali?
Zo začiatku to bolo dosť tvrdé. Otec sa stal neskôr údržbárom, hoci v Kolíne nerobil nič, nevedel ani zavesiť obraz. Potom robil manažéra takých činžiakových komplexov, nakoniec sa opäť vrátil k hazardným hrám a v podstate skončil na ulici.

A vy? Darilo sa vám?
My tri deti sme chodili do školy. Na všetko, čo som chcel, som si však musel zarobiť. Popri škole som pracoval ako záhradník, v "hamburgerárni“ a podobne. Absolvoval som Chicagskú univerzitu, kde som študoval, čo ma bavilo. Aj také odbory ako epistemológiu, estetiku, dejiny čínskeho umenia, francúzštinu, históriu francúzskej literatúry, Kantovu filozofiu…

Ako sa vo vás prebudil spisovateľ? K napísaniu prvej knihy Striptease Chicago vás vraj priviedla vidina sľúbenej odmeny.
Už od puberty som písal básne. Na Chicagskej univerzite bola literárna súťaž pre študentov posledného ročníka. Za víťaznú poviedku alebo hru dávali tisíc dolárov. Predtým som už vyhral súťaže v poézii, tak som si sadol a napísal som poviedku i hru. Ešte v češtine, potom som to preložil do angličtiny. Vyhrali obe. Zrazu som mal dvetisíc dolárov, za čo sa v tom čase dalo kúpiť nové auto. So ženou sme potom s batohmi jazdili pol roka po Európe.

Začali ste teda poviedkou. Ako sa z nej zrodila kniha?
Keď vyhrala, uverejnili ju v študentských novinách. Najprv sa nič nedialo, neskôr sa dostala ku krajanom. Niekto ju poslal Josefovi Škvoreckému do Toronta, ktorý mi potom napísal, že keby som mal takých poviedok viac, vydá mi knihu. Tak som si sadol a spísal to. Bolo to fantastické. V dvadsiatich štyroch rokoch bol zo mňa odrazu spisovateľ.

Vaša prvotina bol jediný román, ktorý ste pôvodne napísali po česky. Prečo ste potom prešli k angličtine? Bola vám už bližšia ako rodný jazyk?
Keď som zozbieral podklady pre svoj prvý román Miliónový džíp, kde som rozprával o otcovi, chcel som znova písať po česky. Uvedomil som si však, že jednak budem musieť dopisovať dĺžne a mäkčene, lebo som mal písací stroj bez nich, a jednak to potom celé budem musieť preložiť do angličtiny. Tak mi zrazu prišlo na um, že by som to mohol písať hneď po anglicky. Prinajhoršom stratím jeden deň, ak je to slepá ulička. Skúsil som to a tá knižka sa vlastne napísala sama. Trvalo mi to asi dva mesiace.

Pri tvorbe ste často siahli k vlastným, autobiografickým zážitkom. Je pre vás váš život najlepšou inšpiráciou?
Ako o sebe tvrdil Bohumil Hrabal, ani ja nie som spisovateľ, ale zapisovateľ. Aj keď človek napokon beztak fabuluje, ako ja v tom Dědovi. Nikdy to nie je jedna k jednej. Život je príliš nudný, musí sa dotvoriť. Najťažšie na písaní je, aby to bolo pravdivé, ale zároveň treba toho čitateľa nejakým spôsobom upútať.

V USA ste sa stretli s viacerými významnými českými emigrantmi. Okrem spisovateľa a vydavateľa Josefa Škvoreckého, o ktorom ste sa už zmienili, to bol i známy novinár z prvej Československej republiky Ferdinand Peroutka či kolega Jana Wericha herec Jiří Voskovec. Ako si na nich spomínate?
V Chicagu som poznal Honzu Beneša (český spisovateľ, publicista a politický väzeň, ktorý sa zastrelil v roku 2007, pozn. red.). Keď som mal asi devätnásť rokov, hovorí mi: "Nechceš sa pozrieť do New Yorku? Zaplatíš mi polovicu benzínu.“ Súhlasil som a v New Yorku sme sa potom za jeden víkend stretli so spisovateľom Egonom Hostovským, Peroutkom a Voskovcom. Bolo to skvelé.

Ako na vás zapôsobili?
Dosť melancholicky. Pretože som si uvedomil, že tí ľudia už nikdy neboli tým, čím boli doma. Že v tej Amerike vlastne iba príštipkárili, mali tam dosť tvrdý chlieb. Najväčší dojem na mňa urobil Hostovský, ktorý umieral na rakovinu a mal veľké bolesti. Keď sme k nemu prišli, povedal, že má dobrý deň, a tak sa opije. Pili sme výbornú whisky a on hovorí: "Triedil som korešpondenciu, lebo dostávam nádherné listy od Seiferta a ďalších ľudí. Rozdelil som to na dve kôpky – dôležitú korešpondenciu a tú bezvýznamnú. Potom som vzal tie dôležité, vzácne listy a omylom ich hodil do kozuba. Ale veď je to už aj tak jedno…“ Díval sa už na to z pohľadu umierajúceho. Býval v takom domčeku v New Jersey, nič moc. Peroutka žil v newyorskom Queense v činžiakovom byte. Voskovec mi pripadal najmenej zaujímavý, ale to aj kvôli Peroutkovi, ktorý sa čudoval, prečo za ním ideme. Vravel, že Voskovec s Werichom boli iba takou prevodovou pákou americkej hudby a amerických komédií do Československa, že to, čo robili, nebolo vôbec pôvodné.

Spolupracovali ste aj so slávnym režisérom Milošom Formanom, ktorý nedávno oslávil 80. narodeniny. Ako ste sa zoznámili?
Zavolal mi, že potrebuje pomôcť s dialógmi do scenára pre film Valmont, ktorý napísal s Francúzom Jean-Claudeom Carri?rem. Hovoril, že by potreboval niekoho, kto by mu pomohol s angličtinou a čítal môj Miliónový džíp. Ja som, samozrejme, zajasal, veď to je sen každého českého spisovateľa, aby mu zavolal Miloš Forman. Vďaka nemu som vlastne vychodil fantastickú filmovú školu, lebo som bol pri ňom počas celého nakrúcania, aj potom v strižni.

V Amerike ste mali šťastie. Dá sa povedať, že ste boli úspešný. Splnili ste si svoj "americký sen“?
Áno, so svojím životom som spokojný. Napísal som knihy, ktoré mali výborné recenzie v New York Times, za čo by bola kopa spisovateľov veľmi vďačná. Mám dve skvelé americké deti. Bol som slobodný a nikdy som nemusel písať to, čo som nechcel. To je najväčší luxus môjho života, pretože som nikdy nebral žiadne ponuky, do ktorých sa mi nechcelo. Zakaždým som robil len to, čo ma bavilo, čo ma nejako oslovilo.

Poznám niekoľko Slovákov, ktorí v Amerike žijú, legálne či načierno, doslova z ruky do úst, no vrátiť sa nechcú, aj keď neuspeli. Myslíte si, že by to pre nich bolo priznaním porážky?
Určite. Je ťažké vrátiť sa sem porazený. Amerika je tvrdá a nájsť tam šťastie nie je ľahké. Človek musí stále bojovať s veľkou konkurenciou. Ja som tam prišiel ešte dosť skoro na to, aby som sa naučil dobre jazyk a mohol písať po anglicky. No ľudia, ktorí prišli hendikepovaní neznalosťou jazyka, alebo neboli odtiaľto zvyknutí prebíjať sa – lebo tu bol ten život taká napoly materská škola – sa museli naučiť starať sami o seba. A keď neuspeli na tej úrovni, ako si to vysnívali, tak je pre nich ťažké sa vrátiť. Aj psychologicky platí, že poturčenec je horší od Turka, takže z tých emigrantov sa stávajú neskutoční americkí patrioti. Celý čas píšu príbuzným domov, aké je to tam fantastické, aká je tá Amerika. Teraz by mohli mať lepší život tu, ale je pre nich ťažké ustúpiť z tých pozícií, do ktorých sa sami zahnali. V Amerike sa hovorí: You paint yourself into a corner. Teda, že keď maľuješ podlahu, skončíš v rohu, odkiaľ už nemôžeš vyliezť. To sa práve stalo niektorým Čechom a Slovákom.

Vy ste sa po nežnej revolúcii vrátili do Českej republiky. Nechýba vám Amerika? Kde sa vlastne cítite doma?
Tam, kde som – v Čechách alebo v Amerike. Ja tie rozdiely vidím takto: Keď sa stretnú dvaja Američania, tak sa väčšinou radia, ako si pomôcť alebo ako zarobiť, a tu keď sa stretnú dvaja Česi, tak si rozprávajú vtipy. Na druhej strane Američanovi verím, kým tu sa tí ľudia s tebou smejú, a potom ťa ohovoria. Takže človek musí byť stále v strehu. Ale život je tu dobrý.

Ako vidíte svoju budúcnosť? Zostanete v Čechách alebo sa vrátite do Ameriky?
Neviem. Závisí to od mnohých vecí. Pri Chicagu vlastním dom, v tom meste žije môj syn, dcéra Sonja zase tu, lebo hrá ženský ľadový hokej za české národné mužstvo. Momentálne je vo Švajčiarsku, kde ho hrá v lige za peniaze. Kvôli nej sme sa vlastne vrátili. V Amerike vďaka hokeju vyštudovala Princetonskú univerzitu, kam by sa normálne asi nedostala. Hokej chcela hrať ďalej, ale v Amerike to už nešlo. Tam nie je žiadna ženská liga. Tak sme sa presťahovali sem. Pôvodne to malo byť na rok, teraz sme tu už štvrtý rok.

Kráčajú deti vo vašich šľapajach? Prejavujú nejaké umelecké sklony?
Myslím si, že môj syn je špičkový fotograf, a nakrúca dokumenty. Jeden natočil aj na Slovensku, keď tu chodil na VŠMU. Volá sa Ako sa pije v Banskej Bystrici a nastavil v ňom zaujímavé zrkadlo bystrickej realite. Celkom sa "potatil“. Akurát mu bolo jasné, že nebude písať, pretože ten život, ktorý u mňa videl – celý deň sedieť pri písacom stole, preskupovať slová vo vetách a k tomu sŕkať studenú kávu – sa mu nepáčil.

Keď ste sa vrátili do Česka, stretli ste sa s Václavom Havlom. Nakrútili ste o ňom dva dokumentárne filmy. Aký ste z neho mali dojem? Zasahoval vám do nakrúcania?
Vôbec nie. Musím povedať, že bol veľmi štedrý a otvorený. Dal nám čas aj tipy, na koho sa ešte obrátiť. Napríklad nám povedal o policajtovi, ktorý ho kedysi celé roky strážil. V tom prvom dokumente je tak vlastne najväčšou hviezdou práve tento policajt. Vykladal nám o tom, ako bol u policajtov a chodil na všetky školenia marxizmu-leninizmu, lebo boli povinné, no nikdy mu nepovedali, že sa tu môže odohrať nejaká revolúcia. Vôbec netušil, že sa také niečo môže stať.

Ako ste sa vlastne dostali k nakrúcaniu dokumentárnych filmov?
Vďaka tomu, že vedľa mňa vyrástol chlapec, ktorý je fakt dobrý fotograf. Na umeleckej škole študoval aj film, tak som si povedal, že spolu skúsime natočiť dokumentárny film, že mu zároveň ukážem, ako to naozaj funguje vo veľkej fotografii. Mal som dobré väzby na špičkových fotografov. Nakrútili sme film 21 cvaknutí clony, ktorý sa práve dokončuje. Slávni fotografi od Arnolda Newmana až po Antonína Kratochvíla v ňom hovoria o tom, za akých okolností vyfotili svoje najlepšie dramatické snímky. Kto za to zaplatil, koho museli ukecať, koho podviesť… Rozprávajú o tom celkom otvorene.

Ako funguje vaša spolupráca?
Na tie dokumenty treba dve veci – zohnať peniaze a mať prístup k nejakým zaujímavým ľuďom. Poznal som tých fotografov, mal som prístup aj k Havlovi. Tak som si vymyslel film Občan Havel jede na dovolenou, aby som mohol pracovať so synom. Robíme to tak, že on nakrúca a ja tým ľuďom kladiem otázky. A potom v strižni tvrdo bojujeme, čo tam ponecháme.

Venujete sa aj písaniu scenárov. Dva ste pripravili pre slovenské filmy. Bavilo vás to? Dali by ste sa na to ešte nahovoriť?
Určite. Veľmi ma to baví, lebo vždy záleží na príbehu a tieto boli silné. Slovenská história ma zaujíma rovnako ako česká. Vyrastal som v Československu, takže mi to pripadá úplne jedno. Aj v Amerike sme si boli veľmi blízki – Česi a Slováci. Tie rozdiely, ktoré sa tu niekomu zdajú veľké, sú tam malé a tí ľudia majú k sebe veľmi blízko. So Slovákmi som napríklad v Amerike hrával hokej. Časť knihy Striptease Chicago som dokonca napísal po slovensky a nikto mi to neopravoval. Tak som si zohnal lektora na úpravy a ten povedal, že je to celkom v poriadku, na čo som bol pyšný.

Pripravujete hraný film o bratoch Mašínovcoch, ktorí v 50. rokoch minulého storočia za dramatických okolností emigrovali na Západ. Stretli ste sa s nimi v USA, napísali ste o nich knihu. Ich činnosť však dodnes vyvoláva spory. Pre jedných sú hrdinami, pre druhých vrahmi, za ktorými zostalo veľa mŕtvych. Ako sa na nich pozeráte vy?
Stretol som sa s oboma bratmi aj sestrou, ktorá celý čas žila v Československu. Tá sa po revolúcii dostala k záznamom, ktoré o nej viedla ŠtB a zistila, že jej prvý snúbenec bol nasadený eštebák a podobné šialenosti. Nasadili na ňu i dva dvanásťčlenné tímy, ktoré ju štrnásť dní v kuse sledovali, pretože si mysleli, že sa jeden z bratov vrátil do Československa ako americký agent. Podľa mňa je rovnako veľká hrdinka ako bratia Mašínovci. Ich otec bol hrdina protifašistického odboja, ktorého umučilo gestapo, a oni jednoducho žili v jeho tieni. Veľmi silno ich to ovplyvnilo.

Nesúhlasíte teda s ľuďmi, ktorí Mašínovcov považujú za zločincov…
Mašínovci sa rozhodli, že najvyššou hodnotou je sloboda a že proti komunistom budú bojovať rovnakým spôsobom, ako ich otec proti fašizmu. To znamená, že keď niekto oblieka uniformu a so zbraňou v ruke bráni totalitný režim, ktorý zabíja nevinných ľudí, tisíce ich zatvára do lágrov a berie im majetky, tak za to nesú zodpovednosť. Mašínovci sa rozhodli proti tomu zlu bojovať, aj keď možno trochu naivne, keďže boli mladí. Ale ja si myslím, že oprávnene.

Pre pripravovaný dokument ste spovedali aj slovenských hokejistov. S ktorými ste sa stretli a aký na vás urobili dojem?
Stretol som sa napríklad s Petrom Šťastným, Jozefom Golonkom, Petrom Ihnačákom alebo Vincentom Lukáčom. Peter Šťastný je okrem českého brankára Dominika Haška asi najlepší hokejista, aký tu kedy vyrástol. Bol veľkou hviezdou aj v Amerike a patrí medzi veľkých hráčov svetového hokeja. Bol veľmi ústretový a rozprával zaujímavé veci, keďže sám utiekol na Západ. Golonka je zase rodený rozprávač, srší vtipom a tiež je veľmi príjemný. Hovoril som aj s bývalým hokejistom Jaroslavom Walterom, ktorý potom trénoval Duklu Trenčín. Ten film bude vlastne dokumentom o armádnom hokeji za socializmu, taká dokumentárna komédia – čo boli tí veľkí hráči za vojakov, tréneri za dôstojníkov, čo by robili v prípade vojny, ako museli pašovať puky do zahraničia, aby mohli svojim manželkám kúpiť Persil…

Na čom teraz pracujete? Čo chystáte najbližšie?
Ako som už spomínal, pripravujem hraný film o Mašínovcoch a prepisujem preklad jeho scenára do angličtiny pre producenta. V rukopise mám aj svoju knihu o tom, ako som v Amerike rozvážal peniaze – tri roky s pištoľou pri boku. Bratislavské Divadlo Astorka uvádza inscenáciu mojej hry Tolstoj a peniaze a nedávno sa tam skončila ďalšia moja hra Vražda sekerou v St. Peterburgu, takže, keby som zas robil niečo okolo divadla, určite by to išlo najprv do Astorky. Je to také moje kmeňové divadlo, kde sú skvelí herci a výborná atmosféra. Vždy sa tam cítim ako doma.

Jan Novák (58)
česko-americký spisovateľ, scenárista a dramatik sa narodil v Kolíne v bývalom Československu

v roku 1969 s rodičmi a dvoma sestrami emigrovali do Rakúska, odtiaľ potom do Chicaga v USA

vyštudoval humanitné vedy na Chicagskej univerzite, kde zbieral aj prvé literárne ceny za poéziu, prózu i drámu

debutoval knihou poviedok Striptease Chicago (1983) z prostredia československých emigrantov v Amerike

ďalšie diela: Miliónový džíp (1985), The Grand Life (1987), Zamat a para (1992), Komouši, grázli, cigáni, fízli a básnici (1995), Zatím dobrý (2004), Děda (2007), Za vodou (2009)

s režisérom Milošom Formanom spolupracoval na scenári k filmu Valmont (1989), spolupracoval i na jeho autobiografii Co já vím? (1994)

napísal scenáre k českej komédii Báječná léta pod psa (1997) a slovenskému filmu Nedodržaný sľub (2009), podieľal sa však aj na ďalších scenároch, napr. k filmu Juraja Jakubiska Nejasná správa o konci sveta (1997)

napísal i divadelné hry ako napr. Aljaška (1994), Vražda sekerou v Sv. Peterburgu (2000), Tolstoj a peniaze (2009)

so synom Adamom nakrútil dokumentárne filmy Občan Havel jede na dovolenou (2005) a Občan Havel přikuluje (2009); niektoré Havlove hry preložil do angličtiny

za svoju tvorbu získal ceny v USA i v Česku

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku