Mádl: Komédia je ako matematická rovnica

06.04.2012 12:00
Jiří Mádl
Český herec Jiří Mádl. Autor:

Jirka Mádl patrí medzi najtalentovanejších mladých českých hercov. V roku 2004 sa vďaka filmu Snowboarďáci stal jedným z chlapčenských idolov mnohých dievčat. Odvtedy nakrútil viacero filmov a v súčasnosti môžete jeho tvár na plátnach kín vidieť hneď niekoľkokrát. V úlohe pankáča vo filme Štyri slnká zaujal nielen hereckým výkonom, ale aj účesom a v odľahčenejšej úlohe zaľúbeného mladíka sa predviedol v komédii Probudím se včera. V apríli má na Slovensku premiéru film Eštebák, v ktorom stvárnil hlavnú úlohu pod režisérskou taktovkou Juraja Nvotu.

V Bratislave by ste s pankáčskym účesom ako vo filme Štyri slnká mohli mať aj problém. Čo v Prahe?
V Prahe to bolo úplne v pohode. Nezmenilo ma to, správal som sa stále rovnako. Ale je fakt, že keď prídete do obchodu s takou frizúrou, dostane sa vám viac pozornosti, ako by ste si želali. Keď som išiel do Mníchova na zápas Bayernu, policajti si naozaj všímali iba mňa.

Tri nakrúcania v pomerne krátkom čase museli byť vyčerpávajúce, ako ste ich zvládali?
Bolo to dosť náročné. Pol roka som nakrúcal Eštebáka, potom Štyri slnká a hneď zase Probudím se včera. Pýtal som sa sám seba, či to utiahnem. Kedysi som takéto tempo zvládal, ale bál som sa, že na točenie troch filmov za sebou už nemám. Koniec koncov už nie som najmladší… Ale bolo to presne naopak. Keď som donakrúcal tie dve drámy, zrazu som si pripadal veľmi vo forme.

Nakrúcala sa vám komédia ľahšie ako dráma?
Spraviť komédiu je určite ťažšie. Máte totiž jasnú úlohu – rozosmiať ľudí. Keď robíte drámu, každý si ju môže vysvetliť inak a vy sa tiež môžete skryť za umelecký zámer. Nechcem, samozrejme, také filmy zhadzovať, ale je to skrátka tak. V komédii ide, naopak, až o matematickú hodnotu – buď sa diváci smejú, alebo sa nesmejú a film nesplnil svoje poslanie. Podobne aj horor – buď sa boja, alebo sa neboja. Pre mňa však bolo nakrúcanie komédie po dvoch drámach jednoduchšie. Pripadal som si veľmi čerstvý.

Ktorý z tých troch filmov sa vám dostal najviac pod kožu?
Skok do komédie bol veľmi príjemný – až som bol sám prekvapený. Mám pocit, že pri nakrúcaní Probudím se včera som bol v najlepšej forme, ale mojou srdcovou záležitosťou je Eštebák. Keby som mal zo všetkých svojich filmov vybrať jeden, ktorý mám úplne najradšej a najviac som sa pri práci na ňom príjemne vyšťavil, tak je to Eštebák. Konečne som mal pocit, že sa vo svojej práci posúvam dopredu.

Čím vás ten film natoľko oslovil?
Bolo to jednoducho lepšie, väčší projekt s väčším dosahom. Viete, že ho uvidia aj v Poľsku, čo sa našim filmom len tak nepodarí. Každá krajina akoby doň vyslala najlepšie, čo má, takže som mal pocit, že hrám za reprezentáciu Visegrádu. Naozaj. Všetci boli zodpovední a cítil som, že ten film považujú za dôležitý. Jednoducho pre nikoho z nás nebol iba jedným v rade. A filmy, ktoré môžeme označiť za „jeden v rade“, má každý.

V dvoch z troch filmoch sa vraciate do socializmu. Aký je váš názor na toto obdobie?
Mal som tri roky, keď padol a boli to tri hrozné roky neslobody. Chcel som emigrovať, pretože sa to tu jednoducho nedalo zniesť… A teraz vážne. Súdiť alebo nejako pomenovať tú dobu je veľmi ťažké. Ľudia vtedy konali v úplne inom kontexte. Niekto im dal po vojne nádej a oni jej uverili alebo sa do socializmu už narodili. Myslím však, že našej generácie sa týka rovnako a možno ešte viac ako predchádzajúcich generácií. My si nesieme na chrbtoch dlh toho, čo sa v našich krajinách odohrávalo. Z môjho pohľadu teraz určite doháňame to, čo sa tu 40 rokov dialo, respektíve nedialo.

Keď pozeráte filmy z toho obdobia alebo počúvate spomienky naň, je niečo, čo by vás predsa len lákalo?
Ani nie. Jedine že bolo jednoduchšie získať byt. Aj keď vlastne ani to nie. Ako ukazuje film Eštebák, neraz bolo ľahšie získanie bytu vykompenzované vecami, za ktoré ten byt vôbec nestál. Radšej budem žiť v realite predražených bytov, ale v slobode.

Prečo podľa vás niektorí ľudia tak radi spomínajú na socializmus, hoci zažili aj jeho odvrátené stránky?
Verím, že ľuďom, ktorí – a teraz nechcem, aby to vyznelo pejoratívne alebo ponižujúco – nemali veľa ambícií, ten konformizmus celkom vyhovoval. Keď takpovediac držali hubu a krok, tak si žili celkom dobre. Niektorým ľuďom sa vtedy naozaj žilo lepšie. Nemuseli bojovať o miesto na slnku až tak veľmi ako v súčasnosti. Dnes sa človek musí o seba postarať sám. A, samozrejme, úlohu hrá aj fakt, že boli mladší a ich život bol o niečo jednoduchší. Teraz sú v pokročilejšom veku a verím, že starší ľudia to u nás majú ťažké. Asi je však chybou vnímať veci minulé len z hľadiska ich osobného pocitu. A to sa niektorým stáva.

Zaujímate sa o politiku, nakrútili ste protiľavicové video Přemluv bábu. Boli ste spokojní so zástupcami, ktorých ste si zvolili?
Volil som Top 09 a bol som z nej skôr sklamaný, aj keď nie až tak ako z celej koalície. Uvedomujem si, že jedna strana je len jej časťou a nemôže presadiť všetky návrhy.

Máte už favorita aj do budúcich volieb?
U nás je to teraz veľmi zaujímavé, nedokážem vôbec odhadnúť, kto by mohol vyhrať. Ja by som asi volil zelených. Teraz som sedem mesiacov nebol v Česku, takže som trochu stratil prehľad, ale myslím, že strana zelených by sa mala dostať do parlamentu. Keď sa zbaví ekologického radikalizmu, jej program a umiernenosť sú mi veľmi sympatické.

Aká politická rétorika vás oslovuje?
V slobodnej krajine vždy boháčom sľubujú rovné dane a chudobnejším zas sociálne istoty. Ja sa vždy najviac pozerám na reálnosť sľubov. Nemám rád, keď sa hrá na primitívnu nôtu a politici sa spoliehajú na to, že osemdesiat percent ľudí nemá informácie alebo vzdelanie na ich reálne posúdenie. Tak to jednoducho je. Niekto skrátka dostal do vienku viac alebo má lepší prístup k informáciám ako iný. Prekáža mi však, keď sa to zneužíva. Istá sociálna politika je určite potrebná. Len neznášam, keď sa pri jej presadzovaní využíva prvoplánovosť a nereálne sľuby.

Boli ste v USA, vraj najdemokratickejšej krajine sveta. Ovplyvnilo vás to nejako?
New York som zastihol v zaujímavom období, keď sa objavilo hnutie Occupy Wall Street. A tam naozaj nešlo o nejaké sociálne slabšie vrstvy, ktoré sa vybrali protestovať, naopak. Strávil som tam dosť času a viem, že tí ľudia si naozaj miesto na slnku vydobyli vlastnými schopnosťami. Chodil som medzi nimi, rozprával sa, čítal ich letáky. Hoci som nevedel, čo vlastne chcú dosiahnuť, rozumel som dôvodom, prečo tak robia. Bol to pre mňa hrozný rozpor a vôbec som netušil, ako sa k tomu postaviť. Oni totiž naozaj majú pravdu. Ale nenachádzajú riešenia. Človek má chuť ich podporiť, ale podpísať sa pod tie červené manifesty jednoducho nemôže.

V Spojených štátoch ste sa však išli učiť scenáristiku a jeden scenár už ste napísali. Ako sa to s ním vyvíja?
Nechcem predbiehať, pretože som poverčivý. Stále sa len učím a musím mať v sebe pokoru. Do herectva som sa dostal samospádom, postupne som sa učil a doúčal, ale so scenáristikou večne bojujem. Ani nechcem, aby si niekto myslel, že sa považujem za scenáristu. Som ešte len študent.

V čom sa líši scénaristika v USA a u nás?
Páči sa mi americká poctivosť. Konkrétne v scenáristike ma zaujala ich trpezlivosť a pokora. Mám pocit, že u nás – a na Slovensku tiež – sa úspech aj neúspech preceňujú. Keď sa niekomu niečo nepodarí, navždy sa zavrhne, keď sa niekomu niečo podarí, je zas uctievaný. V Amerike musí človek stále dokazovať, že je dobrý, a pracovať na sebe.

Mohla by vás raz scenáristika baviť viac ako herectvo?
Určite áno. Vlastne sa vraciam k tomu, čo som chcel vždy robiť – písať. Keďže sa roky pohybujem najmä vo filmovom prostredí, začal som písať práve scenáre. Či to robím dobre, alebo úplne zle, však vlastne ešte nedokážem povedať.

Užili ste si v zahraničí anonymitu, alebo vám v niečom život aj sťažila?
Myslíte s dievčatami, že? Našťastie v New Yorku je veľa Sloveniek… Mnoho vecí problémom nebolo práve preto, že ma tam nepoznali. V zahraničí sa mi páči, za posledných sedem rokov som strávil dva a pol roka v cudzine a veľmi dobre viem, prečo to robím.

Prečo?
Pretože tam vždy začínam od nuly. Takéto pobyty preveria, ako človek funguje sám osebe. Je to podobné ako s kolou. Všetci si ju kupujú kvôli kvôli značke, bolo by však zaujímavé ponúknuť ju v kelímku ľuďom, ktorí ju ešte nikdy neochutnali. Nech povedia, či je ten nápoj vôbec dobrý. A ja takto testujem aj sám seba – nehrám to na značku, ale na moje skutočné ja.

Vaša postava vo filme Konfident bojuje proti celému svetu, tá v Probudím se včera zas kvôli nej cestuje v čase a čo vy?
Kvôli láske urobím mnoho vecí, ale musí to za to stáť. Nie som romantik na zapnutie, naozaj to mnou musí zalomcovať. Pripúšťam, že som už aj trochu otupený a romantika sa vo mne spúšťa veľmi ťažko. Ale raz som z lásky zjedol kvetinu – takú mäkkú s veľkým kvetom. Nebola vôbec dobrá. Ale podrobností vás radšej ušetrím.

Aspoň prezraďte, či toto gesto pomohlo.
Nepomohlo.

A čo by ste, naopak, pre lásku asi nikdy nespravili?
Takých vecí je dosť. Mám pocit, že s niektorými svojimi vlastnosťami a zvykmi už asi nepohnem. Moja bývalá priateľka hovorí, že som hrozný nezmar a nedám sa zmeniť. Ale veľký krok som spravil v uvažovaní vo dvoch. Predtým som vždy rozmýšľal len o sebe – vtedy môžem, vtedy nemôžem… Dnes viem brať do úvahy, že sme dvaja. To mi dlho vôbec nešlo.

Kedysi ste chceli byť hokejistom, vašu kariéru prerušilo zranenie. Je všetko zlé na niečo dobré?
Vlastne neviem. Keby ste sa ma spýtali vtedy, určite by som nedal prednosť filmu, ani náhodou. Vedel som, že je to voľba číslo dva alebo tri. Na druhej strane, možno by ma časom tá jednotvárnosť hokeja, aj keď je to nádherná hra, nebavila. Teraz je každý môj týždeň iný, stretávam rôznych ľudí a pracujem na rôznych projektoch. Páči sa mi, že pri každom filme človek začína úplne od začiatku. A čím viac toho má človek za sebou, tým je tlak naňho väčší. Mne to neprekáža, naopak. Baví ma to a zároveň mi pripomína nutnosť na sebe stále pracovať. Aj keď v hokeji je to asi rovnako.

Máte nejaké nesplnené filmové ambície?
S pribúdajúcim vekom sa stávajú ambície skôr príjemným snívaním. Ak sa ich podarí splniť, skvelé, ale keď nie, nič sa nestane. Nátlakové ambície, keď si človek hovorí, že musím ísť za tým a tým, sú veľmi bolestivé. Ja som veľmi spokojný s tým, čo mám – že si môžem zahrať v dráme ako Štyri slnká, potom vo výpravnom Eštebákovi a hneď nato zase v úplne bláznivej komédii a nikomu sa to nezdá čudné. Od začiatku svojej kariéry som nezažil žiadnu škatuľku a mohol som si vyberať prácu, ako si každý herec praje. Ďakujem Bohu, že to tak je.

Jiří Mádl
Narodil sa 23. októbra 1984 v Českých Budějoviciach. V mladosti sa venoval viac hokeju ako herectvu. V roku 2004 si zahral s Vojtom Kotekom v kultovej komédii Snowboarďáci. Niekoľko ďalších rokov si herci spolu zahrali aj v ďalších snímkach, napríklad Rafťáci. V súčasnosti má každý z nich svoje projekty. Jiří Mádl tiež nakrútil politické video Přemluv bábu, v ktorom s Marthou Issovou vyzývali ľudí, aby nevolili ľavicu. Herectvo neštudoval, v zahraničí sa však vzdelával v oblasti scenáristiky. V súčasnosti sa v kinách premietajú jeho filmy Štyri slnká a Probudím se včera. V apríli príde do kín aj ďalšia snímka, v ktorej účinkoval, česko-slovensko-poľská koprodukcia Eštebák.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk