Nie je práca ako práca
Nvota sa chopil scenára Ľubomíra Slivku, ktorý sa o tomto období rozhodol vypovedať cez špecifického hrdinu. Cez človeka postaveného bokom od pasívnej väčšiny, ktorá nevystrkovala rožky a žila si svoju všednú každodennosť v zabehnutom systéme. Adam je totiž súčasťou kontrolného aparátu režimu. Pohybuje sa vnútri Štátnej bezpečnosti a postupne zisťuje, čomu sa to vlastne upísal. Je to skľučujúce, ale aj motivujúce poznanie a na tom Slivka stavia hlavnú dramatickú vetvu rozprávania.
Lenže tej všednosti v radoch mlčiacej väčšiny je tu minimum a pohybujeme sa skôr medzi extrémami – na jednej strane tvrdá päsť zákerného režimu a na druhej strane tí, čo sa mu posmievajú. Prvý tábor zastupuje najmä chladnokrvný vodca a jeho snaživý poskok – podozrievavý vypočítavec. V druhom sú učitelia, farár a starší spisovateľ, ktorí majú plné ústa protirežimových vtipov, úderných bonmotov a prednášaných fráz o slobode. Uvedomelí „glosátori“ sú vlastne akýmisi neživotnými figúrkami – príkladmi, ktoré v skratke pomenúvajú neduhy režimu a odpľúvajú si nad ním. Takáto názornosť strihnutá zábavou však nepôsobí presvedčivo.
Uprostred, no nie celkom
Adam je kdesi uprostred, a hoci robí pre ŠtB, čoraz viac sa usiluje o to, aby neublížil sledovaným. Za úlohu má odpočúvať a naverbovať sa dal preto, aby už nebol vydieraný. Aby jeho partnerka a neskôr manželka Eva mohla študovať na vysokej škole, aby mali kde bývať a z čoho žiť. Lenže s odpočúvaním prichádzajú aj výčitky svedomia a strach, pretože Adama odpočúvajú tiež. Eva spočiatku nechápe, prečo je jej manžel taký rozladený (a s odopieraním sexu sa vysporiada rýchlo a svojsky). On sa pritom postupne snaží pomáhať tým, ktorých prenasledujú.
Rozprávanie však nie je natoľko sústredené na peripetie Adamovho vývoja, aby nevznikali problémy s dramatickým ťahom filmu. Tvorcovia najprv preletia niekoľkými rokmi, kým trochu ustália Adamovu pozíciu, do deja neskôr zapletú pochybný motív Evinej nevery, odskakujú k spomínaným „glosátorom“, rozohrávajú zápletku s uväzneným učiteľom, ktorý sa smutne zlomí, ale popri tom chcú publikum aj rozosmiať. Jiří Mádl sa v tej mozaike snaží vytvoriť dominujúci obraz utrápeného, vyľakaného i nahnevaného človeka, nedarí sa to však s plnou presvedčivosťou. A keď sa spovedá farárovi, vyzerá to tak, že má vysvetliť pohnútky svojho konania, ktoré by si mal divák odčítať sám.
Slová tu celkovo priveľa vysvetľujú, na mnohé nápadne odkazujú alebo sú zaťažené posolstvami, takže to hercov občas privádza až k nepríjemne proklamatívnym prejavom. Neraz sa aj hudba prejaví prílišným dôrazom, aby upozornila na povahu a význam prebiehajúcej scény.
Polovičná výhra
To neznamená, že Juraj Nvota zlyháva vo vedení hercov alebo že nevie vystavať zaujímavú scénu. Jeho rozprávanie je však najsviežejšie a nenútene zachytáva podstatu veci vtedy, keď sa venuje napríklad ilúzii súkromia v panelákových bytoch, kde sa susedia navzájom počujú. Filmu by pritom pristalo viac nenútenosti (to neznamená viac humoru) a väčšia rafinovanosť v podávaní výpovede. Veď preto, že sa Eštebák dotýka dôležitej témy, ešte netreba prižmúriť oči a skončiť pri uznaniach.
Hodnotenie Pravdy: 3 hviezdičky z 5
Eštebák, SR, ČR, Poľsko 2011
scenár: Ľubomír Slivka
réžia: Juraj Nvota
hrajú: Jiří Mádl, Michaela Majerníková, Ondřej Vetchý, Ady Hajdu, Marek Geišberg a iní
slovenská kinopremiéra: 19. apríla
