Film Roberta Švedu Anjeli je avizovaný ako gej film – nevyplaší to slovenské publikum?
Možno sa niektorí ľudia aj zľaknú – u nás totiž ešte stále vyznieva téma homosexuality ako niečo pohoršujúce. Predpokladám však, že naša spoločnosť sa vyvíja, je stále modernejšia a predsudky prirodzene slabnú. Väčšina ľudí už asi problém gejov a lesieb až tak neprežíva. Na film o ich vzťahoch môžu byť práve zvedaví. Film Anjeli je však pre všetkých, nikto sa ho nemusí obávať. Je o láske, vzťahoch a je úplne jedno, či je medzi mužmi alebo ženami. To v našom filme nie je vôbec podstatné. A paradoxne – keď Anjelov poslali na jeden z gej filmových festivalov, ohodnotili ho tam ako "málo gej“, vraj je skôr heterosexuálny.
Hlavný je však príbeh lásky troch mužov. Necítili ste sa trocha bokom?
Určite nie. Hrám tam totiž rehoľnú sestru, a tak akékoľvek myšlienky na mužov pre mňa v tej úlohe nie sú prípustné. A keby náhodou moja Gabriela nejaké mala, tak sú jej aj tak na nič medzi gaymi.
Ako sa vám hrala cnostná a odriekavá žena? Pripravovali ste sa sebaspytovaním?
Nemala som kedy. Robo Šveda, režisér Anjelov, mal totiž nakrúcať film Čubirková o vrahyni z Bolerázu. Už bolo všetko rozbehnuté, ale napokon neprišli sľúbené peniaze a plán sa musel zrušiť. Celý tím však už bol nastavený na to, že sa ide točiť film. A tak sa rozhodli natočiť iný film. Dohodli sme sa polopracovne, polokamarátsky, že na chate v Plaveckom Štvrtku natočíme film Anjeli, na ktorom budeme všetci robiť zadarmo. Robko Šveda ešte po nociach dopisoval scenár, malo to rýchle tempo. Na veľké prípravy čas nebol, ale zato sme mali vynikajúcu atmosféru a myslím, že tá je vo filme prítomná.
Prečo nemá vaša rehoľná sestra habit?
Je to opatrovateľka, ktorá sa stará o chorého hlavného predstaviteľa Michala. Je v civile, nemá oblečený habit, ale rehoľnou sestrou je. Keď sme nakrúcali, bolo 37 stupňov, takže – dobre, že som habit nemusela obliekať. Ale tie šaty, čo mám vo filme sú dostatočne asexuálne pre rehoľnú sestru.
Habit by asi aj provokoval a miatol…
Áno, už som počula aj také, že – rehoľná sestra by vraj nikdy netrávila čas s homosexuálmi na chate. A keby už bola nútená, tak by to nikdy neakceptovala, ako to robí moja postava. Robo Šveda však charakterizoval túto postavu tak, že ide o veľmi pohodovú ženu, o takú rehoľnú sestru, ktorá keby dostala do rúk gitaru, tak na nej hneď zahrá pesničku. Je otvorená, priateľská a veľmi vyrovnaná a pokojná. Iste sú aj medzi rádovými sestrami rôzne povahy. Táto moja sestra mi bola veľmi sympatická. Bodaj by bolo takých čo najviac.
Poznáte nejakú rehoľnú sestru?
Nie, ale uvažovala som nad tým. Náboženské a cirkevné normy sa utvárali pred tisícročiami, keď bol svet celkom iný. Tradície sú síce tiež cenné, ale treba akceptovať to, že sa svet nejako posúva. Nechcem sa navážať do cirkvi, ale mám svoj názor – nezaškodí pozrieť sa modernejšími očami na svet, v ktorom žijeme. Mnohí by sa potom menej rozčuľovali a viac by chápali. Veď pred skutočnosťou sa nedajú zatvárať oči: v Bratislave určite nie sú iba štyri percentá homosexuálov, LGBT komunita je oveľa, oveľa početnejšia. Nedávno som si uvedomila, že mám možno už viac kamarátov gejov ako heterákov.
Súvisí to s tým, že sa pohybujete v umeleckej oblasti?
Nie, sú aj v iných oblastiach. Homosexuáli totiž utekajú do Bratislavy a potom často aj ďalej z menších mestečiek a z vidieka, lebo tam nemajú podporu a pociťujú strach. Vo väčších mestách sa nikto nepozastaví nad tým, keď sa dvaja muži držia za ruky. Starší ľudia sa zvyknú ešte aj prežehnať, keď sa povie slovo gej alebo lesba. Niektorí im dokonca nadávajú, odmietajú ich a možno sami majú v rodine niekoho takého. Ten sa však v takých podmienkach nemôže priznať a musí žiť v pretvárke, čo je podľa mňa veľmi náročné. Je to však aj trest pre tých, čo proti homosexuálom broja – môže sa im stať, že sa nikdy nedozvedia pravdu o svojom blízkom človeku. Prídu o neho len preto, že majú predsudky. Možno si myslia, že to sú horší ľudia, ale sexuálna orientácia určite neovplyvňuje mentalitu človeka. Poznám veľmi veľa idiotov, ktorí sú heteráci. (smiech) Paradoxné je, že mnohí z tých, čo sa pozerajú na televíziu a majú tam svoje idoly a sex symboly, netušia, že často sú to homosexuáli.
Ale oni to tiež taja, takže zatiaľ tá otvorenosť vzájomne nie celkom funguje. Vy ste však priekopníčka a "styčný dôstojník“ medzi oboma orientáciami. Moderovali ste aj Dúhový pochod v Bratislave. Na to treba aj odvahu…
Dúhový pochod som moderovala už dva razy. Po prvý raz lietali aj dymovnice, boli potýčky, protestujúci dav prechádzal popri nás. Dosť nepríjemná skúsenosť, veľmi som sa bála, ale s odstupom času mi z celek tej akcie ostali len pekné spomienky. Druhý raz to bolo výborné a bezpečné. Mala som dokonca ochranku a už boli aj vybudované zábrany okolo námestia, takže sme vôbec nevideli ľudí, ktorí protestovali proti Dúhovému pochodu. Už nás to ani vizuálne nestresovalo, ani konkrétne nemohli útočiť. Som rada, že som to moderovala, lebo to je veľmi pekná akcia. V podstate o prirodzených ľudských právach.
Ako ste sa k tomu dostali?
Môj kamarát Marek Kravjar ma raz navrhol, ani neviem prečo, keď hľadali vhodného človeka. Nie každému sa totiž chce moderovať akciu, ktorá je troška ohrozovaná, a to ešte zadarmo. Tento rok však Dúhový pochod, bohužiaľ, nemôžem moderovať, lebo idem na heterácku svadbu. Týmto sa ospravedlňujem všetkým mojim kamarátom z LGBT komunity, ale – treba podporovať aj sobáše heterosexuálov. (smiech)
Vy sa nechystáte na vydaj?
To nie je vec, ktorú by som teraz riešila.
Vyzeráte šťastná aj tak. Už vás prebolel rozpad manželstva s Kamilom Mikulčíkom?
Raz som šťastná, raz menej. Tak normálne, ako hádam každý. Verím, že som ďalej – snažím sa privolávať si to šťastie sama: robím veci, ktoré ma robia šťastnou. Šťastie si viem vyrobiť. Aj keď je to niekedy náročnejšie. Nie som úplne jednoduchá povaha.
Zmenili ste sa v novom vzťahu? Mení sa človek na základe toho, akého má partnera?
Nezáleží ani tak na partnerovi, ako na skúsenostiach, ktoré s ním získa. Dvaja rovnakí ľudia na svete neexistujú, takže – každý vzťah je iný. V dobrom aj v zlom. Zvláštne je, že aj keď vznikne konflikt, tak ten konflikt je úplne iný s každým mužom. Aj z toho vyplýva, že v každom vzťahu sa človek niečo naučí. Ide o to, aby bol sám sebou, čo ale tiež nie je vždy jednoduché. Človek spája svoju identitu s identitou niekoho iného ale samozrejme nie všetko sa nedá akceptovať. Je to s tými vzťahmi také komplikované v podstate. A vlastne aj celkom jednoduché. Mala by stačiť láska a vzájomná úcta. Čo však často nestačí. Keď prídem na to, ako to funguje, budete prvý magazín, ktorému ten kľúč prezradím. Sľubujem.
Mali ste aj šťastné obdobie. Čo s vami napríklad urobili televízne Legendy popu?
To vám rovno poviem – zobrali mi sebavedomie! Ale – dostávam sa z toho. (smiech) Legendy boli moja práca snov. Ani na minútu som si pri tejto práci nepomyslela, že sa mi nechce. Niektorí ľudia mi vyčítali, prečo som ju vôbec brala. Som vraj herečka a nemôžem teda moderovať v televízii, lebo ma budú brať ako moderátorku. Argumentujem pri týchto občasných poznámkach tým, že nie som vyštudovaná herečka a moderovala som dokonca skôr, ako som hrala. Ale aj tak si myslím, že je zbytočné niečo také vysvetľovať, nakoľko som urobila už zopár vecí na javisku aj na obrazovke a hádam som presvedčila, že som herečka a že môžem aj moderovať.
Ale hovoríte, že vám klesalo sebavedomie.
To tak je. Toto je práca s mäsom. Dokonca vlastným. Keď sa dostanete viac do povedomia ľudí, hneď sa nájdu nejakí anonymní odporcovia, ktorí musia každého zhodnotiť. Nie je nič príjemné, keď ľudia píšu: Vypnite Farkašovú, zabite ju! Dá sa nad to povzniesť – a dnes sa už aj nad tým dokážem pousmiať – ale v tej situácii, keď sa to odohrávalo, mi to nebolo celkom jedno. Keď vás každý týždeň niekto „dodžube“, tak je to dosť ubíjajúce. Nebola som na to pripravená. Človek vtedy potrebuje skôr povzbudenie, potrebuje zo seba vyžmýkať všetko sebavedomie, aby sa dokázal v priamom prenose postaviť pred kameru a tváriť sa, že je celkom v pohode. Vtedy sa treba orientovať na tých, ktorí ho podporujú. Je to veľký zdroj energie. Môj priateľ a naši, dokonca aj často kritický brat boli mojimi veľkými podporovateľmi. A aj ako štáb sme perfektne fungovali a vzájomne sa držali a tešili. Plus mám na Facebooku svoj fanklub a som na to veľmi hrdá. Moji fanúšikovia ma veľmi podporujú, až na to často neviem reagovať.
To je daň z popularity. Hlavne, že bol spokojný režisér. Čo bolo pre vás najstrašnejšie pri priamom prenose, okrem divákov „vyrývačov“?
Tie okamihy, keď som sa musela presunúť cez celú sálu na opačný koniec, aby som pokračovala v moderovaní. Vyzula som si lodičky, bežala šprintom, nahodila úsmev a čakala na režisérov pokyn a tvárila som sa, že som sa tam bez zadýchania teleportovala. To bol adrenalín, ale raz sa mi stalo, že mi kamera na žeriave vrazila do hlavy. Na obrazovke to nebolo vidno, ale ja som až spadla. Mala som jemný otras mozgu, bolo mi zle a bolo mi do plaču. Nič sa však nedalo robiť, len pokračovať. A tak som to odmoderovala. Po prenose som však vyše hodiny plakala. To bola asi. Teraz to aspoň môžem hovoriť novinárom ako príhodu. Priznávam, že som závislá na priamych prenosoch a považujem ich za svoj najobľúbenejší adrenalínový šport.
Po Legendách popu prišli ponuky na ďalšie moderovanie a filmy?
Nie. Na Slovensku to tak nechodí. Situácia je komplikovaná, lebo nás hercov a moderátorov je stále viac a viac. Ja mám tú výhodu, že buď moderujem, buď hrám, ale nenahrnulo sa nič. V jednej televízii povedali, že patrím do inej televízie, v tej povedali, že patrím ešte do inej televízie, ale ja vlastne nepatrím nikam a tento boj medzi televíziami je trošku absurný. Nikdy som nebola ani tvárou nejakej televízie, ani som nehrala nejakú výraznú hlavnú postavu v seriáli, a predsa ten boj medzi televíziami na mňa dopadá. Dúfam, že to prejde po čase a ja zase dostanem nejakú zaujímavú prácu, ktorá ma bude baviť.
Vy ste boli nominovaná aj na Českého leva za úlohu vo filme Putá. Ani z Česka nemáte ponuky?
Nie. Ja som odvetdy nebola v Čechách ani na castingu. Ani ostatné slovenské kolegyne, ktoré sa dotkli Leva už neboli obsadené do veľkého filmu. Dúfajme, že je to len náhoda. Ja to však neriešim, netreba sa špárať v tom, kto čo hrá, koho obsadzujú, tak by som sa nikam nedostala. Iba mi ma to frustrovalo. Snažím sa sústrediť na iné veci.
Nepomýšľali ste na monodrámu?
Nie som apriori proti, ale možno ma baví hrať skôr s niekým. Teraz sa napríklad teším, že hrám v Anjeloch, v študentskom filme. Tam sa točí v trocha inom tempe, ako je to pri seriáloch. Študenti nakrúcanie berú veľmi zodpovedne. Tam naozaj ide o niečo iné, ako rýchlo zarobiť a ísť domov. Aj ja síce potrebujem peniaze, ale rada robím aj na inej báze, ako je vedomie, že treba platiť účty.
Kristína Farkašová
Narodila sa 1. júla 1982 v Bratislave. Vyštudovala dramaturgiu na VŠMU, venovala sa písaniu, ale prevážilo hranie – jej otcom je herec Boris Farkaš. Pôsobila v Radošinskom naivnom divadle a v Činohernom klube v Prahe, postupne dostávala aj úlohy na televíznej obrazovke, napríklad Ordinácia v ružovej záhrade, Nevinní. Hrala vo viacerých filmoch – Poslední plavky, Putá (nominácia na Českého leva), najnovšie účinkuje vo filme Róberta Švedu Anjeli a v televíznom filme Martina Kákoša Obzri sa včas. Hrala aj v muzikáli Producenti a moderovala televízny cyklus Legendy popu. Pod menom Koláčová sa venuje výtvarnej tvorbe a zúčastňuje sa na art trhoch. Moderuje rôzne akcie a dva razy moderovala Dúhový pochod.
