Aké je nakrúcať debutový hraný film podľa licencovaného formátu? Je to špecifická skúsenosť, keď idete podľa nakrúteného originálu.
Na jednej strane to bolo super, pretože som mohla vidieť predlohu a mať istotu, že scenár funguje, je dobrý. Za bežných okolností až do poslednej chvíle neviete, či scenár skutočne funguje aj mimo papiera. Mnoho textov vyzerá úžasne a keď sa pretavia do filmu, máte z toho zvláštny pocit, že sa niečo stratilo, niečo nefunguje.
Tu sme mali istotu, že text bude fungovať. Mať k dispozícii predlohu bolo niekedy veľmi vtipné, pretože keď herci nechceli niečo urobiť alebo mali iný názor, stačilo, aby som im povedala, že v predlohe to tak bolo – aj keď to tak nebolo – a urobili to. Originál sa im veľmi páčil a chceli, aby to bolo čo najbližšie, takže to na nich fungovalo. Niekedy som to na nich používala, keď nebol čas dohadovať sa.
Zaujímavá finta. Televízne relácie nakrúcané podľa zakúpenej licencie sú kontrolované zo strany majiteľa licencie, či je všetko, ako má byť. Ako to bolo pri filme?
Toto vídavam skôr v televízii, keď sa kúpi nejaký formát, licencia musí byť dodržaná, aby sa zachovala značka. Pri filme Známi neznámi to tak nebolo. Dostali sme čistý text, ktorý často neobsahoval ani zásadné komplikované popisy akcií, dovoľoval veľmi voľnú adaptáciu. My sme sa chceli čo najviac držať originálu, ale nemali sme žiadne nalinajkované pokyny, ako to urobiť.
Foto: Wandal production
Minimálne reálie sú premenené na česko-slovenské pomery. Prečo ste sa chceli čo najviac priblížiť originálnej verzii?
Základnú adaptáciu spravil Petr Jarchovský, ktorý to prispôsobil na našu lokalitu. Pred realizáciou sme mali viacero brainstormových stretnutí, pri ktorých sme uvažovali, čo priniesť nové, čo zachovať. Boli aj také návrhy, ako posunúť postavy z ich archetypálnej podoby do experimentálnejšej.
Celkom dlho sme operovali s verziou, že hercov obsadíme proti ich typu, hoci pôvodná talianska verzia obsadzuje postavy v rámci typu. Istý čas sme pracovali s touto verziou, ale po pozretí nemeckej verzie, ktorá sa posunula k bláznivej, štipľavejšej komédii, sme zistili, že to nie je smer, ktorým sa chceme uberať. Rozhodli sme sa ísť síce vychodenejšou, ale pre nás príjemnejšou cestou originálnej verzie.
Ako ste mali podelenú prácu s Petrom Jarchovským?
Bola to veľmi krátka spolupráca, scenár sme museli dať do adekvátnej podoby veľmi rýchlo – cez telefón a e-mail, počas prvej vlny pandémie. Najprv to zadaptoval on a ja som robila zmeny v dĺžkach scén a poradí dialógov. Najmä v rámci expozície som urobila zásadnejšie zmeny, pretože sme potrebovali docieliť kratší úvod. Niektoré dialógy sa nám po prvej čítačke zdali málo svižné, prerábali sme aj po poslednej čítačke s hercami.
Keď sa stala nešťastná nehoda Vojtecha Kotka, ktorý mal vo filme pôvodne hrať, museli sme ho akútne preobsadiť dva dni pred nakrúcaním. Scenár som prispôsobila na nového herca, aby to fungovalo s úplne iným človekom, s úplne inou energiou. Myslím si, že herca Tomáša Měcháčka sme dobre vybrali, veľmi dobre zapadol.
To, že váš prvý film je remake, beriete ako štart k vlastným veciam?
Som veľmi šťastná, pretože sa nestáva často, aby debutujúci režisér, ktorý za sebou ešte nemá žiaden celovečerný počin, dostal takúto ponuku. U nás sa nedostáva takáto príležitosť každý deň, obzvlášť ak ste 29-ročná žena. Som rada, že som dostala takúto príležitosť. Netvrdím, že toto je typ filmu, ktorým som chcela debutovať, ani že tento typ filmov mám osobne najradšej.
Ale práca v televízii ma naučila určitej flexibilite. Réžiu zbožňujem a som schopná prispôsobiť sa projektu a jeho potrebám, nájsť si v ňom veci, ktoré ma fascinujú a bavia. Určite by som nechcela zostať pri projektoch, ktoré sú adaptované, točia sa v obmedzenom počte dní, chcela by som sa posunúť aj k autorskejším projektom, ale sú to také cenné skúsenosti, že by som bola veľmi trúfalá, keby som za ne nebola vďačná.
Foto: Stanislava Topoľská
Pôsobíte pokojne až melancholicky, v televíziách ste pritom doteraz nakrúcali prevažne komediálne seriály. Čím to je?
To sa len neviem „tváriť“, nemám nacvičený spoločenský výraz. Ale tiež som sa zamýšľala nad tým, prečo točím samé komédie, keď môj najobľúbenejší formát je dráma a popri tom čierne komédie, kriminálky a trilery. Ale všetko má svoj čas, ponuky postupne prichádzajú. Nevravím, že komédie nechcem točiť, všetko sú to skúsenosti. Stále zažívam situácie, na ktorých sa učím a oplatí sa to mať všetko naskúšané, keď prídu veľké príležitosti. Projekty, pri ktorých som vedela, že nemajú pre mňa žiadny prínos, som odmietla.
Ako posudzujete umeleckú hodnotu projektov, ktoré sú adaptáciou?
Myslím, že každé dielo, na ktorom sa podieľajú tvorcovia, má umeleckú hodnotu, minimálne herecké výkony sú autentické, aj keď niektoré detaily sme sa snažili nasmerovať k originálnej verzii, pretože sa nám skutočne páčili. Ale či už práca architektov, kostýmových výtvarníkov či umeleckých maskérov, to všetko sú individuálne umelecké výkony, ktoré tých ľudí stáli čas a dali do nich niečo zo seba.
Umelecká hodnota tam určite je. Neviem, či má zmysel debatovať, aká veľká tá hodnota je. Pre niekoho ten projekt nebude mať žiadnu hodnotu, to viem už teraz, pre niekoho bude mať väčšiu hodnotu ako nejaké artové počiny, ktoré tu vznikli. To si musí každý ohodnotiť sám.
