Otázka na telo: Komu patrí Boh?

Vo filme Jak Bůh hledal Karla sa známa dvojica dokumentaristov Vít Klusák a Filip Remunda podujala preskúmať, ako to je s náboženstvom v Poľsku a prečo je situácia veľmi odlišná od ateistického Česka.

23.07.2021 08:00
JAK BUH HLEDAL KARLA zdroj FILMTOPIA  3 Foto:
Záber z z dokumentárneho filmu Jak Bůh hledal Karla.
debata

Dnešný svet je plný technických zázrakov, ľudia sú čoraz sebavedomejší, ale zároveň cítia rôzne hrozby prírody a nedostatku duchovna. Niektorí nachádzajú útechu vo viere, ale aj svet viery je čoraz zložitejší. Čím to je? O filme Jak Bůh hledal Karla nám porozprával jeden z režisérov Filip Remunda.

Ako ste prišli na myšlienku skúmať situáciu v katolíckom Poľsku? Ležalo vám tak na srdci, že sú iní ako Česi?

Podnet prišiel od scenáristu Zdeňka Holého, ktorý oslovil Víta Klusáka, a ten potom oslovil mňa. Zadanie znelo, aby sme natočili film o vzťahu Čechov a Poliakov. Išlo najmä o rozdiel medzi Poľskom, krajinou so silnou katolíckou orientáciou, a Českom, kde je situácia historicky, kultúrne aj nábožensky úplne iná. Začali sme teda s Vítom chodiť do Poľska, skúmať látku a mysleli sme si, že film natočíme po pár mesiacoch výskumu počas leta. Nakoniec z toho bolo päť rokov natáčania.

Čo ste si predstavovali, keď ste o téme po prvý raz počuli? Bola vám blízka?

Viete, ja som si vtedy spomenul, že keď som ako prvák ešte v Československu na konci 70. rokov povedal, že verím v Boha, tak sa mi spolužiaci smiali. Bola to situácia na zasmiatie, lebo vtedy v Československu panoval názor, ktorý zastávala aj moja babička: Povstali sme z hmoty. Takže keď sa niekto obrátil v týchto podmienkach k otázkam transcendentna, v detskom kolektíve sa mu smiali.

Režisér Filip Remunda. Foto: Pravda, Lubos Pilc
Filip Remunda Režisér Filip Remunda.

Vy ste teda verili?

Ja som si už vtedy, v komunizme, o sebe myslel, že verím v Boha, a ten vzťah sa vo mne ďalej vyvíjal až do stretnutia s učiteľmi na FAMU. Vtedy vyústil do protestu proti tomu hlúpemu materializmu a prerástol až do kacírstva. Takže tá téma ma zaujala.

Ako sa s Poliakmi hovorilo o náboženstve? Nie sú fanatici?

Bolo pre mňa zaujímavé stretnúť sa s Poliakmi ako s predstaviteľmi národa, ktorému sa podarilo poraziť komunizmus. Vedel som od svojich priateľov, že v poľských kostoloch sa odohrávala aj časť undergroundovej kultúry a že viera pre poľský národ mnoho znamená. O to som bol zvedavejší. Moje predstavy o tom, ako to je v Poľsku, sa však v priebehu natáčania razantne menili.

Tak ste sa dostali až ku kacírstvu? Nie je to extrém?

Kacírstvo vnímam ale v tom dobrom zmysle slova. Áno, kacírov usádzali na ohnivú hranicu, ale ja ho vnímam skôr ako vlastnú cestu. Verím v Boha, ale nechcem byť – napríklad – determinovaný žiadnou cirkvou.

Takže za päť rokov nakrúcania v Poľsku ste sa zmenili tiež?

Ja nie, ale počas tých piatich rokov sa môj vzťah k Poľsku naozaj menil. Zo začiatku som Poľsko obdivoval práve kvôli histórii vzdoru, ale časom som si uvedomil, aký som rád, že žijem v ateistických Čechách. To, akým spôsobom vládne v Poľsku katolícka cirkev, je totiž pre mňa absolútne neprijateľné.

Znamená to, že ste vlastne robili film nie o viere, ale o určitej manipulácii s veriacimi ľuďmi cez cirkev?

Na začiatku sme naozaj chceli urobiť film o viere, ale poľské postavy, postavy nášho filmu, a reálie, na ktoré sme v Poľsku narazili, nám scenár prepísali na film o vzťahu spoločnosti a cirkvi, o vzťahu inštitúcie a jednotlivca. Je to film o osobnej slobode, ktorá je limitovaná práve tou ťažkou štátnou štruktúrou štátnej cirkvi.

Filip Remunda (vľavo) a Vít Klusák. Čítajte viac Klusák a Remunda: V atmosfére strachu sa s ľuďmi lepšie manipuluje

Pustili ste sa do ťažkej témy. Aj ste to tak pri nakrúcaní pociťovali? Štáb pôsobí vo filme bezstarostne, až študentsky. Ako to bolo v skutočnosti? Mali ste problém hovoriť s tými ľuďmi, oslovovať ich? Čo vás prekvapovalo?

My sme sa stretli s ľuďmi, ktorí nám rozprávali, že napriek tomu, že veria v učenie a skutky Ježiša Krista, rozhodne neveria v učenie katolíckej cirkvi. Veľmi ma prekvapilo, že Poliaci chápu Boha inak ako my. U nich sa viera nespája s láskou, ale s utrpením. U nás sa napríklad hovorí, že Boh je láska, ale oni pri takýchto výrokoch nechápu, o čom je reč. Boha majú absolútne spojeného s bolesťou, s trestom a so strachom. A to ma veľmi prekvapilo.

Áno, vo filme to cítiť…

Konkrétne hneď na začiatku povedal človek, ktorý strávil časť svojho života v kláštore (prešiel kláštornou výchovou a z kláštora napokon utiekol do civilného života), že pre neho je Boh a viera spojená s trestom, so strachom. A nebol sám.

Váš film by mal človek vidieť aj viac ráz, aby si všetko, čo sa tam hovorí, poriadne uvedomil a mohol sa zamyslieť. Napríklad aj nad tým, prečo je medzi blízkymi národmi taký rozdiel.

Ten rozdiel je historický a je na to pomerne jednoduché vysvetlenie. Kým Česi hľadali útočisko v reformácii, Poliaci išli inou cestou. My sme mali husitskú históriu, prikláňali sme sa k protestantskej Európe, v ktorej sme videli spásu pred rakúsko-uhorskou monarchiou, a tá bola spojená s katolíckou cirkvou. V roku 1918 sa naši otcovia – zakladatelia štátu ako T.¤G. Masaryk, rozhodli vrátiť nás k našim 300 rokov starým koreňom a založili cirkev husitskú. A mnohé rodiny sa k tejto cirkvi začali hlásiť. Toľko teda český pohľad na katolicizmus a reformáciu, ako ho poznáme všetci. Ale v Poľsku, ako som sa vďaka filmu dozvedel, to vnímajú ľudia naopak, lebo oni boli stále ohrozovaní vplyvom pravoslávnej cirkvi z Východu. Oni sa teda svojím primknutím sa ku katolíckej viere a cirkvi stotožňujú dodnes so Západom. Pre nich je katolíctvo ochrannou poistkou pred nájazdmi z Východu. Znamená to pre nich pevnú zakotvenosť v západnej civilizácii. Takto to na rozdiel od nás vnímajú Poliaci, a preto si v niektorých veciach dodnes čiastočne nerozumieme.

Ako to je teraz s vierou v Česku? Ozaj je to ateistická krajina? Ako sme videli aj na pohrebe Libušky Šafránkovej, viera je tam živá…

Bolo by hrubé zjednodušenie, keby sme o Čechoch hovorili ako o čisto ateistickom národe. Skôr by som povedal, že v Česku sa podarilo to, na čo v Poľsku stále čakajú – odluka cirkvi od štátu. A to je dôležité. V Česku sa časť ľudí hlási ku katolíckej viere, časť k evanjelickej, je u nás aj pravoslávna menšina a silná židovská obec. A ľudia sa hlásia k rôznym ďalším náboženským skupinám. To je v poriadku, ale myslím si, že väčšina ľudí vníma náboženstvo už mimo kostola, mimo cirkvi, ako súčasť svojej filozofie. Skutočných ateistov bude menšie percento. Budú to skôr ľudia, ktorí majú názor filozoficky premyslený a sú ateistami zo svojho hlbokého presvedčenia.

Záber z dokumentárneho filmu  Jak Bůh hledal... Foto: FILMTOPIA
JAK BUH HLEDAL KARLA zdroj FILMTOPIA 5 Záber z dokumentárneho filmu Jak Bůh hledal Karla.

Zaujímavé je, že niektorí poľskí kňazi pôsobia v Čechách…

Samozrejme, ten export kňazov je prejav vnútornej situácie katolíckej cirkvi, pretože u nás je kňazov málo a oni by nás radi z Poľska aj z Vatikánu evanjelizovali. Po skúsenostiach z Poľska som celkom rád, že nie sme v kostoloch organizovaní tak masovo. Myslím si, že nám to dáva priestor pre väčšiu slobodu, pre viac úvah o Bohu. Kto chce, ten si do kostola zájde, a kto nechce, hľadá Boha sám v sebe. A o to viac a slobodnejšie.

O čom premýšľate teraz vy? Máte už v otázkach viery jasno?

Ja som celkom nerozumel tomu, prečo nás profesor Vachek na škole tak upozorňoval na nebezpečenstvo, čo katolícka cirkev ako mocenská organizácia v sebe skrýva. Vnímal som naše prázdne kostoly a to, ako sa mi spolužiaci v škole v detstve jemne vysmievali, že verím v Boha a na tom som staval. Považoval som to v českom kontexte za pasé, ale profesor Karel Vachek – jednak bol starší a jednak filozoficky ťažil z 19. storočia, tušil, ako by to u nás mohlo vyzerať, pokiaľ by sa cirkev chopila moci. A až v Poľsku som vlastne tie Vachkove slová pochopil. Ten film je teda dôležitý nie v tom, že by opisoval poľskú realitu, ale v tom, že opisuje niečo, na čo by sme si v Česku a na Slovensku mali dávať pozor. Čiže – na zinštituciona­lizovanú podobu viery a spojenie katolíckej cirkvi a svetskej moci (parlamentnej demokracie). V Poľsku je to v súčasnosti veľmi previazané a bohužiaľ sa ukazuje, že tento konglomerát začal ovládať aj médiá. V našom filme hovoríme, že rádio Maryja má aj svoju novinársku školu a je prepojené aj s verejnoprávnou televíziou, ktorá bola kedysi progresívna, a teraz nahráva vládostrane.

A kto je vlastne hlavná postava – Karel, ktorý hľadá Boha a Boh si ho nájde sám?

S Vítom Klusákom sme zvolili koncept, podľa ktorého sme chceli nakrútiť film o tom, ako sa Čech snaží dopátrať poľských reálií na vlastnej koži. Pôvodne mala účinkovať iba dvojica, novinárka a fotograf, ale potom sme si povedali, že lepší bude filmový štáb. Dúfali sme, že tak sa do filmu dostanú rôzne situácie a historky, ktoré sa inak do filmov nedostávajú. Najprv sme chceli obsadiť Miroslava Krobota, ako fiktívnu postavu režiséra hraných filmov, ale potom sme si uvedomili, že najlepšie bude, keď tam bude skutočný režisér dokumentarista. Naša voľba padla na spolužiaka z FAMU Karla Žaluda. Je to dokumentarista, ktorého filmy si vážime, a je to aj človek povahy veľmi svojráznej. Verili sme, že by mohol vyprovokovať zaujímavé situácie a tak sa aj stalo. Dúfam, že to potvrdia aj diváci.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #filmová novinka #Filip Remunda