Otázok je v tomto prípade viac ako zvyčajne. Odpovede nie sú vždy jednoznačné. Ale poďme na to postupne. Stretnutie dlhoročných priateľov a partnerov sa mení počas silvestrovskej večere u jedného z párov na čudnú hru, ktorá môže zmeniť život mnohým z nich. Príjemnú konverzáciu pár hodín pred začiatkom Nového roka si spestria tým, že vyložia mobily na stôl a dohodnú sa, že o každú prijatú správu, fotografiu či telefonát sa musia podeliť s ostatnými. Nie je ťažké si domyslieť, že sa to zvrtne v sériu viac či menej predpovedateľných odhalení. Rozohráva sa tu hra na pravdu, ktorá má v závere prekvapujúcu pointu.
Každý dostane čierneho Petra
Dialógy v rýchlom slede rozohrávajú zápletky, prinesú aj vtipné hlášky, všetko ide ako po masle. Odhalení je až-až, kopia sa jedno na druhé, každý raz dostane do rúk čierneho Petra, niekomu v tých rukách aj zostane. Postavy sa oproti talianskemu originálu nezmenili, iné je obsadenie a lokálne reálie. Je tu suverénny právnik, ktorý zanedbáva svoju tajne popíjajúcu manželku (výborne ich stvárnili Martin Hofmann a Petra Polnišová), plastický chirurg s manželkou psychoterapeutkou a k tomu ich dospievajúca dcéra (Tomáš Maštalír, Klára Issová a Anna Kadeřávková), čerstvo ženatý taxikár a jeho manželka, večne optimistická zverolekárka (Tomáš Měcháček a Táňa Pauhofová) a rozvedený učiteľ telesnej výchovy (Sväťo Malachovský).
Nápad nakrútiť film podľa známej predlohy dostali herečka a čerstvá producentka Petra Polnišová spolu s Jurajom Brockom. Ide o jej partnera, ktorý je spolumajiteľom distribučnej spoločnosti Itafilm (obaja film pod hlavičkou spoločnej firmy Angry tiger koprodukujú). V máji 2020, počas prvej vlny pandémie, oslovili producentku Wandu Hrycovú. Do projektu sa vrhli po hlave, vzali si úver a spolu so sponzormi sa im podarilo zafinancovať všetky fázy filmu.
Samotné nakrúcanie v ateliéroch trvalo iba 12 dní, na dlhšie sa známych hercov počas vlaňajšieho nabitého leta nepodarilo dať dohromady. Ako pre Pravdu povedala režisérka Zuzana Marianková, väčšinu obrazov točili spolu a museli byť na pľaci naraz. Čo bola z hľadiska realizácie komplikácia. Z hľadiska obsahu sa rozhodli neexperimentovať. Chceli zachovať dynamiku postáv a situácií tak, ako to bolo v originálnej verzii. Jednotlivé umelecké zložky sa zhostili svojich úloh na dobrej remeselnej úrovni.
Známe tváre pritiahnu do kina
S filmovými remakmi to nie je celkom jednoduché. Vo svojej podstate neprinášajú nič nové a objavné. Autorské filmy, naopak, hľadajú nové perspektívy, originálne spracovanie, vyžadujú často mesiace a roky práce tvorcov. Výsledok nie je vždy uspokojivý.
V divadelnom prostredí sú adaptácie úplne štandardné, Shakespeare či iní klasici sa hrajú roky, bežne sa adaptujú súčasní britskí či iní dramatici. V hudobnom svete sa robia coververzie ako na bežiacom páse, americké filmové produkcie skupujú práva na európske či ázijské filmy a bez okolkov sa vezú na vlne toho, čo funguje. V našich televíziách sa s obľubou nakupujú licencované formáty. Lebo opäť, sú stávkou na istotu a pracujú s dobre overeným modelom.
Vo filmovej oblasti však nie je celkom štandardné, aby slovenská produkčná spoločnosť odkúpila scenár a licenciu na nakrútenie filmu fungujúceho v inde vo svete. A ktorého originál vznikol v Taliansku. No čo je dnes štandardné? Filmový priemysel je v rozvrate, umelci na voľnej nohe strádajú, kto nemá zaručené teplé miesto, môže o umení snívať pri vykladaní tovaru do regálov v supermarkete.
Slovenskú kinematografiu tento počin nespasí, pomôže ale určite distribúcii a kinopriemyslu. Materiál je zaujímavý, adaptácia je urobená zručne, známe tváre hercov pritiahnu ľudí do kina, investované náklady sa vrátia.
Film v slovensko-českom obsadení funguje, medzi hercami je správna chémia a typologicky sa výborne hodia k svojim postavám. Tu stopercentne platí, že keď dvaja robia to isté, nie je to nikdy to isté. Ak ste predlohu nevideli, je to určite dobré kino. Ak originál nepoznáte, aj naša verzia stojí za zhliadnutie a má čím prekvapiť.
