Berlinale, kde medzinárodná porota filmom udeľuje zlaté a strieborné medvede, ohromuje svojou štatistikou. V rôznych kategóriách predstavuje vyše 400 snímok z celého sveta, ktoré si tu v kinách pozrie zhruba 490-tisíc divákov. Na festival prichádza asi 16-tisíc filmových odborníkov zo 130 krajín a 3 700 novinárov z 80 štátov.
Začiatky festivalu boli pritom skromné. Zo západného Berlína sa po druhej svetovej vojne stalo izolované mesto – akýsi ostrov demokracie uprostred socialistickej diktatúry. Po tom, čo sa Sovieti pokúsili mesto vyhladovať blokádou, Američania usúdili, že západný Berlín treba nielen chrániť, ale aj zviditeľniť. Americký dôstojník Oscar Martay prišiel teda s nápadom zorganizovať v meste medzinárodný filmový festival.
Prvý ročník otvorili 6. júna 1951 premietaním trileru Rebecca od Alfreda Hitchcocka. Peniaze na Berlinale poskytla americká armáda, ako poradca vystupoval nemecký filmový historik Alfred Bauer, ktorý sa stal i riaditeľom festivalu. Východný Berlín zareagoval protiakciou – Festivalom ľudovodemokratického filmu, ale ten kvalitou výrazne zaostával.
Tieňa studenej vojny sa Berlinale nezbavilo ani v ďalších desaťročiach. Až vlani vyšlo pritom najavo, že festival mal i vlastného „kostlivca v skrini“. Bauer, ktorému Spojenci tak dôverovali, bol totiž kedysi presvedčeným nacistom.
Do NSDAP vstúpil v roku 1937 a významne spolupracoval s nacistickým ministrom propagandy Josephom Goebbelsom. Keď po vojne prevrátil kabát, stal sa z neho zanietený bojovník proti komunizmu – až do roku 1974 nedovolil, aby na festivale súťažili filmy z východného bloku.
Citeľná zmena nastala po auguste 1961. Vláda Nemeckej demokratickej republiky (NDR) dala na hraniciach postaviť Berlínsky múr, takže obyvatelia východnej časti mesta si už filmy nemohli pozrieť v kinách. Organizátori pre nich preto v roku 1963 zriadili tzv. televízny most s prenosom programu.
Zaujímavý škandál vypukol na Berlinale v roku 1970. Západonemecký režisér Michael Verhoeven tam prišiel s filmom O. K. Ten sa inšpiroval skutočným zločinom z vietnamskej vojny, kde štyria americkí vojaci v roku 1966 znásilnili a zavraždili vietnamské dievča. Predsedom poroty bol však americký režisér George Stevens, ktorý sa podieľal na oslobodení koncentračného tábora Dachau. Zmienený film ho urážal a nesúhlasil s jeho uvedením.
Výsledkom bolo, že sa porota rozhádala a festival sa skončil bez udelenia cien. Berlinale malo vtedy namále. Najprv sa zdalo, že sa ďalší ročník ani neuskutoční. Napokon sa však situácia upokojila a o pár rokov dostali zelenú aj snímky zo socialistických krajín vrátane NDR.
Posledná kríza prišla v roku 1979 a opäť sa spájala s vojnou vo Vietname. Americký režisér Michael Cimino predstavil svoj veľkofilm Lovec jeleňov, ktorý neskôr získal päť Oscarov. Sovietsky zväz dielo odsúdil ako „urážku vietnamského ľudu“ a socialistické štáty zrušili účasť na festivale. Vďaka diplomatom bolo však o rok zase všetko v poriadku…
A keď padol Berlínsky múr, v roku 1990 sa Berlinale po prvý raz konalo v oboch častiach spojeného mesta.
