Bolo to dôstojné, profesionálne a dojímavé. Hviezdami večera boli Jodie Foster, ktorá si prevzala čestnú Zlatú palmu, a predseda poroty Spike Lee. Popri elegantných dámach a pánoch bol so svojím ružovým či skôr cyklámenovým oblekom neprehliadnuteľný. Lee je originálny tak oblečením, ako aj tvorbou. Čo vyhrá Zlatú palmu pod jeho taktovkou, bude skutočne prekvapením.
Ľudí je menej
Festivalový palác, v ktorom bývalo neustále rušno, teraz zíva prázdnotou. Pred palácom to však vrie, nie festivalovými hosťami, ale zvedavcami – tí sa nestratili. Možno je ich trochu menej, ale aj tak dokážu zablokovať vchod do paláca. Vraj prišlo o 10-tisíc ľudí menej, no nie je to cítiť, mesto žije svojím rušným životom ako zvyčajne.
Otvárací film Annette od Leosa Caraxa, na ktorý mi prišla vstupenka až 20 minút po začatí premietania – a nielen mne (výdatne sa na to frfle), sa premietal aj u nás. Herci vraj vynikajúco hrali, ale celkové prijatie je trochu rozpačité. Takže niečo o organizácii. Denne si musíme objednávať vstupenky do kina. Úžasný ranný budíček, ktorý po troch hodinách márnej snahy dostať sa na stránku takmer končí hodením notebooku do koša. Má to ale aj výhodu, do kina sa aj skutočne dostanete. Nič nie je v papierovej forme, komunikácia prebieha výlučne cez počítač. Správy a pokyny zasielajú organizátori cez mobil, s upozornením – dávajte pozor, aby bol stále nabitý, lebo inak ste nahratý.
Foto: SITA/AP
Izraelský film Ahedino koleno režiséra Nadava Lapida je o cenzúre. Na otázku, čo ho inšpirovalo k nakrúteniu filmu, odpovedá: „V istom zmysle je autobiografický. Moje rozhodnutie ovplyvnili dve udalosti. V roku 2018 som bol na premietaní filmu Institutrice v malej izraelskej dedinke v púšti. Stretol som tam pracovníka ministerstva kultúry, ktorý ma požiadal, aby som vyplnil istý dotazník. Nemusím byť génius na to, aby som pochopil, že išlo o istý druh cenzúry. Druhou bola choroba mojej matky, ktorá zomrela necelé dva mesiace po tejto udalosti.“ Zaujímavá snímka, zrozumiteľnejšia viac pre znalcov domácich pomerov, sa metaforou a rôznymi narážkami snaží naznačiť, že nie je všetko v krajine v poriadku, Napríklad ministerstvu kultúry šéfuje človek, ktorý kultúru nemá rad, nad krajinou sa zbiehajú mraky, ale hlavný hrdina dúfa, že sú už posledné. Snímka je žánrovo nevyrovnaná, problém spytovania si svedomia pertraktovaný až príliš uvraveným a expresívnym hereckým prejavom.
Potlesk pre hviezdne obsadenie
Sophie Marceau, André Dussollier, Geraldine Palhas a Charlotte Rampling – herci súťažného francúzskeho filmu Françoisa Ozona Všetko bude v poriadku (Tout s'est bien passé) – očarili festivalové publikum, a nielen svojimi róbami. Čo by Emmanuelle (Sophie Marceau) nespravila pre milovaného, ale nehodného otca (André Dussollier). Poživačník a milovník života dostane porážku a leží takmer bezvládny v nemocnici. Jeho jediná nádej je najmladšia dcéra, ktorú požiada o eutanáziu. Zo začiatku nechce o tom ani počuť, neskôr začne túto možnosť zvažovať. Tomuto riešeniu je naklonená aj staršia sestra. Lenže vo Francúzsku to nie je povolené, jediná možnosť je Švajčiarsko. Nájdu cestu, ako tam otca prepašovať.
Foto: SITA/AP
Téma veľa diskutovaná, mnohými zástancami podporovaná a ešte viac odporcami odsudzovaná, je podaná veľmi prijateľne, dokonca s jemným humorom. Postaral sa o to predovšetkým dobrý scenár, profesionálna réžia, ale najmä výborný herecký výkon Sophie Marceau a André Dussolliera. Dávno som nevidela Sophie tak sústredene a disciplinovane zahrať svoj dosť náročný part. Frenetický potlesk bol pre oboch hercov opodstatnený. Dobre padlo pozerať sa na problémy jednej rodiny, ich spletité vzťahy, oprostené od rôznych experimentov, inotajov a násilných metafor. Klasicky vyrozprávaný príbeh, o nie zanedbateľnom etickom probléme, právom zaujal.
