Utopiť svoju pýchu v bielobielej tme

Po odľudštenej sci-fi eseji o konečnosti ľudstva na pozadí pradávnej antarktickej krajiny FREM zostáva dokumentaristka Viera Čákanyová v rovnakom prostredí aj pri svojom druhom celovečernom filme Biela na bielej.

04.08.2021 11:00
Biela na bielej still2 Film Expanded Foto:
Film Biela na bielej premietajú v bratislavskom kine Lumiére 6. a 8. augusta.
debata

Pozbierané zápisky a antarktický materiál jej však v strižni žijú ďalej. Z diptychu bude čoskoro trilógia, ktorú filmárka nazvala „dystopickou sci-fi päťročnicou“.

Vo filmovom zápisníku Biela na bielej, ktorý sa stal na uplynulom MFDF Jihlava najlepším svetovým dokumentom, spracúva autorka skúsenosť s pobytom v extrémnych prírodných podmienkach. Vychádza z úvah nielen jej prvého filmu, kde krajinu ľadu pozoruje skrytý "rozprávač” umelá inteligencia, ale premýšľa najmä nad limitmi a zmyslom ľudskej existencie, nad významom našich nepretržitých činností. Tých, ktoré svojou povahou ovplyvňujú kondíciu planéty, akokoľvek ušľachtilé sú.

Spomaliť a ustrnúť

Biela na bielej však nie je prvoplánovým volaním po uvedomení si klimatickej krízy. Dramatické, hoci pozvoľné premeny prírody nedemonštruje, sprítomňuje ju a v dotyku s jej prostotou sa prirodzene prehlbuje kolektívna trauma. Ekologická kríza a konečnosť sveta sa nás týkajú, hoci mnohých len podvedome. Priznáva si vlastné slabosti a malosť, obklopujúc sa monumentálnou krajinou ľadu a zimy. Čákanyová sa v myšlienkach zastavuje nad koloritom žitia vo vyspelej spoločnosti aj v extrémnej situácii, akou je pobyt na výskumnej antarktickej stanici.

Práca pre prácu, jestvovanie pre jestvovanie. Uvažujúc nad povahou práce odkrýva stigmy nezastaviteľného kolobehu bez toho, aby siahla po antikapitalis­tických poučkách či moralitách. Jej intímny, vizuálne podmanivý denník – zapísaný aj na filmovú surovinu – je vnútorným dialógom vedeným v ústrety spomaleniu. Diváka vyzýva vystúpiť z hektickej každodennosti aj pohodlia.

Nechať si dobrovoľne zájsť pod nechty ľadový chlad a dospieť k poznaniu. Biela na bielej je aj úvahou o konformizme, ktorý nás znecitlivuje, urýchľuje konečnosť a robí naše prežívanie banálnym, povrchným a chamtivým. V bielobielej krajine pociťuje autorka slabosti. Ľudské snaženie stráca zoči-voči prostote prírodného sveta zmysel. V samote vedie dialóg s umelou inteligenciou, ktorá jej vracia chladné, no presné postrehy o chybujúcom človeku.

Myslieť filmom

Ponára sa do samoty a vetra v hmatateľnej odľudštenosti. Zdanlivá hibernácia je nevyhnutným katalyzátorom, prispôsobením sa inej realite. Ďaleko od vravy más jej pripadajú bytostne cudzie každodenné činnosti ako cestovanie MHD, stretávanie sa v kaviarňach či možnosť kúpiť si cigarety. Čím dlhšie sa ľadová biela vpíja do očí, tým vzdialenejšie je napĺňanie nezmyselných potrieb rozmaznanej civilizácie. Na Antarktíde strácajú zmysel, stávajú sa fatamorgánou.

Čákanyovej pohľad na človeka je prísny, realistický, ale dáva nádej na udržateľnosť. Cestou je vymanenie sa zo štandardu pobývania, scitlivenie a pokora. Cynizmus, ako kedysi pripomenul sociológ a filozof Mark Fisher, je potvrdením nemožnosti vystúpiť z rozbehnutého vlaku kapitálu. Definuje nás vychladnutie ako nástroj paradoxne potvrdzujúci vnútorný nesúhlas a strach.

Pritakáme stavu vecí, ktorým planétu i seba ukončujeme, urýchľujeme, lebo nevieme byť inak. Biela na bielej pripomína práve túto ľudskú malosť a nabáda na pokoru, pomalosť, zahĺbenie. Čákanyová volí esej, kamerou si zapisuje a zo zachytených úlomkov seba a pozorovanej reality premýšľa filmom, bez striktných konceptov, fluidne a intuitívne. Tak sa prihovára aj Biela na bielej, vizuálne vynaliezavo, no zároveň striedmo, s intelektuálnou jasnosťou a autorskou pokorou.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Viera Čákanyová