Bebjak už premýšľa nad ďalším filmom a tentoraz by malo ísť o mestský príbeh osamelého mladého človeka, ktorý sa snaží niekam zapadnúť. „Bude to niečo medzi hororom a Marhuľovým ostrovom,“ poznamenal s úsmevom. A v rozhovore Bebjak opisuje aj svoj návrat k herectvu. Už vo štvrtok 3. mája totiž bude mať premiéru film Anjeli, v ktorom stvárňuje ťažko chorého Michala.
Študovali ste najprv herectvo a potom aj réžiu. Patrili ste k tým poslucháčom réžie, ktorí sa zaprisahávajú, že nikdy nebudú robiť pre televíziu?
Mojím prvoradým cieľom bol síce film, ale ten je finančne i časovo náročný. Na Slovensku sa tým nedá uživiť, takže mojím živobytím sú televízne projekty.
Sú to len „chlebovky“ alebo pre vás majú aj iný význam?
Určite majú. Pri každom projekte sme chceli vyskúšať niečo nové. Napríklad Mesto tieňov, to bola snaha urobiť prvý slovenský kriminálny seriál podľa našich predstáv. A museli sme dokázať, že na to máme schopnosti.
A čo reality šou VyVolení?
Na tom projekte som si zarábal. Zároveň som pri ňom spoznával ľudí, ktorí mi neskôr pomohli pracovne napredovať. A hoci sa to niekomu môže zdať čudné, VyVolení mi umožňovali aj istý výskum. Pozorujete, ako účastníci šou reagujú v uzavretej komunite, ako sa správajú v situáciách, ktoré im pripraví štáb. Je to také nenápadné režírovanie toho, čo sa vo vile odohráva. Ak ma niekto zaujal, uvažoval som, čo je to za človeka, odkiaľ asi pochádza, čo má za sebou, aký je v rámci vzťahov a podobne. Z týchto hľadísk to malo význam.
Nestrácali ste trpezlivosť, že už dlho robíte na televíznych projektoch a film je v nedohľadne?
Ale ja som si popri tých televíznych veciach robil aj iné – napríklad tanečné filmy Darkroom a Voices. A Marhuľový ostrov som nakrúcal roky. Takže som sa súbežne pohyboval po dvoch cestách a realizoval sa aj mimo práce pre televíziu.
Neobávali ste sa trochu, že vás tá televízna mašinéria zomelie a nevypustí?
Televíznu tvorbu nevnímam ako mašinériu, ale ako prácu, ktorá je pre mňa v mnohých ohľadoch prínosná. Našu spoločnosť DNA Production sme dali dokopy preto, aby nás živilo to, čo nás baví. Neviem, či by sme inak dostali príležitosť presadiť sa. Takto sme si ju dali my.
Keď ste sa napokon dostali k svojmu prvému veľkému filmu Marhuľový ostrov, boli ste sám zo seba nervózny?
Ani nie. Zdĺhavá výroba filmu sa napokon ukázala ako výhoda. Jadro príbehu sme nakrútili počas prvého roka a potom som mal čas na to, aby som si urobil zostrih a videl, čo sedí a čo nie. Zostávajúce časti príbehu sme v scenári mohli ďalej upravovať, vypúšťali sme texty a rozprávanie nechávali na obraze. Prvá časť filmu mala byť viac hudobná, vzletná, aby po príbehovom zlome prichádzalo viac ticha.
Bol to váš debut – vyžadovali ste preto od ostatných viac?
No, ono je to taká schizofrénia. Ja som vedel, koľko máme peňazí a hoci máte ako režisér veľkolepé vízie, po zvážení si radšej vyberiete dva filmovacie dni k dobru ako jeden zaujímavý nápad, ktorý síce pekne znie, ale jeho realizácia by mohla byť rizikom.
Čo to v slovenských podmienkach znamená?
Vezmime si napríklad zábery pod vodou. Mohli sme ich nakrútiť s potápačmi v bazéne, kam by sme nainštalovali potrebnú flóru. Aj sme si na to nechali urobiť kalkuláciu, ale vyšlo nám, že by to bolo veľmi drahé a že by sme tým mohli ohroziť financovanie inej časti nakrúcania. Takže sme radšej natáčali v reálnych jazerách a riekach. Obdobné rozhodovania sme robili takmer denne, čo však neznamená, že by sme niečo podcenili. Dali sme do toho všetko, čo sme mohli a s výsledkom som spokojný.
Po Marhuľovom ostrove prišiel pomerne rýchlo horor Zlo. Je tento žáner dobrým testom režisérskych schopností?
Vlani v októbri sme začali písať scenár a v decembri sme už spúšťali nakrúcanie. Horor som predtým nikdy nerobil. S napätím som síce už pracoval, ale nie v takom rozsahu. Zlo bolo skúškou pre všetkých. Pre kameramana, pre hercov, ktorí museli byť obzvlášť autentickí… Mali sme výhodu, že sme obrazy nakrúcali v jednom zábere. Takže sme si to vedeli rýchlo pospájať, zhodnotiť, ako čo funguje, a v prípade potreby nájsť riešenie, aby sme boli ešte vierohodnejší.
Ako sa Zlu darí v kinách?
Za prvých desať dní ho videlo 4 500 ľudí. Horor je z hľadiska diváckeho záujmu menšinový žáner. Naším cieľom je návštevnosť okolo 10-, 15-tisíc divákov.
Máte k paranormálnym javom podobne skeptický prístup ako trojica hrdinov z vášho Zla?
Keď sa človek niečomu intenzívne venuje, začne tomu aj veriť. Keď sme nakrúcali TV program Záhady.sk, videl som, ako ľudia tieto veci prežívajú. Denne sa im venujú, čítajú o nich, vyhľadávajú ich na internete, stávajú sa súčasťou ich života. Ja som ich do svojho života neprijal, takže som skeptický. Ale mám rád strach a nevysvetliteľné veci, ktoré človeka zneisťujú a ukazujú, že nie je všetko jednoznačné a rozumom pochopiteľné.
Tento týždeň bude mať v kinách premiéru film Anjeli, v ktorom stvárňujete hlavnú úlohu. Prečo ste sa vlastne tak dlho nevenovali herectvu?
Naposledy som hral vo filme Neverné hry z roku 2003. A niekedy v tom čase som skúšal aj v Prešporskom divadle. Venoval som tomu šesť týždňov a dopadlo to tak, že inscenácia mala dve-tri reprízy a koniec. Odrazu mi to v istom zmysle prišlo ako mrhanie časom. Keď potom prichádzali ďalšie divadelné projekty, neprijal som ich. A v televíznych seriáloch som hrať nechcel. Radšej som ich režíroval a nevedel som si predstaviť, že sa na seba pozerám a ešte sa aj koordinujem. Obmedzovalo by ma to. A zároveň mám rád svoje súkromie. Herectvo sa tak pre mňa stalo iba koníčkom.
S nástupom televíznych seriálov dostali herci možnosti vyhrať sa pred kamerou, čo je dobre. Nemá to však aj negatíva?
Vytvorilo sa tu pomerne veľa seriálov a spočiatku mali byť v každom nejaké nové tváre. Potom sa začalo siahať po známych menách, aby sa cez ne dala urobiť dobrá propagácia a diváci sa mali na koho tešiť. U niektorých hercov preto nastalo prebiehanie z jednej televízie do druhej. Teraz je zase trend, že každá televízia si chce udržať svojich hercov. Aby sa nestávalo, že prepnete na konkurenčný program a vidíte tam tie isté tváre. Vytvára sa tým zároveň priestor pre nových hercov a televízie si „vyrábajú“ vlastné hviezdy. Problém je skôr ten, že kým v Česku sú kategórie televíznych a filmových hercov, u nás sa filmy nakrúcajú málo, a tak prevažujú divadelní herci, ktorých ľudia poznajú z televíznych obrazoviek.
Je pre vás slovenské herecké prostredie dostatočne kvalitné a rôznorodé?
Máme šikovných a dobrých hercov, len je to otázka príležitostí. V Česku vnímajú naše herectvo inak. Ich slovný prejav je bezprostrednejší, rýchlejšie im odsýpajú texty, ktoré sú svižnejšie napísané. Pôsobí to veľmi civilne, ale to isté herectvo majú aj v divadle, čo už môže byť problém. Divadlu sa hodí trochu toho slovenského pátosu. Preto majú Česi radi naše inscenácie. Považujú ich za emotívnejšie, naliehavejšie. No a keď sa slovenskí herci objavujú v seriáloch, hľadajú si tým vlastný spôsob prejavu na kameru, čím robia aj krok smerom k filmu.
Zaskočil vás režisér Róbert Šveda ponukou hlavnej úlohy v Anjeloch a tým, aká úloha to bola?
Najprv mi rozprával príbeh a na základe toho sme sa v DNA rozhodli, že ho zrealizujeme. Až neskôr ma Robo oslovil, aby som sa Anjelmi vrátil k herectvu. A zrazu ma to aj začalo priťahovať – po dlhom čase si vyskúšať hranie, v príjemnom prostredí a pri postave, ktorá môže byť celkom zaujímavá.
Museli ste sa v tej hereckej koži dlho hľadať?
Pre mňa nie je herectvo životnou nutnosťou, preto som nepociťoval tlaky, že ak niečo pokazím, tak už nikdy nedostanem príležitosť. Som uvoľnenejší a hranie si užívam. Prinútilo ma to však rozmýšľať v intenciách postavy. Začal som ju stavať, pátrať po nej, od lekárov som zisťoval, ako sa správa vážne chorý človek, aké má príznaky, čo to pre neho znamená po psychickej stránke…
Je zvláštne, že sa spoločnosť DNA púšťa do projektov, pri ktorých nemá veľké oči ohľadom komerčného úspechu. Platilo to už o vašom Marhuľovom ostrove a zrejme aj Anjeli budú podobný prípad. Je na tom vaša spoločnosť tak dobre, alebo ju tvoria ľudia, ktorí tak chcú nakrúcať?
Skôr to druhé. Túžime nakrúcať, a tak hľadáme cesty, ktoré nám to umožnia, keď už nám to neumožnia ľudia rozhodujúci o verejných peniazoch. Nemôžeme však stále presviedčať hercov a štáb, aby nám išli zadarmo vypomáhať, to by nebolo férové a nikto by sa takto neuživil. Projekt ako Anjeli, ktorý vznikol z čistého entuziazmu, sa môže zrodiť raz za pár rokov. Určite to nie je riešenie pre slovenskú kinematografiu.
Váš hrdina v Anjeloch je ťažko chorý. Je to človek, ktorý sa odreže od ľudí a úplne sa uzavrie do seba?
Michal sa so svojím priateľom a s opatrovateľkou odoberie prežívať koniec svojho života na chatu, ale nie je to človek, ktorý iných neprijíma. Veď do jeho blízkosti sa náhodou dostávajú aj noví ľudia. A Michal počas jedného dňa rekapituluje svoj vzťah k priateľovi, k svojmu životu, k ľuďom. Nie je to o uzavretí a túžbe zomrieť, ale skôr o túžbe žiť.
Režisér Šveda hovoril o Anjeloch ako o „gay themed movie“…
V jednej rovine príbehu je prvoradý homosexuálny vzťah, v ďalšej zase rozpadávajúce sa manželstvo. Celkovo je to film o vzťahoch a to je dôležité. Mnohí sa na partnerstvo mužov pozerajú ako na čosi zvrátené, nemorálne, čo by ani nemalo existovať. V Anjeloch to však nie je postavené ako vec sexuality, základ tvorí čistý cit, láska. A to je pozitívom filmu.
Peter Bebjak
Študoval herectvo a réžiu na VŠMU v Bratislave. V roku 2001 založil s Rastislavom Šestákom spoločnosť DNA Production, ktorá sa najprv venovala reklamnej tvorbe a neskôr v nej vzniklo viacero televíznych projektov. Bebjak režíroval napríklad dokumentárny seriál Najväčšie kriminálne prípady Slovenska či hrané seriály Mesto tieňov, Kriminálka Anděl, Odsúdené, Dr. Ludsky… Vlani kiná uvádzali jeho snímku Marhuľový ostrov, 12. apríla 2012 mal premiéru horor Zlo. Bebjak zároveň účinkoval vo filmoch ako Quartétto alebo Neverné hry. Hrá aj v titule Anjeli, ktorý nakrútil Róbert Šveda a do slovenských kín sa dostane 3. mája.
