Film Zlomené kvetiny Jima Jarmuscha mi naskočil ako asociácia pri sledovaní filmu Muž so zajačími ušami. Páči sa vám ten film?
Mám rád všetky Jarmuschove filmy, ktoré som videl.
Spomenula som si naň v súvislosti s vašou hlavnou postavou. Bill Muray hrá v Zlomených kvetinách mrzúta, ktorý hľadá matku svojho dospelého syna. Postupne sa tak skladá mozaika jeho charakteru i minulosti. Podobne rozprávate vy.
Je to často používaná dramaturgická štruktúra. Aj Kráľ Lear či Uhrove Tri dcéry sú založené na tom istom princípe. Otec navštevuje svoje dcéry a dozvedá sa pravdu o ich vzťahu k nemu. Alebo Theo Angelopoulos nakrútil film Včelár, kde sa Marcello Mastroianni vydá po svadbe svojej dcéry za príbuznými a priateľmi z minulosti. Štruktúra je podobná, ale témy a obsahy sú odlišné.
Čo považujete pre príbeh Muža so zajačími ušami za esenciálne? Prečo ste ho chceli rozprávať?
V istom veku sa jednoducho začnete obracať k minulosti a máte potrebu bilancovať. Uvedomujete si mieru zodpovednosti za to, čo ste v živote urobili, za to, ako ste sa správali v krízových situáciách. Často sa to stane pod vplyvom náhleho impulzu. Zažil to aj Jozef, náš hrdina, a teraz premýšľa, aký život prežil. Postupne prichádza na to, že ľudia okolo neho posudzujú niektoré udalosti úplne inak ako on. Stráca o sebe ilúzie. Ale bol by som rád, keby si náš film každý interpretoval sám. So scenáristom Markom Leščákom sme zistili, že keď divákom povieme naše videnie príbehu, ukradneme im možnosť lúštiť hádanku, ktorá vo filme je. Budeme radšej, keď za nami ľudia prídu a sami povedia, čo v našom príbehu našli. To je zaujímavejšie.
Mňa to nabáda uvažovať nad riešením problémov vo vzťahoch, medzi rodičmi a deťmi a najmä medzi partnermi. Mnoho problémov sa nabalilo, pretože nekomunikoval, odtajil, neriešil ich, keď mal. Vo svojom bezprostrednom okolí pozorujem naopak snahu o transparentnosť, priamosť, nestrácať čas tajomstvom. Možno je to generačné, možno je to individuálne a ťažko sa to generalizuje, čo si o tom myslíte?
Je to individuálne. Aj medzi mojimi rovesníkmi sú ľudia priami a úprimní. Ale generačné rozdiely určite existujú. Mám pocit, že mladí ľudia si posúvajú hranicu dospelosti. Tešia sa zo svojej nezávislosti, odmietajú pevne zviazať svoj život s niekým iným. Nechce sa im vydávať, ženiť, založiť si rodinu. Nechávajú si otvorené zadné dvierka. Skúška vzťahu prichádza v momente, keď prídete o časť svojej osobnej slobody, keď musíte svoj život zdieľať s niekým iným, keď sa začnete deliť o povinnosti. Vtedy nastanú konflikty a zmení sa spôsob komunikácie. Chcete si zachovať slobodu, ale nechcete zraňovať. Začnete klamať a je to. Inak, nemyslím, že by hrdina nášho filmu nekomunikoval. Akurát mnohé veci okolo seba zle vyhodnotil.
Čo môže človek v živote najviac pokašľať? Narážam tým najmä na Krobotov, teda Jozefov cynizmus.
Je rozdiel medzi cynizmom a iróniou. Do akej miery je cynický a do akej je ironický?
Podľa mňa je cynik.
Kedy máte pocit, že je cynický? V ktorej situácii?
Len tak akosi prechádza tých najbližších ľudí, na ktorých mu záleží, ale nedokáže sa im priblížiť. Budí pocit, že rezignoval a je to obrana. Znecitlivenie?
Albert Camus povedal, že cynizmus je veľké pokušenie inteligentného človeka. Ale Jozef nerezignoval, v mnohých situáciách obhajuje zásadné postoje a stav vecí mu nie je ľahostajný. V rozhovoroch s dcérou, vo svojich názoroch na umenie. Nechce mať od života odstup. Na fonde umenia vstúpi do konfliktu, hoci by mohol cynicky zodvihnúť ruku. Možno len nedokáže prejaviť svojim blízkym, ako ich má rád. Ale sú tam obrazy, kde je to cítiť.
Skôr je to vidieť na tom, ako ľahko sa vzdáva snahy naprávať. Cynizmus je obrana, aby si človek neublížil.
Skôr by som povedal, že je egoista, nie cynik. Povedzte, čo si o ňom myslíte vy, to ma zaujíma?
Vnímam nepochopenie zo strany jeho najbližších. Napáchal krivdy, zranil ich, no po rokoch už nemajú motiváciu pozrieť sa na veci inak, meniť to, možno hlbšie pochopiť.
Poznám mnoho ľudí, ktorí prežili podobné situácie, ale napokon k sebe našli cestu. Samozrejme, že vzťahy nášho hrdinu s deťmi a s bývalou ženou ovplyvnila minulosť. Každý z nich sa s prežitými konfliktmi musel vyrovnať po svojom: syn si našiel veriace dievča, hľadá zmysel v spiritualite, dcéra rezignovala na lásku a trvalý vzťah, manželka ostala sama. Ale Jozef sa môže pod vplyvom novej životnej situácie pokúsiť napraviť svoje chyby, obnoviť vzťahy s ľuďmi, ktorých má rád.
Aj deklaruje, že láska je na prvom mieste. V čom sa s ním stotožníte?
Ja sa s ním nestotožňujem, postavy a autori sa nemusia prekrývať. Vnímam ho ako do seba zahľadeného intelektuála, ktorý v podstate deklaruje správne názory, obhajuje individuálnu slobodu, zachová sa správne na fonde umenia, zdá sa, že má správne nastavané hodnoty a názory, no v niektorých rozhodujúcich veciach počas tridsiatich rokov života zlyhal. V súkromí aj v práci.
Mali ste niekoho konkrétneho pred očami, keď ste skladali charakter?
Zdrojov je mnoho. Čítame noviny, pozorujeme ľudí okolo, ale aj nás samotných. Vidíme, ako riešime krízové situácie, ako sa staviame k hodnotám.
Pozerá sa na svet človek inak, keď má tridsať, ako keď má šesťdesiat?
Určite. Prežitá skúsenosť ovplyvňuje pohľad na život, na to, čo je dôležité a čo je zbytočné. Aj náš hrdina zrazu prikladá veciam, na ktorých mu doteraz nezáležalo, inú váhu. Bojuje o posledný vzťah, ktorý môže mať. Pokúša sa napraviť to, čo pokazil. Uvidíme, ako to dopadne. Držím mu palce.
